Vyliezol na stĺp elektrického vedenia
Pavel Betin sa narodil ako zdravé dieťa. Zvedavý a roztopašný 14-ročný chlapec sa v závere letných prázdnin rozhodol vyliezť na stĺp elektrického vedenia, čo sa mu stalo osudným. „Bol som klasický dedinský chalan, ktorého zaujímalo všetko,“ hovorí s poloúsmevom paralympionik, ktorý prišiel o dve tretiny ruky nad ľavým lakťom. Úraz mu znemožnil i hybnosť ľavej nohy. Mladého študenta nečakal nový školský rok, ale desaťmesačný pobyt v nemocnici. „Nebolo ľahké zmieriť sa s tým, no uvedomujem si, že som mal veľké šťastie,“ priznáva volejbalista, ktorý po rekonvalescencii pokračoval na strednej ekonomickej škole v Košiciach pre hendikepovaných študentov.

Dostal chrobáka do hlavy
Všetko čo sa deje má svoj zmysel, a tak Betina neodvialo do Košíc bezdôvodne. Cestou z internátu totiž stretol na vlakovej stanici vo Zvolene istú ženu, ktorá sa zaujímala, či by chcel chodiť na takzvané vandre (pozn. red. vandrovka, putovanie najmä v prírode). „Čudoval som sa, že si nevšimla, že som invalid. Reagoval som, že nedokážem dlho chodiť, no dala mi chrobáka do hlavy,“ spomína si. Napokon Pavel výzvu prijal a dohodol sa so strýkom Ondrejom na turistike k Turnianskemu hradu, ktorý sa nachádza nad obcou Turňa nad Bodvou. Od tohto momentu sa zmenil Pavlov postoj k sebe samému a začal byť na seba i svoju telesnú schránku náročnejší, pretože v človeku sa skrýva oveľa viac, než si dokáže predstaviť. Vďaka potulkám prírodou spoznal množstvo ľudí, s ktorými vytvoril silné puto. Podľa jeho slov mu lekári zachránili po úraze telo, no kamaráti dušu.
Musel sa hodiť na podlahu
Pri jedných z potuliek stretol v Handlovej muža, ktorý ho tento raz konfrontoval s otázkou, či má záujem športovať. Ani vtedy nereagoval Pavol Betin nadšene. „Predstavil sa mi ako Peter Matiaško. Nesúhlasil som s jeho návrhom, no i napriek tomu si odo mňa zobral kontakt,“ hovorí Betin, dnes už žijúci vo Vyhniach. V stredisku Remata, neďaleko Handlovej, sa totiž konajú kempy pre zdravotne znevýhodnené deti a Peter Matiaško je ich organizátorom. Podľa jeho slov mnohí zistia až v tunajšom tábore, čo všetko dokážu napriek svojmu hendikepu. Pavel Betin je jedným z nich, z ktorého sa neskôr stal reprezentant Slovenska v paralympijskej disciplíne – volejbal. „Po skončení školy som začal pracovať a odrazu prišla pozvánka na sústredenie na Rematu. Vtedy som sa dostal k vtedajšej trénerke volejbalu, Helene Hankovej, ktorá odo mňa chcela, aby som sa dobrovoľne hodil za loptou až na podlahu,“ smeje sa zadný poliar, prezývaný Peyrac.

Žije v lone prírody
Postupne sa kryštalizoval tím slovenských hendikepovaných reprezentantov v disciplíne – volejbal, ktorého súčasťou sa stal i Pavel Betin. V roku 1995 sa Slováci kvalifikovali v poľskom meste Lodž na majstrovstvách Európy, kde získali tretie miesto, vďaka čomu si zabezpečili miestenku na desiatych letných paralympijských hrách v Atlante v roku 1996. „Vyrastal som v socializme. S rodičmi som nikdy pred tým nebol v zahraničí, ani pri mori. Zrazu som mohol navštíviť rôzne štáty. Boli to super zážitky,“ teší sa Kozárovčan, ktorý dal pre reprezentačné povinnosti v práci výpoveď. „Nechcel som premrhať svoju príležitosť. V máji 1996 som sa nasťahoval do Bratislavy, odkiaľ sme chodili na 10-dňové tréningové turnusy kondičnej prípravy. Všetko to malo zmysel,“ zamýšľa sa paralympionik, ktorý získal v Atlante striebro. „O zlato sme prišli vo finále s Nemcami až v tajbrejku,“ rozpráva nadšene Betin, ktorý najemotívnejšie pocity prežíval počas hrajúcej slovenskej hymny a vztyčovaní vlajky.
Posledné účinkovanie v slovenskej reprezentácii zaznamenal Kozárovčan v roku 1997, keď sa predstavil na svetovom pohári v Kanade. „Z niečoho som potreboval žiť. Znova som si našiel prácu. Oboje som nedokázal stíhať,“ vysvetľuje Betin, ktorý si dnes spokojne nažíva vo Vyhniach v spoločnosti kamarátov a na vandrovkách v lone prírody. Vďaka silnému osobného zážitku je názoru, že ak nemôže človek niečo zmeniť, musí to prijať. V opačnom prípade sa utrápi. „Veď život je tak pestrý a zaujímavý,“ odhodlane dodal.