LEVICE. V súčasnosti žije v levickej fare spolu s ďalšími kňazmi. S jeho menom sa spája rekonštrukcia františkánskeho kláštora, obnova interiéru farského kostola, vznik cirkevnej základnej školy v Leviciach, obnova levickej kalvárie i stavba Kostola Ducha Svätého a pastoračného centra na sídlisku Rybníky. Jeho skromný život ku kňazstvu inšpiroval mnohých mladých mužov. V roku 2012 pri príležitosti 50. výročia kňazskej vysviacky oslávil zlatú svätú omšu. Do nášho mesta prišiel v roku 1986 a už tridsať rokov obetavo slúži katolíckym veriacim. V posledných rokoch sa venuje hlavne spovedaniu.
Pri tejto príležitosti sme ho pre zmenu vyspovedali my.
Slávnostné otvorenie Cirkevnej základne školy sv. Vincenta v roku 1991. Mons. Procházka prvý sprava. (zdroj: Archív (LV))
Otec František, ako si spomínate na svoju rodinu a roky štúdia?
- Narodil som sa v roku 1935 v Nových Zámkoch ako prvorodený syn Jozefa Procházku a Jozefíny rod. Holubcovej. Otecko bol roľník, mamička sa starala o nás aj domácnosť. Mám dvoch mladších bratov Ota a Jozefa. Ľudovú aj strednú školu som ukončil v Zámkoch. Maturoval som v roku 1954 na Vyššej hospodárskej škole.
Ak by sme sa vrátili na začiatok vášho pôsobenia, čo bolo pre vás prvotným impulzom k povolaniu kňaza?
- Spomínam si, bolo to ešte v druhom ročníku strednej školy. Zapôsobilo na mňa volanie do seminára v rámci farských oznamov. Uchádzač mohol vstúpiť aj do kurzu, tam zmaturovať a začať štúdium teológie. Ale na radu, svojich rodičov a blízkych, som ostal v Nových Zámkoch. No túžba po kňazskom povolaní vo mne rástla a silnela čoraz viac. V januári pred maturitou mi náhle zomrel otec, čo ma veľmi zneistilo a prihlášku do seminára som si nepodal. A tak som po maturite začal pracovať na Okresnom výbore v Nových Zámkoch, na finančnom odbore, kam som dostal umiestnenku. Tu som sa však necítil dobre a zdôveril som sa mojej bývalej triednej profesorke Špačkovej, že by som radšej chodil do školy. V tom čase bola uverejnená v novinách výzva na prijímacie konanie na Chemickej fakulte Slovenskej vysokej technickej školy v Bratislave. Po úspešných prijímačkách som sa stal znova študentom. Tu som strávil tri roky.
Ako ste sa nakoniec dostali do seminára?
- Každý rok som si podával prihlášky do seminára, ale preto, že som bol vysokoškolák, neprijali ma. Dokonca som sa hlásil i do seminára v Litoměřiciach, ale neúspešne. Nakoniec som si v treťom ročníku znovu podal prihlášku a v životopise som neuviedol, že som študent. Rovnako som zámerne „stratil“ občiansky preukaz, kde bolo uvedené, že som vysokoškolák. Vďaka tomu som v roku 1957 nastúpil do seminára v Bratislave.
Ako si spomínate na roky strávené v seminári?
- Z osemdesiatich uchádzačov nás napokon prijali len 15. Pravdepodobne preto, že som bol od spolužiakov starší, zverili mi úlohu zdravoťáka. Na infirmárku, čiže oddelenie chorých bohoslovcov som spolubratom nosil jedlo, lieky a všetko, čo potrebovali. Aby som im bol po ruke, býval som na izbe sám v ich susedstve. Mojimi spolužiakmi boli napr. budúci biskupi Vladimír Filo či František Tondra. Sviatosť kňazstva som prijal v roku 1962 z rúk biskupa Ambróza Lazíka. Primičnú svätú omšu som mal v rodných Nových Zámkoch.
Pôsobili ste na mnohých miestach. Spočiatku ako kaplán, neskôr ako farár či dekan. Ako si spomínate na svoje pôsobiská?
- Moje prvé kaplánske miesto bolo v Zlatých Moravciach, potom v Bratislave – Novom Meste (Blumentál) a v Dunajskej Strede. Rád si spomínam hlavne na Blumentál, kde som pobudol šesť rokov. V roku 1972 som sa dostal na moje prvé farárske miesto vo Vysokej pri Morave, kde som slúžil len jeden rok. Tu sa mi stala nepríjemná nehoda, havaroval som, vyviazol som so 14 zlomeninami na rebrách a kľúčnej kosti. Od roku 1973 som slúžil v Beši, neskôr v Šahách a napokon som zakotvil v Leviciach.
V Leviciach ste už 30 rokov. Aké boli začiatky?
- Do Levíc som bol preložený 15. septembra 1986. Dispozícia však prišla až koncom septembra, preto som na faru nastúpil až 4. októbra. Začiatky boli náročné, môj predchodca Ján Fratrič bol preložený do Bratislavy Dúbravky a kaplán chorý. V tom čase Levice spravovali i farnosť v Novom Tekove s filiálkou v Malých Kozmálovciach. Fara umiestnená v bývalom kláštore františkánov bola malá. Neskôr som si vzal k sebe aj svoju starnúcu mamičku. Aj v týchto problémoch sa našli dobrí ľudia, ktorí mi boli na blízku vždy, keď som ich potreboval. Na prvom mieste mi veľkou oporou boli manželia Ján a Darinka Mališovci, ktorých som spoznal ešte ako študentov v Bratislave, pán Tesák či kostolník Stehlík so svojimi organizačnými schopnosťami.
Nové možnosti a ešte viac práce pre cirkev priniesol rok 1989. Veľkou oporou mi boli kapláni, medzi nimi i P. Miloš Szabo. K jeho menu sa viaže vznik Cirkevnej základnej školy sv. Vincenta a Spolku sv. Vincenta.
K vášmu pôsobeniu sa viaže i Kostol Ducha Svätého a pastoračné centrum na sídlisku Rybníky. Čo bolo impulzom k ich výstavbe?
- Prvotným impulzom bolo naliehanie viacerých veriacich. Túžili po Božom chráme. Veriaci zo sídliska Rybníky dochádzali do kostola vo vzdialenom centre mesta. Spomínam si, že sme v nedele slúžili šesť svätých omší v Leviciach a ďalšie dve v novotekovskej farnosti. Začali sme s finančnými zbierkami, zakúpili sme pozemok na Pereckej ulici, vybrali najlepší návrh a začali sme stavať. Kostol sme dokončili v roku 2002, pastoračné centrum až neskôr. Myslím, že to boli dobre investované peniaze.
Aké je vaše životné motto?
- Služba. Snažil som sa a snažím sa slúžiť, byť k dispozícii druhým.
Tu som Pane, chcem som plniť Tvoju vôľu. Nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane.
Motto je pekné. Realita? Tú posúdi Pán a tí, ku ktorým ma poslal.
Autor: Ladislav Vincze
