POHRONSKÝ RUSKOV. Obec patrí k tým miestam, cez ktoré keď prechádzame, netušíme, aké atrakcie v nich môžeme nájsť. Nachádza sa v nej múzeum, ktoré prezentuje vojenské relikvie z obdobia prvej a druhej svetovej vojny. Majiteľom múzea je vášnivý zberateľ Ladislav Žákovič.
V prednej časti múzea privíta návštevníka naaranžovaná bojová scéna – zničené budovy, sovietsky tank, zákopy. Vo vnútri je množstvo vitrín, v ktorých sú obsiahnuté predmety pripomínajúce jedno z najtemnejších období novodobej histórie. Človek by tu mohol stráviť dlhé hodiny, prechádzajúc z miestnosti do miestnosti. Raz ročne tu organizujú rekonštrukcie bojov, ale podľa slov Ladislava Žákoviča je najdôležitejšie ustavične pripomínať, že táto strašná udalosť sa nesmie nikdy viac zopakovať. Aj preto vytvoril toto múzeum, ktoré je pamätným miestom obetiam druhej svetovej vojny.
Dobová expozícia.Čo môže očakávať návštevník vojensko-historického múzea v Pohronskom Ruskove?
- Všetko, čo sa týka obdobia prvej a druhej svetovej vojny, teda predmety, ktoré som pozbieral v priebehu rokov: uniformy, vojenské výstroje, zbrane - pušky, pištole, guľomety, protitankové zbrane, protilietadlové delo, dopravné prostriedky. Dokonca aj ruský tank T-34 a trosky lietadla.
Múzeum má pomerne veľkú rozlohu...
- Rozloha múzea je 900 metrov štvorcových. Objekt má jedno poschodie, pričom povala je kompletne prerobená na výstavné účely. Máme tu aj jednu miestnosť, ktorá sa zvlášť zaoberá tematikou prvej svetovej vojny.
Množstvom zbraní sa môže porovnávať s profesionálnymi múzeami.
Je to úctyhodná zbierka. Kedy ste s ňou začali?
- Začal som ako desaťročný. Najprv v domoch a na povalách susedov a rodiny. Prehľadával som bývalé bojiská a zvyšky zákopov v lesoch. Dosť mi pomohol pobyt v Česku, kde som študoval a pracoval v zbrojárskych závodoch v Uherskom Brode. Po návrate domov som si urobil vodičský preukaz a ako šofér autobusu som precestoval celú Európu. No zbierka naďalej ostala mojou obľúbenou kratochvíľou. Postupom času sa rozrástla natoľko, že som sa v roku 2008 rozhodol z existujúceho materiálu vytvoriť múzeum v Pohronskom Ruskove.
Ako ovplyvnilo detstvo vašu zberateľskú vášeň?
- Ako dieťa som miloval poľský filmový seriál Štyria tankisti a pes. Starší ľudia si ho možno ešte pamätajú. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny a tak ma nadchol, že som sa začal o to obdobie zaujímať - hlavne o udalosti odohrávajúce sa na našom území. Môj dedko bojoval na fronte, takže o udalostiach doma veľa nevedel. Hlavným zdrojom informácií sa stala moja babka a iné staršie ženy, ktoré počas bojov v našom regióne boli doma.
Vojna vydáva svedectvá aj po desaťročiach. Vojenská prilba sa zachovala vrastená do stromu.Aký je účel múzea?
- Na jednej strane má pripomínať vojakov, ktorí bojovali a padli, na druhej strane sa snažím ukázať hrôzy vojny v regióne. Obidva aspekty majú za cieľ varovať, aby sa to nikdy neopakovalo. Ešte by som dodal, že tri mesiace trvajúce boje, od decembra 1944 do marca 1945, sú na území južného Pohronia historikmi úplne zabudnuté. Čiastočne preto, že vtedy toto územie patrilo k Maďarsku, a preto sa ním slovenskí historici veľmi nezaoberali. Maďarskí historici sa zase nechceli miešať do vnútorných záležitostí Československa.
Kedy sa zmenil tento postoj?
- V 90. rokoch keď sa nová generácia vojenských historikov začala zaoberať miestnymi udalosťami, ako je napríklad Norbert Számvéber. Zmena politického systému tiež pomohla. Objavili sa knihy, z ktorých sme sa dozvedeli, kde ktorá divízia bojovala a ako bola vojna vedená. Takže sme si mohli doplniť informácie od pamätníkov.
Ťažká vojenská technika pred múzeom - na miestach, kde sa konajú ukážky bojov.V prednej časti múzea som videl skutočné bojisko. Robievate aj rekonštrukcie bojov...
- Áno, každoročne, vždy v polovici augusta. Minulý rok, ako aj na tohtoročnom jubilejnom 5. ročníku bojovej ukážky Südwind sa zúčastnilo vyše 200 vojakov. Na samom začiatku organizovania podujatia ich bolo len okolo 70.
Okrem pechotných jednotiek tu môžu diváci uvidieť aj zrekonštruované tanky, delá, lietadlá, resp. ich repliky.
Zaujímavý je napríklad príbeh maďarského pilota Györgya Horvátha. Po vzdušnom súboji pri Ostrihome havaroval so svojím lietadlom typu Bf 109 v chotári obce Bajč v okrese Komárno. Vrak lietadla sa takpovediac stratil v čase. Až teraz, po našich pátraniach sa našlo miesto dopadu. Okrem trosiek lietadla sme našli aj pozostatky tohto vtedy 23-ročného pilota. Podarilo sa nám skontaktovať s jeho rodinou, boli nesmierne vďační. Po dvoch rokoch papierovačiek sa Slovenská republika dohodla s Maďarskom o ďalšom osude pozostatkov tohto maďarského pilota. Nakoniec ho s najväčšími vojenskými podstami pochovali do rodinnej hrobky v Maďarsku.
Vedia o tomto múzeu na Slovensku alebo v Maďarsku? Je tu predsa obsiahnutý obrovské množstvo materiálu.
- Máme dobré vzťahy so slovenským Vojenským historickým ústavom, a spolupracujeme aj s Múzeom vojenskej histórie v Budapešti, s plukovníkom Wiliamom Kovácsom.
Expozícia je zostavená tak, že zaujme aj najmenších návštevníkov.Máte aj iných priaznivcov?
- Zatiaľ nás štát priamo nepodporuje. Našimi skutočnými fanúšikmi sú návštevníci. Bez ich podpory by sme nevedeli existovať. Tešíme sa, že ich k nám z roka na rok prichádza stále viac. Počas letnej sezóny chodí najviac návštevníkov z priľahlých termálnych kúpalísk, ako sú Štúrovo, Dudince a Podhájska, od jesene do jari zas mávame viac-menej väčšie skupiny, ako sú školské exkurzie alebo zájazdy cestovných kancelárií.
Vidím, že máte veľa exponátov. Ak by ste si mali vybrať jeden, ktorý je pre vás najvzácnejší, ktorý by to bol?
- Mojím životným snom bol mať tank T-34. Som rád, že sa mi toto želanie splnilo. Chcel som ho do zbierky omnoho viac ako nemecký tank alebo čokoľvek iné.
Keď vidím toto množstvom zbraní na jednom mieste, kladiem si otázku, či sme my ľudia naozaj takíto?
- Oceľ sa časom zlomí a skoroduje, ale nad vieru nič silnejšie nie je. Na mnohých týchto zbraniach je krv, ale bez ohľadu na to, je dôležité pripomínať si padlých vojakov.
Autor: Lajos Teleki
