VEĽKÉ KOZMÁLOVCE. Kto boli drotári? Prečo vandrovali svetom? Čo všetko dokázali? Na tieto aj ďalšie otázky dala odpoveď Rozália Ďurčatová. V miestnej základnej škole predviedla, ako sa dá drôt premeniť na rybku.
Rodáčka z Rybníka, žijúca v Bratislave, sa drotárstvu venuje takmer dvadsať rokov. Prvýkrát sa s ním ale stretla v útlom detstve.
Časť z tvorby, ktorá bude vystavené od 22. marca v Tekovskom múzeu v Leviciach. (zdroj: (JN))Šijú drôtom
Košíky, obrazy, betlehemy, zvieratká, svietniky, šperky či šarkan. Z drôtu sa ale dajú vytvoriť aj praktickejšie predmety, ako je napríklad naberačka, vidlička alebo vešiak. Potrebná je istá dávka trpezlivosti, trochu sily a hlavne nápaditosť. K tomu šidlo, kliešte, nožík, kladivko a rôzne hrúbky drôtu, ktorý môže byť rozlične upravený – napríklad žíhaním, pozinkovaním.
„Kedysi drotári vytvárali praktické veci do kuchyne,“ začala rozprávanie skúsená drotárka. Gazdiné si dali opletať hlinené hrnce a pekáče, aby sa nerozbili. Keď sa tak náhodou aj stalo, drotári pospájali úlomky lepidlom vyrobeným z cesta a nádobu odrotovali.
V Základnej škole vo Veľkých Kozmálovciach sedela okolo stola dvadsiatka detí. Ich rukami postupne prešli drôtené výrobky, ktoré na ukážku priniesla Rozália Ďurčatová až z Bratislavy, kde roky žije.
V hlavnom meste si pri ÚĽUV-e založili klub Džarek, v ňom sa stretávajú ľudia s rovnakým koníčkom a drotujú. Každý rok organizujú dvojdňové stretnutia v Budatíne, no bývalá učiteľka chodí drotovať aj do Čiech. Tam aj získala ocenenie za obraz Hradu v Banskej Štiavnici.
Obišli svet
„Džarek bol kedysi malý drotár, väčšinou syn drotára,“ vysvetľuje názov klubu a približuje ďalej históriu takmer zabudnutého remesla. Drotárstvom sa zaoberali ľudia v tých regiónoch, ktoré boli chudobné. Odchádzali preto na vandrovku, nezriedka obišli celý svet – boli až v Rusku či Amerike.
„K mojim rodičom domov chodil každý rok Janko Pacolt z Kamienky. Celé leto býval u nás, drotovať chodil do Čajkova, Tlmáč, Novej Vsi. Keď drôtoval u nás na dvore, sledovala som ho a vyzvedala som,“ usmieva sa pri spomienkach na svoje detstvo a prvé kontakty s drotárstvom, ku ktorému sa vrátila pred 18 rokmi.
Na dlhé roky sa nielen ona s týmto remeslom rozlúčila. „Drotovanie na takmer tridsať rokov akoby zaniklo,“ rozpráva ďalej. Až v 80. rokoch ho začali znovu objavovať: „Dnes sa mu venuje okolo tridsať drotárov na Slovensku.“ Paradoxom je, že prevažná väčšina žije v Bratislave.
Drôtený Hrad v Banskej Štiavnici získal ocenenie. (zdroj: (JN))Vystavovať bude v Leviciach
Školákov zaujímalo, ako dlho trvá vyrobenie korytnačky, lastovičky alebo ryby, s ktorými sa mohli aj pohrať. „Túto lastovičku s hniezdom som robila dva mesiace. Malá korytnačka bola hotová za jeden večer, ale táto veľká, ktorá je vypchatá, asi za týždeň,“ vysvetlila.
Skôr, ako začne zvieratko vyrábať, nakreslí si tvar v skutočnej veľkosti na tvrdý papier. Ten vystrihne podľa priečnej aj pozdĺžnej osi a z tvrdého drôtu si podľa takejto predlohy vytvaruje kostru. Tu potom postupne obšíva drôtom.
Najväčšiu „vec“, ktorú z drôtu doteraz vyrobila, bol betlehem. „Mal 48 x 45 centimetrov a vysoký bol asi takto,“ ukázala do výšky asi 40 centimetrov. Bolo v ňom 17 postavičiek, traja králi, ovečky, psík – všetko z drôtu.
„Bude na výstave, ktorá bude v Tekovskom múzeu v Leviciach otvorená od 22. marca do 9. mája. Okrem toho tam bude ďalších sto predmetov,“ pozvala na svoju pripravovanú výstavu v rodnom regióne Rozália Ďurčatová.
„Na hodinách regionálnej výchovy sa deti od druhého ročníka učia o svojej obci, jej histórii aj súčasnosti, zamestnaní obyvateľov, o zvykoch a tradíciách nášho tekovského regiónu,“ pripomenula riaditeľka školy Miroslava Grausová.
Hoci sú len vidieckou školou so štyrmi ročníkmi, zameriavajú sa na výchovu ku kultúrnemu dedičstvu na predmete regionálna výchova. „Včera sme sa učili o umeleckej tvorbe, dnes nám prišla o tom viac porozprávať pani Ďurčatová,“ dodala.
Ako pamiatkou na besedu dostali účastníci drôtené srdiečko.
