Ako ste sa dostali k baletu, ktorý nie je typický nielen pre Levice, ale ani Slovensko?
- Navštevoval som 2. základnú školu v Leviciach. Ako malé dieťa som bol hyperaktívny a jedného dňa, neviem čo mi to napadlo, som v družine začal navštevovať ľudové tance. Mamina sa o pár mesiacov na to dopočula v rádiu, že hľadajú neposedné deti so štíhlou postavou, ktoré sa často nudia, na prijímačky do Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Mala pocit, akoby presne opisovali mňa. V mojich deviatich rokoch sme sa teda vybrali na konkurz a na veľké prekvapenie som skončil s veľmi dobrými výsledkami.
Neskôr som bol prijatý aj na levické gymnázium, takže sa nám ťažko vyberalo, lebo je to škola, s ktorou mala naša rodina dobré skúsenosti. Naša idea bola, vyskúšať Bratislavu a ak sa mi nebude páčiť, budem sa môcť vrátiť. Ale keď som už raz prišiel a videl veľké mesto, internát, nových kamarátov a McDonalds, to som už nechcel meniť. (smiech)

Momentálne pôsobíte v Zürichu. Aká bola vaša cesta až sem, do Švajčiarska?
- V Balete Zürich tancujem už tri roky, predtým som tancoval v Slovenskom národnom divadle päť rokov. Do SND som nastúpil ako 17-ročný, bol som vtedy najmladší člen súboru. O dva roky na to som bol povýšený zo zboristu na demi sólistu (sólista s povinnosťou zboru). S novými skúsenosťami som začal premýšľať o možnosti vyskúšať to aj niekde inde ako na Slovensku.
Spolu so svojou priateľkou sme išli na konkurzy do veľkých divadiel v Belgicku, Nemecku, Rakúsku či vo Švajčiarsku. A práve v Zürichu mi ponúkli prácu v súbore na tej istej pracovnej úrovni, čo bolo fajn - nemusel som začínať v novom divadle znova od nuly, a to v našej kariére nie je vždy samozrejmosť.

V akých predstaveniach vás mohli alebo aj môžu milovníci baletu vidieť?
- Rád o sebe tvrdím, že akákoľvek rola, ktorú dostanem, je tá, ktorú chcem tancovať. Je to vždy výzva, lebo nie ste stvorený na všetko, do čoho ste obsadený a je len na vás, ako sa s tým vysporiadate.
Najradšej vystupujem v detských predstaveniach, dieťa je veľmi pozorný divák, nič vám neodpustí, musíte ísť do absolútnych detailov. Bol som Dudroš v Snehulienke a siedmich pretekároch, Princ Rocker v Popolvárovi, Svätojánska muška v Narodil sa chrobáčik - tie som si najviac užil. Potom mám také predstavenia, ktoré viac zažiaria v životopise, napríklad Romeo či Paris v Rómeovi a Júlii, Demetrius v Sne noci svätojánskej. V Zürichu som si posledne zatancoval Copéliusa v balete der Sandmann či Woyzecka v predstavení Woyzeck, čo sú balety vytvorené podľa literárnych predlôh veľkých nemeckých autorov. Woyzeck je schyzofrenik, ktorého na vojne šikanujú a keď zistí, že ho podvádza žena, rozhodne sa ju zabiť. Poviem vám, celkom zaujímavá rola na interpretáciu. (smiech)

Balet u nás nie je až taký populárny. Porovnajte balet na Slovensku a Švajčiarsku, príp. ak máte skúsenosti aj s inými krajinami.
- Na Slovensku sú dva baletné súbory, vo Švajčiarsku tri. Nemyslím si, že to je veľký rozdiel. Ja to vidím v tom, že popularita umenia a kultúry jednoducho na Slovensku zaostáva. Je to smutné, ale je jasné prečo. Nerád by som sem ťahal politiku, ale už je to tu (smiech). Zavše spomeniem zmenu piatich riaditeľov baletu, počas piatich rokov mojej umeleckej činnosti v SND. To by bolo v zahraničí nevídané. Taktiež ako divák, keby som mal existenčné problémy, asi by som len ťažko myslel na kultúru. Ľudia ale zabúdajú, že umenie je tu na to, aby nás naučilo vytvoriť si vlastný názor a veriť v neho. Zdá sa mi, keď sa na to pozerám takto z diaľky, že to je to, čo by Slovensko teraz potrebovalo.
Ako vyzerá váš bežný deň?
- Ráno začíname tréningom, aby sme si pripravili telo na prácu na celý deň. Tréning trvá zhruba jeden a pol hodiny, tu je miesto na progres po technickej stránke veci. Potom nasledujú skúšky na nadchádzajúce predstavenia či premiéry. Pripraviť premiéru trvá asi dva mesiace. Keď je už potom predstavenie hotové a hráme už len reprízy, pripravujeme sa podľa okolností približne dva dni. Zdá sa to primerané, ale niekedy sa skúša aj trinásť produkcií naraz! Nová premiéra s tromi choreografmi, dve produkcie z repertoáru, pôjde sa na zájazd, niekto sa zraní a treba záskok... Vždy sa to nazbiera. Predstavenia sú zhruba dve či tri do týždňa, končíme okolo deviatej večer a po šou zvykneme vybehnúť na drink.

Kam ste sa vďaka baletu dostali?
- Vďaka môjmu povolaniu som vystupoval na rôznych miestach sveta – napr. v Kanade, Spojených štátoch, Kolumbii, Japonsku, Číne, Izraeli a, samozrejme, v mnohých divadlách po Európe. Najbližšie náš súbor čakajú predstavenia v Rusku a Hong Kongu.
Máte voľný čas aj na spoznávanie krajiny, čo máme spoločné a čo naopak odlišné?
- Čo máme odlišné? No predsa platy (smiech). Ale švajčiarsky národ nie je taký temperamentný ako slovenský a charakter, ten sa nedá kúpiť. Krajina je tu krásna, niekedy vybehneme na lyžovačku alebo na horskú túru.
Stíhate popri tancovaní aj nejaké hobby?
- Vo voľnom čase fotografujem. Keď akurát nie som na javisku, odbehnem do zákulisia a fotím kolegov. Nedávno som mal dokonca výstavu mojich fotografií v Prahe.
Aké sú vaše najbližšie pracovné ciele a ako a kde vidíte svoju budúcnosť?
- Tak v tomto som správny umelec, rád by som povedal, že zatiaľ neviem, čo bude zajtra, ale niekedy ani neviem, aký je dnes deň. (smiech)