LEVICE. Aj keď má levické mestské kúpalisko roky svojej slávy za sebou, pre mnohých Levičanov sa stalo symbolom letného ovlaženia a relaxu. Voda lákala mladých i skôr narodených, ale voľné chvíle tu trávili i rodičia s prázdninujúcimi deťmi.

Je tomu už takmer 80 rokov, keď sa v bazéne okúpali prví Levičania. Areál kúpaliska vznikol na ploche pôvodnej plavárne a jazierka na člnkovanie na ľavom brehu kanála Perec. Potom, čo na jar 1938 jazierko zasypali, mesto Levice začalo s jeho výstavbou. Do Viedenskej arbitráže na jeseň 1938, keď Levice pripadli Maďarskému kráľovstvu, sa podarilo bazén vyložiť sklenými obkladačkami, vystavať kabínky na prezliekanie a vytiahnuť steny pohostinstva.

Najväčšou investíciou bola montáž filtračného zariadenia pre úpravu vody z Pereca, ktorú dodala budapeštianska firma Hydro. Filtračný systém s čerpadlom, ktoré za hodinu prečistilo 180 metrov kubických vody, namontovala levická firma Armina Kaisera.

Na kúpalisku mohli Levičania využívať veľký plavecký bazén a detský. Vybudované boli väčšie ženské šatne, menšie mužské šatne, byt pre správcu, otvorená spoločenská miestnosť, kde sa dalo schovať pred dažďom a ktorú neskôr obstavali a hrával sa tam biliard a stolný tenis. Za ňou bola kolkáreň a toalety.
Ku koncu vojny, keď sa v meste v decembri 1944 zastavil front, tu Rusi zriadili lazaret pre vojakov.
Po vojne, v roku 1946, plaváreň aj s priľahlým cvičiskom a ihriskom mesto pridelilo Športovému klubu v Leviciach.
Pribudli dva tenisové kurty a jedno volejbalové ihrisko. Bazény boli zásobované vodou z Pereca napájaného z Hrona. Budovanie chemického priemyslu a používanie umelých hnojív sa podpísalo pod kvalitu vody v Hrone aj Pereci. Nedalo sa spoľahnúť ani na jej množstvo. Preto v 50. rokoch navŕtali prvú studňu. Pôvodne mala byť hlboká 80 metrov, ako sa ale ukázalo, voda bola studená. Vrt prehĺbili až do 140 metrov, aj tu mala iba 18 stupňov. Ani v ďalšej studni, ktorú vykopali do hĺbky 30 metrov, nebola teplejšia voda. Namerali len 12 stupňov. Slnko ale nestihlo vodu zohriať a už na tretí – štvrtý deň zozelenela.
Po vzniku Levitexu v 70. rokoch prebrala jeho odborová organizácia správu areálu a plánovala ho prebudovať na moderné rekreačné stredisko s poschodovými budovami. Zrútili starú kolkáreň, nahradiť ju mala moderná, automatická kolkáreň. Kvôli výstavbe 13-poschodového činžiaku ubrali zo športovísk - ostal jeden volejbalový kurt využívaný aj na tenis. Z plánov nebolo nič – textilka dvakrát vyhorela. Po revolúcii chcelo ROH Levitex vrátiť kúpalisko mestu, ktoré oň ale nemalo záujem. V roku 1991 ho dalo do dražby, získal ho Ivan Šimonovič, ktorý ho prevádzkoval 15 rokov. Naposledy boli bazény napustené v roku 2006. Po zavedení prísnejších hygienických podmienok už plaváreň neotvoril.