LEVICE. Stovku krojov z čilejkárskeho mikroregiónu prináša výstava Tekovský kroj – minulosť a súčasnosť. Zapožičali ich obyvatelia.
Návštevníci môžu vidieť, z čoho sa ľudový odev skladal a aké boli jeho doplnky. Raritou je kroj z roku 1903.
Čilejkárske kroje vyrazia do sveta poštou Čítajte
FOTOGALÉRIA: V Leviciach dnes ustanovili slovenský rekord Čítajte Spodný odev bol z ľanu
Novú výstavu do Tekovského múzea v Leviciach prináša Monika Miškovičová Savová. Ako vyznávačka tradícií a folklóru čilejkárskeho mikroregiónu hovorí, pracovala na nej približne rok.
„Je tu všetko, čo sa týka vývinu tekovského kroja. Tiež to, ako odev ovplyvňovali Amerikáni až po súčasnosť,“ približuje a vyratúva: „Je tu svadobný kroj nevesty s partou, svadobný kroj mladej ženy s rohatým čepcom, pánsky svadobný odev, detské kroje či pre mladé dievky.“
Ako ďalej pokračuje, variácií krojov bolo veľmi veľa – rozlišovali sa hlavne podľa účelu využitia. Slávnostné boli zdobenejšie, pracovné jednoduchšie. Pod všetky sa nosil spodný ľanový odev. „Žena sa počas dňa prezliekala aj päťkrát. Na rannú omšu išla do kostola v slávnostnom kroji, potom sa prezliekla do domáceho odevu, keď išla kŕmiť, dávala si zase iný,“ približuje s tým, že každá musela mať v skrini tmavšie oblečenie pre prípad, že niekto zomrel.
Mali aj športové čižmy
Kroj tvorila sukňa a zástera, košieľka, v lete ich dopĺňal prunclík – čo bola vestička, v chladnejšom počasí zase lipitka – kabátik dlhým rukávom s volánikom v oblasti pása alebo kabátik bez volánika. Ženské kožené čižmy boli vyšívané alebo tzv. športové – bez podpätku. Muži nosili taktiež čižmy, na vyzúvanie ktorých slúžil drevený vyzuvák, alebo kožené šľapky bez päty. Obľúbené boli pohodlné plstené papuče.
Tašky a kabelky neexistovali, ženám ich nahradila plachtička. Namiesto vreckoviek mali vyšívané ručníčky.
Módne trendy spoza mláky
Najstarší kroj pochádza z roku 1903. Podľa Jozefky Mesiarovej, ktorá minulý týždeň pomáhala výstavu inštalovať, je hodnotná aj plisovaná „farbičková“ sukňa: „Keď ju chytáte, máte zafarbené prsty. Pochádza z obdobia pred vojnou.“
Aj keď boli kroje z jedného regiónu, odlišovali sa. „Čajkov a Nová Dedina boli bohatšie obce, ľudia si zarobili na viniciach, preto mali aj bohatšie kroje,“ vysvetľuje a pridáva, že z Novej Dediny odišlo veľa ľudí za robotou do Ameriky, odkiaľ potom domov posielali látky, kašmírové šatky, rôzne ozdoby – blingáče - na našívanie. „Nová Dedina určovala trendy. Tam si chodili aj iní kupovať,“ usmieva sa.
Od brokátu po diolén
A ako sa tekovský kroj vyvíjal? „Najstaršie kroje z medzivojnového obdobia boli dlhšie, tmavé a plisované,“ približuje. Postupne sa sukne skracovali, záhyby na plisoch sa docielili prišitím tvrdého papiera pod látku. Neskôr brokát nahradili moderné látky letohrad či diolén.
„Keď prišla priemyselná výroba a ženy začali chodiť do práce do tabakovej alebo mydlovky, hovorilo sa, že sa začali „prehadzovať“ do panského,“ usmieva sa pani Jozefka a na vysvetlenie dopĺňa, že tak sa nazývalo oblečenie, ktoré nosili hlavne v mestách.
Kroje v čilejkárskych dedinách vidieť na ulici aj dnes. Ako Novodedinčanka hovorí, denne si ich obliekajú najmä staršie ženy. Počas rôznych obecných podujatí sa ale do krojov zaodejú celé rodiny.
Výstava je otvorená v Kapitánskej budove do 31. októbra.
Čilejkárske dediny
Pomenovanie čilejkárske obce je odvodené od slovíčka „čilej“, čo znamená teraz. Patria sem Rybník, Čajkov, Podlužany, Veľké Kozmálovce, Nová Dedina, Hronské Kosihy, Tlmače, Starý Tekov a Hronské Kľačany.Okrem príznačného slovíčka obyvateľov týchto obcí spája aj minulosť, kedy už na prelome 18. a 19. storočia opúšťali rodný kraj a šťastie hľadali v Amerike. „Amerikánmi“, tak dodnes pomenúvajú tých, ktorí za veľkou mlákou, Atlantikom, tvrdo pracovali, aby domov, do chudobného kraja, mohli posielať doláre. (JN)
