LEVICE. Kálmán Kittenberger (10. 10. 1881 - 4. 1. 1958) sa narodil v Leviciach, známejší je ale ako jeden z najväčších maďarských poľovníkov, ktorý pôsobil v Afrike.
Málokto vie, že nebol iba poľovníkom, ale aj výskumníkom, ktorý skúmal africkú divočinu. Svojimi darmi z ciest obohatil Národné múzeum v Budapešti.
Dnes je po ňom pomenovaná ulica v Leviciach, sídli na nej obchodná akadémia.
V maďarskom meste Nagymaros, kde v roku 1958 zomrel, si ho uctieva miestne poľovnícke združenie s predsedom Jánom Sukerekom.
Kálmán Kittenberger
Kálmán Kittenberger (10. 10. 1881 - 4. 1. 1958) sa narodil v Leviciach, zomrel v maďarskom Nagymarosi.
Kamaráti ho prezývali Macko. Bol spolužiakom Pavla Huljáka, povojnového riaditeľa levického múzea. Spolu splavovali Perec, chceli sa dostať do Afriky. Ich nápad sa u vedenia školy stretol s negatívnym ohlasom.
Najskôr študoval na gymnáziu, neskôr prestúpil na „učiteľák“.
Nezabúdal na svoje rodné mesto, navštívil ho niekoľkokrát, a to v rokoch 1914, 1923, 1939.
V roku 1923 mal v Leviciach prednášku, na ktorej premietol 130 obrázkov z Afriky.
V roku 1939, keď učiteľský ústav usporiadal tzv. Veľkú levickú stretávku, pri tejto príležitosti múzeu daroval niekoľko afrických predmetov. Medzi inými napríklad odpadový kôš z nohy slona, Neptúnov kalich, čo bol druh morskej hubky v tvare kalicha, ďalej masajské kopije a lebku leva.
Ladislav Vincze
Do Afriky
Kálmán Kittenberger sa narodil v roku 1881 v Leviciach, mal sedem súrodencov. Tu aj vychodil základnú a strednú školu. Už v detstve bol milovníkom prírody, hlavne vtáctva. V jednej knihe napísal, že vždy zbadal prvé bociany a lastovičky, ktoré sa po zime vracali späť. Obdivoval svojho brata Sándora, ktorý preparoval vtáky. Ako dieťa veľa čítal o afrických cestách a exotickej prírode. V levickej pedagogickej škole mal na neho veľký vplyv jeho učiteľ Jenő Kriek. Od neho sa naučil odborne preparovať vtáctvo. Rodina nemala peniaze na to, aby študoval na vysokej škole, tak si štúdium musel hradiť sám. V roku 1902 ukončil vysokú školu a stal sa učiteľom v meste Tatrang. Vo voľnom čase poľoval, ale aj pozoroval divočinu. S pozvaním od Józsefa Báranyosa, ktorí mu ponúkal možnosť ísť do Afriky ako preparátor, hneď súhlasil. Kittenberger v Afrike ochorel na maláriu, z ktorej sa vyliečil, a tak mohol pokračovať vo svojej úlohe zbierať vzorky.
Z domu dostal málo peňazí, preto si príjem zabezpečil sám z predaja trofejí a kožušín. Na nefunkčnú zbraň takmer doplatil životom. Keď chcel zastreliť leva – strela z nej nevyšla. Až keď vymenil náboj, leva skolil.
Od poľovníctva k písaniu
Neskôr sa dostal až do Etiópie, kde skúmal hlavne vtáctvo a slony. Vypuknutie prvej svetovej vojny zasiahlo aj východnú Afriku. Briti ako nepriatelia jeho zariadenia a trofeje zadržali. Päť rokov bol vo väzení v Indii. Na slobodu sa dostal v roku 1919. Keď sa vrátil domov, stal sa editorom poľovníckeho magazínu Nimród, neskôr bol jeho majiteľom. Písal aj do iných odborných časopisov a tiež komunikoval s prírodovedcami.
Ale naďalej ho lákala Afrika. Keď sa zoznámil s Jenőm Horthym, spolu do Afriky odcestovali. Venoval sa odchytu divej zveri pre ZOO. Podľa jeho poznámok chytili 120 kusov divokej zveri, ktorú doviezli do Maďarska.
Rok 1945 nebol pre neho najlepší, nemal ani prácu. Neskôr sa presťahoval do Nagymarosu, kde sa oženil s Líviou. V roku 1950 mohol opäť pracovať v Národnom múzeu v Budapešti a začal pomýšľať nad zorganizovaním výstavy o Afrike. Počas revolúcie ale v múzeu vypukol požiar a väčšina zbierky zhorela.
Zomrel 4. 1. 1958 na mozgovú príhodu, pochovaný je v Budapešti. Socha Kálmána Kittenbergera stojí v Nagymarosi, kde každý rok organizujú na jeho počet podujatie. Vo Veszpréme po ňom pomenovali zoologickú záhradu.
Africký výskumník
Jeho životopis napísal István Fekete a podľa jeho slov bol Kittenberger jedným z najväčších výskumníkom v Afrike. Nikto nemal také podrobné informácie o africkej divočine ako on. Aj ako poľovník patrí medzi najznámejších. Podarilo sa mu uloviť päť najnebezpečnejších zvierat na svete. Jeho knihy číta nielen odborná verejnosť, ale aj bežní čitatelia.
Autor: Lajos Telek
