S cukrovkou žije tridsať rokov. Hovorí, že dnes je to oveľa ľahšie

LEVICE. Magdaléne Kuynovej zistili cukrovku pred 30 rokmi, keď mala 37 rokov. Podľa jej slov za ten čas medicína pokročila dopredu, vďaka čomu sa diabetikom žije oveľa ľahšie.

Ako hovorí predsedníčka Základnej organizácie Zväzu diabetikov Slovenska v Leviciach, v prípade cukrovky je dôležité zachytiť chorobu včas. Aj preto 14. novembra, počas Svetového dňa diabetu, zisťovali návštevníkom levickej polikliniky hladinu cukru v krvi. Stačí na to jediná kvapka krvi.

Magdaléna Kunyová je predsedníčkou Základnej organizácie Zväzu diabetikov Slovenska v Leviciach. (zdroj: (JN))

Stres premohol telo

O tom, že má cukrovku, Magdaléna Kunyová netušila. Podľa jej slov choroba prišla nečakane, ale odrazu. „V priebehu mesiaca som schudla 14 kíl,“ spomína si na udalosti spred tridsiatich rokov. Mala vtedy 37 rokov, veľa práce a stresu. „Stále som pociťovala smäd, často som močila. Bola som bledá, slabá, unavená, nič som nevládala,“ pridáva ďalšie príznaky a dopĺňa, že u každého sa cukrovka prejavuje individuálne.

K svojej obvodnej lekárke išla niečo zaniesť a tá si všimla zmenu. Pani Magdaléne odobrali krv, vyšetrenie zopakovali a potom ju poslali na diabetológiu. Hladina glukózy v krvi, glykémia, dosahovala hodnotu 14, pričom u zdravého človeka sa pohybuje do šiestich mmol/liter. Verdikt znel: cukrovka 1. typu.

„Na internom oddelení som ležala tri týždne, aby mi nastavili dávkovanie inzulínu. Vtedy sa ešte používal prasací inzulín,“ spomína Levičanka a pridáva, že neskôr sa začal vyrábať tzv. ľudský inzulín. Inzulín si sama dávkovala dvakrát denne do injekčnej striekačky a pichala do tela. Postupne si ale dávky musela pridávať, až skončila na štyroch za deň. Neskôr používala aj perá, ktorými sa inzulín aplikuje pod kožu pomerne ľahko. „Od roku 2005 mám ale túto pumpu, ktorá si dávkovanie reguluje sama,“ ukazuje na neveľký prístroj upevnený na páse, „je to štvrtá v poradí.“

Disciplína je prvoradá

Dlhoročná diabetička oceňuje, že medicína a výskum pokročili aj v súvislosti s touto liečiteľnou, ale nevyliečiteľnou chorobou. Život pacienta je oveľa pohodlnejší, ako tomu bolo voľakedy a hlavne plnohodnotný. „Môžem chodiť k moru – pumpu si na 20 - 30 minút odpojím, kým sa kúpem. Tiež chodiť na turistiku,“ približuje životný štýl. Pridáva ale, že pacient musí byť disciplinovaný: „Pravidelne sa stravovať, nejesť sladkosti, nepiť koly, džúsy, aj keď ten mám vždy so sebou – pre prípad hypoglykémie, keď odrazu klesne hladina cukru, čo môže byť nebezpečné,“ ukazuje na fľaštičku s džúsom a zabalenú desiatu. „Keď viem, že idem na dlhší čas preč z domu, vždy si chlebík pripravím a beriem so sebou. Pre diabetikov je pravidelná strava veľmi dôležitá,“ pridáva z vlastných skúseností.

Choroba neobchádza ani deti

Život s ochorením ju priviedol do levického Zväzu diabetikov Slovenska, kde je jeho predsedníčkou. Vo svojich radoch majú 187 členov z piatich okresov. Podľa jej slov je dôležité, aby boli ľudia informovaní, ako žiť s touto chorobou. O to sa vo zväze usilujú aj cez odborné prednášky, ale tiež odovzdávanie vlastných skúseností.

Pripomína, že dnes majú cukrovku aj celkom malé deti, ale tiež tridsiatnici – štyridsiatnici, čo bolo voľakedy veľmi zriedkavé. „Stres, prechodené ochorenia, ako napríklad chrípka, môžu byť spúšťačom. Z obavy o svoje miesto ľudia nemôžu ostať doma a chorobu vyležať,“ opisuje možné príčiny vzniku cukrovky 1. typu. Aj v jej prípade ochorenie vyvolalo pracovné vyťaženie. „Cukrovka nebolí. Ale keď začne bolieť, je neskoro,“ pridáva ďalší poznatok na margo tých, ktorí príznaky zanedbávajú. Výsledkom potom môžu ťažké stavy, keď zlyhávajú cievy, či dochádza k poškodeniu zraku, k amputáciám.