LEVICE. Zakladateľ Knihy slovenských rekordov Igor Svítok odovzdal certifikát o ustanovujúcom rekorde.
Najväčšiu zbierku strapcových ručníkov z Tekovského regiónu – s počtom tristo kusov - sa podarilo sústrediť na jednom mieste. Zásluhu na to má zberateľka a folkloristka z Rybníka.
V Dome Matice slovenskej v Leviciach zároveň 29. novembra otvorili výstavu rekordného počtu tradičných ručníkov žien z čilejkárskych dedín. Potrvá do 15. decembra.
K prvému pridala druhý
Najväčší počet krojovaných bábik z jedného regiónu sa podarilo dať dokopy Monike Miškovičovej Savovej, čím 7. apríla 2016 ustanovila slovenský rekord. V Tekovskom múzeu bolo vystavených 101 bábik v krojoch z čilejkárskeho mikroregiónu.
Bábiky v čilejkárskych krojoch ustanovili v Leviciach slovenský rekord Čítajte Po vyše roku sa zamerala na súčasť tradičného odevu – strapcový ručník. „Stovka je mojich, ostatné sú požičané zo všetkých čilejkárskych dedín. Každý je iný, dva rovnaké tu nenájdete,“ priblížila zberateľka s tým, že najstaršie majú aj sto rokov. Zozbierala ich rovných tristo kusov.
Len pre vydaté ženy
Tak ako sa vyvíjal tekovský kroj, menili sa aj pokrývky hlavy vydatých žien. Na výstave sú ručníky zhotovené z rôznych materiálov a rôznymi technikami. Tzv. vybíjané sa robili zo zamatu, ktorý sa navlhčil, namydlil, prípadne aj nafarbil a zaťažil šablónou z hrubého kartónu, do ktorého bol vyrezaný vzor. Ten sa teplom a tlakom pretlačil do látky a dochoval sa mnoho desiatok rokov. „Tieto ručníky sa nikdy neprali,“ hovorí Jozefína Mäsiarová, ktorá taktiež zbiera čilejkárske kroje a do malých, vlastnoručne ušitých a bohato vyzdobených zmenšením oblieka bábiky. Ako dôkaz „neprania“ ukazuje strojovo vyšívané ručníky, ktoré majú dodnes zo spodnej strany zachovaný papier s predkresleným vzorom. „Švajlena ani nevidela vzor, čo vyšíva,“ upriamuje pozornosť na čiernu farbu spodnej nite šijacieho stroja, ktorá kopírovala nakreslený vzor na papieri. Rôznofarebné boli iba vrchné nite.
Biela výnimkou, čierna tradičná
„Je tu aj biely ručník,“ približuje ojedinelé, a teda vzácne kusy. „Tie si ženy dávali iba na Bielu sobotu, cirkevné sviatky, Božie narodenie a na „búdičky“.“ Modré zase vytiahli z kasne na mariánske sviatky, zelené na prvú nedeľu v mesiaci. „Čierne boli smútočné – na pohreby, pôstne obdobie, ale aj adventné obdobie,“ ozrejmuje zvyklosti čilejkárskych žien z minulého storočia.
Zaujímavosťou bolo, že sa zvykli dohodnúť, aké „háby“ si dajú pri nejakej príležitosti konanej v dedine. Boli tiež vynaliezavé – na jednom ručníku, ktorý sa skladal na trojuholník a takto uväzoval na hlave, mali použité aj dva vzory – veselý aj smutný. Ručník otočili podľa príležitosti, na ktorú si ho dávali.
Strapce ako čerešnička na torte
Pokrývky hlavy boli vyrobené z rôznych materiálov – brokátu, hodvábu, barchetu, zamatu a neskôr moderných látok. Taktiež mali rôznorodé zdobenie – tzv. vybíjanie spomínaných vzorov do zamatu, ručné vyšívanie, strojové vyšívanie – tzv. štepovanie, lepenie vzorov vystrihnutých z látok glejom a ich obšívanie flitrami – blingáčmi. Látkou alebo ozdobami čilejkárky mnohokrát potešili príbuzní, ktorí odišli za robotou za „veľkú mládku“. Amerikáni domov posielali nielen peniaze, ale tiež materiálne veci.
Aby ručníky ladili so zvyškom odevu, podobné vzory sa používali aj na lipitkách, čo bol kabátik s dlhým rukávom a volánikom okolo pása, či na prunclíkoch – vestičkách.
Osobitnou ozdobou boli strapce, ktoré sa na ručníky dostali v 30. rokoch minulého storočia. Podľa Jozefy Mäsiarovej ich nevedela robiť každá švajlena, len pár žien v dedine. Neskôr ručnú prácu aj v tejto oblasti zastali stroje. To už ale ručníky, ale tiež kroje začali strácať na obľube.
Najväčší rozkvet zaznamenali kroje v 50. až 80. rokoch minulého storočia. Potom prišla stagnácia a v rokoch 1970 až 1980 sa kroj prestával nosiť, s čím ustal aj vývoj ručníkov.
Tekovský kroj vo svete
Napriek tomu, že odvtedy uplynulo takmer polstoročie, tekovské kroje sa zachovali – najčastejšie v kasniach, komodách, na povalách, v komorách. Dnes je o ne veľký záujem a predávajú sa aj za „veľkú mláku“. Z predaja sa stal výhodný biznis.
Monika Miškovičová Savová ich ale zbiera, aby zachovala dedičstvo pre ďalšie generácie. A cez vydané publikácie, pohľadnice krojov danej obce, nafotené dobové fotografie v starých krojoch, zorganizované výstavy či aj cez rekordy sa snaží tradície, vrátane ľudových odevov, spopularizovať. Vďaka nej sa krojované bábiky dostali aj na tohtoročnú svetovú výstavu v kazašskej Astane.
„Nie som zberateľka rekordov, som zberateľka krojov,“ hovorí s úsmevom Rybníčanka a zároveň sa teší z črtajúcej sa možnosti dostať tekovské kroje až do hlavného mesta Európy.
„Tekovský kroj je dušou nášho regiónu, ktorý nepozná hranice Slovenska,“ vysvetľuje Igor Éder, prednosta Okresného úradu v Leviciach, ktorý by chcel myšlienku zorganizovať výstavu v Bruseli pretaviť do reálu.
