BRATISLAVA, LEVICE. Karina Andrášiková je terénnou sociálnou pracovníčkou. V detstve sa venovala tancu a výtvarnému umeniu, rozhodla sa však pre strednú pedagogickú školu, kde študovala sociálnu prácu. Neskôr získala vzdelanie v odbore aj na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Práve tu mala možnosť vyskúšať si, aká je reálna prax.
Pracovala v Združení Storm, ktoré sa zameriava na pomoc ľuďom, ktorí užívajú drogy alebo pracujú v sexbiznise. Do kontaktu s deťmi so sociálnymi problémami sa dostala vďaka nízkroprahovému programu Cirkus. Ako sama hovorí, v práci s deťmi a s dospelými je značný rozdiel.
Na ulici
V združení Mládež ulice zastáva v súčasnosti pozíciu programovej koordinátorky. Päťčlenný tím sa špecializuje na pomoc deťom a rodinám, ktorí pochádzajú buď zo sociálne vylúčeného prostredia alebo mladým ľuďom, ktorí trávia čas na ulici. Svojim klientom poskytujú pomoc, ktorá je pre nich prirodzená. „Prirodzená je v tom, že pracovník prichádza priamo do prostredia, kde klient žije, funguje, trávi tam svoj voľný čas,“ vysvetľuje Karina Andrášiková a pokračuje: „Terénna práca sa venuje ohrozeným cieľovým skupinám, ktoré sú na okraji spoločnosti, preto je pre nich dostupnosť iných služieb – inštitúcií, úradov - veľmi náročná. Nedokážu prekročiť bariéru, niekam ísť a žiadať o pomoc. Terénna práca to robí opačne. Pracovník s mládežou prichádza priamo na ulicu a tam poskytuje služby pre ľudí.“
Kváskový chlieb a pečivo sú nielen módne, ale aj zdravšie. Poradíme vám, ako na to Čítajte Pracovníci idú na konkrétne miesta do terénu s vopred určeným cieľom. Pre deti si pripravujú voľnočasové aktivity, prostredníctvom ktorých s nimi nadväzujú kontakt. „Keď má dieťa prostredníctvom pozitívneho zážitku vybudovaný vzťah k pracovníkovi, dostávame sa potom k poradenstvu a zmyslu sociálnej práce. Sprevádzame klientov počas náročných životných situácií,“ hovorí Karina o terénnej práci, ktorú spolu s kolegami robia trikrát do týždňa v poobedňajších hodinách, keď deti prichádzajú zo školy. Okrem toho dvakrát do týždňa poskytujú sociálne poradenstvo priamo u klientov doma. Nie vždy je to aktivitách, ktoré si pracovníci pripravia. Občas sa s klientmi len rozprávajú, vnímajú ich náladu, potreby alebo to, čím sa v daný deň zaoberajú. „Ak sa deti nudia, nemusia tráviť čas zmysluplne alebo bezpečne, môžu ničiť verejný priestor, experimentovať s drogami a alkoholom, zapájajú sa do vandalizmu či pouličných bitiek. Nič, čo spoločnosť rada vidí. Máme aj deti z úplne vysporiadaných rodín, len sa rozhodli, že svoj čas budú tráviť na ulici lebo je to pre nich niečím atraktívne. My si nemyslíme, že je to niečo zlé,“ približuje svojich klientoch a skúsenosti.
Nie strach ale zodpovednosť
Karina popisuje svoju prácu ako dar, ktorý jej bol umožnený robiť vďaka vzdelaniu, osobnostným predpokladom, sebareflexii a vďaka práci na sebe samej. Svoju prácu neberie ani ako poslanie, to by podľa nej znamenalo, že výsledok práce závisí len od nej. Hovorí skôr o pocite zodpovednosti, nikdy nie o strachu. „Verím v to, že ak človek zo mňa cíti, že som neprišla s nepriateľským prístupom, ale s otvoreným dialógom a nezáleží mi na tom, či je to dieťa, ktoré je zo sociálne vylúčenej komunity, rómske dieťa alebo také, ktoré spravilo problémy v škole, tak si k sebe vieme nájsť cestu. Dieťaťu potrebujem ukázať, že som tu pre neho, a že môžeme negatívne veci z jeho života upratať. Ak človek cíti takéto nastavenie, nemá dôvod mi ublížiť,“ vysvetľuje a dodáva, že ľudia s ktorými pracuje, nepotrebujú, aby problémy vyriešila za nich, ale spolu s nimi.
Sociálny pracovník ukazuje ohrozeným skupinám ľudí, že existujú alternatívne riešenia, ktorými môžu svoje problémy vyriešiť. Klientov zároveň povzbudzuje v tom, aby si boli vedomí, že aj sami v sebe dokážu nájsť vnútorné zdroje na vyriešenie problémov, ak príde ďalšia náročná situácia v budúcnosti.
Podľa Kariny by nebolo správne, ak by s klientmi, s ktorými dosiahli stanovený cieľ, umelo udržovali kontakt. Medzi tými, ktorým v rámci organizácie už pomohli a odprevadili ich po istý míľnik, sú však aj takí, ktorí sa ozvú s tým, že sa majú dobre, a že v rámci možností fungujú v živote ďalej. Karina hovorí, že vďaka vzťahu klientov a sociálnych pracovníkov, deti a mladí konečne zažívajú prijatie. „Našim klientom sa často stáva, že sú odmietaní, nikto sa s nimi nechce baviť, na úradoch sú na nich nepríjemní, majú negatívne skúsenosti, a potom je pre nich veľmi ťažké si k niekomu vybudovať dôveru,“ vysvetľuje.
Metódy na základe veku
Sociálny pracovník aj na základe rozdielneho veku klientov používa iné metódy. V istej fáze sa pri práci s deťmi môže stať, že do procesu pomoci je potrebné zahrnúť aj jeho rodičov, alebo iných dôležitých ľudí - zo školy, pracovníka z centra voľného času alebo kohokoľvek iného, kto s mladým človekom prichádza do kontaktu.
Karina pracuje aj v Združení Prima, ktoré poskytuje úplne inú sociálnu pomoc. Ide o pomoc pre užívateľov drog a ľudí, ktorí sa pohybujú v sexbiznise. Združenie pracuje na základe princípov znižovania rizík, ktoré sú s užívaním drog spojené. Klientom vymieňajú injekčné striekačky, poskytujú im zdravotnícky materiál, čo je dôležité v rámci ochrany verejného zdravia.
Jej súčasťou sú rozvojové programy, komunitná práca, pomoc s doučovaním, budovanie záujmu o komunitu a verejný priestor či zapájanie detí do spoločných akcií. „Našich klientov sa snažíme prepájať s ľuďmi zo zahraničia, robíme mládežnícke výmeny, v rámci ktorých naše deti majú možnosť ísť do zahraničia a naopak. V marci prídu k nám na Slovensko dve skupiny detí, jedna z Grécka, druhá z Anglicka a absolvujú tu týždeň akejsi kultúrnej výmeny,“ hovorí Karina o plánoch na najbližšie mesiace.
Psychohygiena a umenie
V práci, nielen terénneho pracovníka, je nevyhnutné vedieť oddeliť profesijnú a súkromnú časť života. Ak má však organizácia, v ktorej človek pracuje, supervíziu, je menej pravdepodobné, že vyhorí „na počkanie“. Supervízia znamená odborné vedenie človeka, ktorý sa rozumie pracovnej problematike, dokáže riešiť prípadné problémy nielen s klientmi, ale aj medzi kolegami v tíme.
Karina popri práci stále študuje, tentoraz však kombináciu psychológie a umenia, ktoré je jednou z foriem jej osobnej psychohygieny. „Zvažovala som, ako to spojiť s prácou, ktorú mám veľmi rada. Venujem sa arteterapii, ktorú teraz študujem na vysokej škole v Brne. Je to spôsob, ako využívať výtvarné umenie v práci s ľuďmi tak, aby cez výtvarnú tvorbu dokázali hovoriť o svojich emóciách, o svojich traumách a problémoch.“ Vo výtvarnej reflexii nie je dôležité ako obraz vyzerá. Nie je to tvorba umenia, ale reflexia toho, ako sa človek cíti. Je to spôsob ako vyjadriť to, čo sa ťažko vysvetľuje verbálne.
