LEVICE. Unikátnu operáciu, prvú svojho druhu na Slovensku, viedol kardiológ Viliam Fischer.
Štefana Petríka navštívili regionálne noviny MY Týždeň na Pohroní v Jure nad Hronom v čase, keď mu závažný zákrok pripomínala len obrovská jazva na hrudi. Tešil sa z aktívneho života na dôchodku.
Vyberáme z článku, ktorý bol uverejnený 17. 10. 2005 v regionálnych novinách Týždeň na Pohroní.

Čakanie na srdce
„Na invalidnom dôchodku som od roku 1996. Predtým som pracoval v poľnohospodárskom družstve ako ovocinár,“ začal vtedy odvíjať svoj príbeh, sedem rokov po operácii.
Zlom v jeho živote nastal, keď v roku 1983 dostal prvý infarkt a o osem rokov ďalší. „Srdce mi pracovalo len na desať percent. Chodil som na rôzne vyšetrenia, až mi krajský kardiológ navrhol transplantáciu srdca. Vtedy sa takéto operácie robili len v Prahe, mne ju navrhol spraviť v Bratislave,“ spomínal, vďaka čomu sa jeho výmena srdca stala na Slovenskou unikátnou.

V roku 1997 ho zaradili do transplantačného programu, ktorý otvoril nasledujúci rok v januári trojmesačný pobyt v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Výsledky vyšetrení boli uložené do počítača a čakalo sa, kým sa zhodnú so znakmi darcu orgánu – donora. Na oddelení boli vtedy ôsmi pacienti, z toho aj jedna mladá žena.
Deň D
Bolo presne 20. marca, keď Jurčanovi kázali osprchovať sa a oholiť. Okolo deviatej večer ho vzali na chirurgiu. Náročný zákrok trval 6,5 hodiny. Prvý jarný deň bol zároveň pre pacienta z Jura nad Hronom prvým dňom s novým srdcom od neznámeho 42-ročného Bratislavčana.
Na otázku, či sa nebál, odpovedal: „Povedal som si: buď – alebo. Možno aj preto, lebo som bol už taký slabý ako mucha. Nevládal som si zaviazať ani šnúrky na topánkach. Po operácii a narkóze som sa cítil všelijako, len nie dobre. Najhorší bol smäd. Čo sa týka srdca, necítil som absolútne nič. Dokonca som nemal ani horúčky.“ Zásluhu na dobrom výsledku pripísal kardiológovi Viliamovi Fischerovi, jeho tímu a tiež doktorovi Fabianovi, ktorý bol zakladateľom transplantačného oddelenia a jeho primárom.
Po troch týždňoch pustili Štefana Petríka domov. V lete ale dostal obojstranný zápal pľúc, upadol do bezvedomia a pri život bol len vďaka strojom. Ležal na tej istej posteli ako po operácii.
Jazva a video
Na krušné chvíle už ale v roku 2005, sedem rokov po vážnom zákroku, pomyslel s úsmevom. Transplantované srdce necítil, „pamiatkou“ na operáciu, prvú svojho druhu na Slovensku, mu bola obrovská jazva v strede hrudníka a videozáznam zo zákroku, ktorý dostal od lekárov. Na „svoje“ srdce si spomenul každý deň, keď užíval lieky.
Dôchodca ako každý iný, ale predsa odlišný od ostatných, sa na svet pozeral s humorom. Tešil sa z vnúčat, záhrady, vinice a rybačky na miestnom štrkovisku, na ktorú chodil s manželkou.
Štefan Petrík, pacient s prvým transplantovaným srdcom na Slovensku, po 9,5 roku od operácie zomrel. Bolo to v októbri 2007, mal 67 rokov. Na príčine nebolo srdcové ochorenie.
V Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave odvtedy vykonali vyše tristo úspešných transplantácií srdca.