LEVICE. Voľakedajší hospodársky majer sa nachádza asi tri kilometre za mestom. Dnes tu zväčša žijú neprispôsobiví obyvatelia. Z Levíc sem prvých vysťahovali v roku 2002. Štyri baraky, v každom po osem bytov, radnica vtedy postavila so štátnou podporou. Neskôr obnovili bytovku s ďalšími ôsmimi nájomnými bytmi.
Tí, čo za garsónky neplatili, museli odísť. Na ich miesto prišli noví a za nimi ďalší. Časom sa zmenilo okolie, ale najmä samotné bytovky.
HAVARIJNÝ STAV: Pitnú vodu budú na Ladislavovom Dvore regulovať. Spotreba rapídne stúpla . Čítajte Deň na Ladislavovom Dvore
Do osady prichádzame v utorkové slnečné dopoludnie. Väčšina detí je v škole v meste, zopár dospelých vidno pred domami kočíkať najmenších. Pomedzi pobehujú psy.
„Špeciálny autobus sem prichádza o 7.10 hodine, deti dovezie poobede o 14.40 hodine,“ hovoria sociálne pracovníčky o školskom spoji. Dnes ránom do 5. základnej školy autobusom odišli aj deti Ivety Kakarovej.
Vo vstupnej chodbičke jej bytu sa na sporáku varia zemiaky. „Na obed bude zemiaková kaša a filé,“ usmieva sa jej priateľ a pozýva nás dnu.
Z mini chodby vedú dvere do malej kúpeľne s toaletou a do obývačky. Tá je zároveň kuchyňou a spálňou. Na ploche necelých 30 metrov štvorcových tu pani Iveta žije s priateľom a tromi školákmi: synom, vnukom a vnučkou, o ktoré sa tiež stará. Z vitríny vyberá ich fotky so slovami, že sú v škole. Cez víkendy chlapci hrávajú futbal za Pial.
Už z letmého pohľadu je zrejmé, že v miestnosti je čisto, útulne a poriadok. Paplóny na posteli vyzerajú, akoby ich práve vyžehlili. Útla žena po pochvale príbytku ochotne otvorí skriňu a ukazuje usporiadané „komínky“ oblečenia. Dve kávy na stole a potichu pustený televízor navodzujú domácu pohodu.
Každý deň vstáva po šiestej, aby vychystala deti na autobus. Potom ustelie. Pred našou nečakanou návštevou stihla aj aktivačné práce: „Dnes to bol posledný deň za tento mesiac. Mesačne odrobím osem dní, zbierame papiere, hrabeme.“
Nedoplatky na nájomnom v osade za Levicami rastú. Každým rokom (ROZHOVOR) Čítajte Po návrate domov sa pustila do varenia, aby bolo jedlo hotové, kým prídu deti. Potom si musia spraviť úlohy. „Chcem, aby sa učili. Aby sa vyučili za zámočníka, murára alebo zvárača a aby mali iný život,“ vyslovuje prianie. A o čom najčastejšie sníva? „Veľmi, veľmi, veľmi by som sa chcela dostať späť do mesta. Ten pokoj, ten kľud... Aby aj moje deti vyrastali v inom prostredí,“ vyslovuje prianie a myslí pritom na dobré časy, keď žili v Leviciach.
„Dvakrát do týždňa periem,“ ukazuje kúpeľňu. Keď byt pred 12 rokmi dostala, nebolo v nej nič. „Teraz máme bojler, vaňu, umývadlo, práčku. Kto chce, ten sa má. Ostatné sú všelijaké výhovorky,“ vyratúva jej priateľ Ľudovít Brandt, čo všetko si postupne zadovážili z jej sociálky a jeho dôchodku. Pochváli sa aj sporákom na plynovú bombu, satelitom, chladničkou. „Najradšej pozeráme prírodopisné filmy a televízne noviny, aby sme mali prehľad,“ usmieva sa.
Čo by potrebovali, je vymaľovať. Byt cez deravú strechu zatiekol. Aj do toho sa chce ale pustiť.
Obaja hovoria, že vedú poriadny život: „Keď dostaneme peniaze, poplatíme byt, elektrinu a ideme do obchodu na nákup na celý mesiac.“
Každý večer potom pani Iveta deťom pripraví desiatu na druhý deň do školy. „O siedmej večer musia byť vnútri. Nasleduje hygiena. Ja idem do sprchy posledná – o jedenástej večer,“ završuje denný režim v rodine.
Na viacerých miesta regiónu plávajú na hladinách uhynuté ryby. Pitval ich veterinár Čítajte Život na majeri
Pár dní pred našou návštevou to v osade vyzeralo inak. Mesto z tejto lokality vyviezlo 15 ton odpadu.
Podľa Ľudovíta Brandta tu žijú všelijakí ľudia. Sú tu zvady, krik, feťáci, neplatiči. „Ako sa ľudovo povie: byty doslova zožrali,“ opisuje stav niektorých príbytkov bez okien a dverí.
Každá minca má ale dve strany. „Býva tu štyri päť rodín Cigáňov, ktorí po prevrate prišli o robotu, nevládali v meste platiť byt a vysťahovali ich sem. Oni tu ale nemajú čo hľadať, lebo teraz platia a o byty sa starajú,“ pridáva osudy časti obyvateľov s tým, že druhá skupina im kazí meno: „Kričia, kradnú, pijú, robia neporiadok. Neprevychová ich nikto.“
Z roku 2002 do roku 2018
Jedným z tých mála, ktorí na Ladislavovom Dvore žijú od začiatku, je Július Kardoš. „Bolo to tu veľmi pekné,“ zhrnie minulosť do jednej vety. Potom si spomenie, ako mu ukradli karfiol a papriky a zničili záhradku aj skalku, ktoré si spravil pred vchodom do bytu. Pestovať zeleninu sa naučil za mladi – ako dieťa býval v Šarovciach, a potom v dome na niekdajšej Fučíkovej ulici v Leviciach. V roku 1972 rodinné domy zbúrali a začali tam stavať paneláky. Presťahovali ich do bytovky vedľa VÚB-ečky, ale po 21 rokoch prišiel o prácu kopáča u vodárov, a tak sa s rodinou ocitol na majeri: „Máme 1-izbový byt plus kuchyňu. Je nás päť ľudí: ja, žena a tri vnúčence.“
Na otázku, ako je to v osade s poriadkom, budúci šesťdesiatnik reaguje: „Posledných štyri – päť rokov je to už kľudnejšie, dávno tu nebol veľký cirkus. Ale bývali tu aj mačety.“
Ako ale zo skúseností pridáva, keď sa malé deti pohádajú, pobijú sa až dospelí. „S Brandtom ich ukľudňujeme. Majú rešpekt, berú ma ako vajdu. Počúvajú ma aj mladí,“ opisuje. Myslí si, že rešpekt si získal aj vďaka tomu, že keď môže, tak pomôže. Pre príklad siahne do nedávnej minulosti, keď sa u nich doma v kuchyni schádzali dvakrát do týždňa deti z majera a doúčali ich. S chlapcami zase chodí popoludní hrávať futbal: „Máme dve partie a ostatní nás povzbudzujú.“
S tým je ale nateraz koniec, na „ihrisku“ začalo mesto stavať komunitné centrum. „Všetci sa na to tešia,“ vyjadruje sa aj v mene ostatných obyvateľov majera s tým, že deti sa budú mať kde hrať, budú tam práčky, sprchy.
Ľudovít Brandt mu pripomína, aby nezabudol povedať, že chlapi z majera by chceli na stavbe pracovať a privyrobiť si. Zatiaľ vypomáha iba Július Kardoš: stráži, aby deti nevykývali stĺpiky po zabetónovaní. „Keď bude ohradené, bude už lepšie – pustím tam pitbulla.“
Dopustiť nedá na sociálne pracovníčky, obzvlášť na Janku: „Veľmi dobre je s nimi – pozrú novorodencov, pripomenú očkovanie, vybavia, čo treba, donesú deťom oblečenie, hračky. Ľudia ich tu majú rady.“
