LEVICE. Zábavná aj poučná, žartovná aj vážna. K tomu rýmovačky a chytľavé pesničky a úspech je zaručený.
V prípade rozprávky, do ktorej sa pustila partia nadšencov z Levíc a okolia, to platí stopercentne. Na začiatku to ale tak optimisticky nevyzeralo. Peniaze odsúvali prvú klapku, ktorú napokon počas celého natáčania ani nemali.
Zlato, čary a láska – tak znie názov rozprávky pre deti aj dospelých – „uvarili z vody“. Za vlastné.
Pozrite sa, ako sa budovali levické sídliská (+ RETRO FOTOGALÉRIA) Čítajte Okrem tradičného boja dobra so zlom v nej diváci uvidia lietajúcu chalupu, rozprávajúci mastný hrniec, pradenie zlata, zapečenie sa do nadrozmerného chleba či premenu na dobytok.
Aký bol začiatok?
„Malo to nadväzovať na film Plynutie, ktorý mal premiéru v roku 2010 a na ktorom sme pracovali spolu s Miroslavom Bednárom,“ začína rozhovor Peter Drmlík. „V tom období sme sa s Mirom zaoberali myšlienkou vyskúšať rozprávkový žáner. V našich rozhovoroch na túto tému sa objavili akési prvé základy k neskoršiemu námetu a scenáru. Veľa vecí sa však odvtedy zmenilo a prešlo veľa času, kým sa prvotný nápad dostal do štádia realizácie.“ Výsledok mali diváci možnosť vidieť vo vypredanej sále levického Juniora 13. apríla. Podľa reakcií bezprostredne po premiére a tiež na sociálnej sieti sa film ľuďom páčil.
Mladého Levičana Petra Drmlíka mnohí poznajú ako stredoškolského učiteľa a najnovšie už aj ako režiséra čerstvej filmovej rozprávky. Napísal k nej tiež scenár a „strihol“ si aj malú hereckú rolu pán Stoličného, bohatého pytača. Spolu s Martinom Fojtíkom a Lacom Slamkom sa podieľal na scénickej hudbe, ktorá je naozaj dôležitou, dalo by sa povedať „neprehliadnuteľnou“ súčasťou filmu.
Film domáci
Kým sa k tomu všetkému ale Peter dostal, ubehlo niekoľko rokov. Zháňal všade možne peniaze. Neúspešne. „Vždy som bol presvedčený, že nás ako amatérov a nadšencov nikto nepodporí. No napriek tomu som to skúsil – a vidíte, nemýlil som sa.“
Vo februári 2014 si skupinka nadšencov povedala, že pôjdu do toho aj bez peňazí. Spojil sa s ľuďmi, ktorí v Leviciach a okolí hrávajú divadlo. Po štyroch rokoch, teraz v januári, dotočili posledné zábery.
„Film nevznikal štandardným postupom v profesionálnych podmienkach. Je to taký „film domáci“. Vznikol pre potešenie hlavne mňa a ľudí, ktorí v ňom účinkujú. Viete, môcť neobmedzene tvoriť, to je pre mňa nenahraditeľný pocit slobody,“ hodnotí s odstupom času.
O čo ide?
„Je to umelo vytvorená ľudová rozprávka, v ktorej ide o lásku a o peniaze,“ rozvíja a dopĺňa ďalej: „Má jednoduchý morálny základ: láska zvíťazí nad zlom a chamtivosťou.“ Presne tak, ako sa v rozprávke očakáva. Táto je ale o niečo modernejšia – je v nej veľa veršovaného textu, originálne nahrané pesničky a tiež scénická hudba. A hlavne prírodné kulisy z nášho regiónu.
V 70-minútovom filme sa odvíja príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa majú radi. Ako to už ale býva, ich láske stojí v ceste otec dievčaťa. Tento dedinský snob hľadá pre svoju dcéru bohatého ženícha. René (stvárňuje ho Peter Szutyányi) taký ani zďaleka nie je. Jeho milá, Hanka (Michala Šalingová), získa schopnosť priasť zlato, čo sa nepáči ježibabe (Simona Hudecová) a uvalí na ňu kliatbu. Odkliať ju môže len ten, kto ju miluje. Bohatým pytačom, ktorých vyberie jej otec, sa to nepodarí. Hanu unesie ježibaba. Zachráni ju René, pobozká ju a kliatba pominie.
Popri už spomínaných hercoch rozprávkové postavy stvárňujú aj Petr Mészáros v úlohe Haninho otca - majstra Ovada, či Robert Meszáros ako učiteľ Skanzen. Pri nakrúcaní sa stretli viacerí herci z levických divadelných súborov: Teáter komika, Celkom malé divadlo a dramatický odbor ZUŠ Levice. Zahrali si Roman Mihálka, Štefan Jurča, Irena Hancková, Ria Mészárosová, Ján Potančok, Miro Bednár, Veronika Mészárosová, Vanesa Hagyungová a ďalší. Viacerí z nich tiež naspievali pesničky k filmu.
A kde všade filmovali?
„Napríklad interiéry sa točili na povale pedagogickej školy v Leviciach, tiež v obydliach v Brhlovciach, v hajloku vo viniciach pod Šiklóšom a záverečná scéna sa robila v staršom dome v Starom Tekove,“ vyratúva miesta, ktoré by mohli byť divákom známe.
Ešte viac „doma“ by mohli byť v častiach rozprávky, ktoré sa robili v exteriéroch. Spoznať by mohli lúku nad levickou Kalváriou, odmyslieť si však musia triky a dorobené modely. Podľa režiséra by im mohla byť známa aj Horšianska dolina, prítok potoka do Bátovskej priehrady či výhľad z dediny Vysoká.
Počas scény, v ktorej sa ježibaba vznáša vo svojej chalupe, málokomu napadne, že v skutočnosti visela na lezeckej stene v mládežníckom centre. „Lietajúce scény som točila v popruhoch. Sama som si robila mejkap a aj kostým. Bola som taká elegantná černokňažníčka,“ opisuje s úsmevom Simona Hudecová, ktorá si v rozprávke zahrala po 13-ročnej pauze. „Stretli sa tu ľudia, ktorí sa poznali. Nerobili sa skúšky, všetko sa skúšalo priamo na pľaci."
Režisér pridáva, že nemali ani tradičnú filmársku klapku. On ako kameraman všetko nahrával na digitálny fotoaparát a večer materiál doma sťahoval do počítača. Nakoniec sa scény postrihali do 70-minútového filmu. Účinkujú v ňom aj zvieratá – cap, holuby, sliepky, baran či pes.
Čo chcel režisér povedať?
„Týmto filmom a scenárom som úplne vedome a rád ušiel zo súčasnosti a z jej aktuálnych problémov, z atmosféry neznášanlivosti, rôznych krízových situácií, špinavej politiky, krádeží, šovinizmu, rasizmu, nacionalizmu, nacizmu, mafianizmu, chudoby a podobných javov, ktoré mi nie sú a ani nebudú ľahostajné,“ objasňuje Peter Drmlík. Ako ďalej hovorí, v projekte Zlato, čary a láska sa v myšlienkach preniesol ďaleko od toho všetkého, pretože to potreboval.
„Naša rozprávka je taká, ako som si ju predstavoval - hraná s vedomou dávkou naivity a s citom, plná svätojánskych mušiek, inšpirovaná kinematografiou tridsiatych rokov a časov dávno minulých. Možno že jej výpovedná hodnota je práve v tom, že sa pri jej výrobe dokázalo nezištne spojiť toľko skvelých a šikovných ľudí,“ dodal.
V najbližšom období sa on, ale aj celá partia pousilujú, aby sa netradičná rozprávka dostala k ďalším divákom aj za hranice Levíc.
