LEVICE. Pracovné a koncentračné tábory s pochodmi smrti prežili necelé tri stovky levických Židov. Mnohí sa do mesta po vojne nevrátili.
„Asi nikto z tých, ktorí do transportu disciplinovane nastúpili, netušil, že cieľovou stanicou vlaku je peklo na zemi. Tam život nemal žiadnu cenu, nestál nič... Väčšinu z nich už po prekročení pomyselného prahu tohto miesta čaká len pár hodín života,“ píše sa v knihe Z histórie židovskej komunity v Leviciach, ktorej autorkou je Marta Švoliková.
Zhromaždili ich v Leviciach
V apríli 1944 boli Židia z Levíc sústrední v mestskom gete. Nachádzalo sa tam 873 osôb. Geto tvorilo 22 ulíc alebo ich častí. Majetok, domy a byty, im zhabali. Ich obchody boli definitívne zatvorené v tom istom roku v máji.
Vtedy už do Levíc privážali Židov zo Želiezoviec a od Štúrova, umiestnili ich v kasárňach a v skladoch tabakovej továrne.
Večer pred deportáciou ich presunuli do synagógy a židovskej školy, kde museli odovzdať kľúče.
„Ráno 13. júna 1944 Židov z mestského geta, starých ľudí zo židovského starobinca spolu so Židmi z okresu (572 osôb sústredených v starých kasárňach) a ďalšími, privezenými z vrábeľského geta, sústredili v skladoch tabakovej továrne. V priebehu večera ich vypravili do Osvienčimu,“ stojí tam ďalej.
Transport číslo 103 smeroval na východ, prešiel košickou železničnou stanicou. Do Osvienčimu dorazil ráno 16. júna. Tam 2678 osôb selektovali: neschopných poslali hneď do plynových komôr, schopných na práce.
Z Levíc do pekla
V Leviciach sa ráta s tisíckou bytov a stovkami domov. Budú v týchto lokalitách... Čítajte Spomienkové podujatie k 74. výročiu deportácie sa konalo 6. júna v židovskom cintoríne. Prišli aj potomkovia alebo príbuzní tých, ktorí sa z táborov nevrátili. Jedným z nich bol vtedy malý chlapec Miško. Do vagóna pre zvieratá nastúpil spolu s mamou a sestrami. Ďalší jeho príbuzní boli v iných vagónoch. Po rokoch, už ako Moše Hoch žijúci v Izreali, napísal knihu. Opísal v nej aj deportáciu, ktorá mala byť cestou na nútené práce. Skutočnosť bola iná. Úryvok z nej priblížil podžupan Igor Éder.
Spomína v nej, ako musel pomôcť vlastnej matke nastúpiť do vlaku smrti. Netušili, kam idú, hovorili im, že na nútené práce do Poľska. Na tretí deň ráno zastal vlak v koncentračnom tábore Auschwitz.
Jeho mama vychovala dvanásť detí.
Ako na stretnutí povedala jeho príbuzná, Levičanka Alžbeta Salátiová, ostali len štyria. Moše žil v Izraeli.
Šesť sviečok
„Holokaust je lekciou, ktorej odkaz a zmysel je nadčasový,“ povedal Csaba Tolnai, organizátor spomienkového podujatia s varovaním, že v európskom regióne stále viac počuť zlobu a hlasy o popieraní holokaustu. Neonacisti sedia v parlamente a na dôležitých miestach.
K pamätníku obetí položili kvety, kamienky a zapálili šesť sviečok.
