KALNÁ NAD HRONOM. Učňovská škola bola založená 25. februára 1954 v Tatranskej Lomnici. O necelý rok, 30. januára 1955, bola premiestnená do Kalnej nad Hronom. Žiaci sa pripravovali v učebných odboroch predavač a po roku aj v odborearanžér .
Od 50. rokov prichádzali do školy v Kalnej nad Hronom za výučným listom žiaci zo všetkých kútov krajiny. Viacerí si tu našli životných partnerov a poniektorí aj ostali bývať.
V minulom storočí mala škola meno
Školu vychýrenú po celom Slovensku zatvoria Čítajte Pani Jana s nostalgiou spomína na časy, ktoré v Kalnej nad Hronom strávila ako učnica - predavačka. Dátumy vie celkom presne, doma má odložené vysvedčenia aj učňovskú knižku.
Na prijímacie skúšky sem cestovala z rodného Humenného v roku 1971. Netušila ešte, že v dedine vzdialenej 350 kilometrov prežije aj zvyšné roky svojho života. Býva tu dodnes, s celou rodinou. A ako v Kalnej nad Hronom začínala?
„Od septembra 1971 do februára 1972 som bola ešte doma v Humennom na praxi v papiernictve. Až potom som sem nastúpila do prvého ročníka. Učila som sa za predavačku priemyselného tovaru pre Drobný tovar Prešov,“ spomína. V tých časoch kalnianská škola vychovávala budúcich predavačov aj pre drogériu, obuv a tiež aranžérov. „Bola to jediná škola na Slovensku,“ hovorí na vysvetlenie, prečo bola taká „vychýrená“.
Zlaté časy: Pred 40 rokmi postúpili Levičania do národnej ligy. Aké to bolo? Čítajte Režim na internáte
Veľa žiakov bolo z východu. Ako hovorí pani Jana, domov odchádzali povinne raz za mesiac: „Cestovalo sa ťažko, celú noc. Vtedy spoje veľmi neboli. Na cestu sme poobede dostali balíček s konzervou, domov som s prestupmi prišla až v sobotu ráno.“
Žiaci bývali na internáte – v jednej budove dievčatá, v druhej chlapci. „Na bunke boli dve izby: v jednej poschodové postele pre šesť dievčat, k tomu stôl a skrine, a v druhej pre štyri dievčatá. Spolu sme mali kúpelňu,“ opisuje ubytovanie a internátny život: „Bol tu režim, všetko sa robilo na zvonenie – budíček, ranná rozcvička, poobede voľno, občas vychádzky, potom učenie. O siedmej večer sme povinne pozerali správy a pol desiatej bola večierka. Každý štvrtok sme mali veľké upratovanie – umývali sa okná, čistili koberce a utierali prach.“
Ako ale hovorí, na pána riaditeľa Berkeša a jeho manželku, ktorí bývali v škole, sa nedá zabudnúť: „Bol perfektný, ona zase prísna vedúca vychovávateľka. Spomínam si aj na vychovávateľky pani Bielikovú a Evku Šimonovú.“
Občas poobede mávali Čaje o piatej, čo sú dnešné diskotéky. Keďže internát bol plný, pani Jana sa učievala, kde si našla miesto – aj na schodoch.
Školské lásky
Po troch rokoch, v roku 1974, zložila záverečné skúšky. „Vrátila som sa do Humenného, kde som pracovala v predajni športových potrieb. V roku 1975 som sa ale vydala a prišla som späť do Kalnej nad Hronom a prestúpila som v rámci podniku Drobný tovar do Levíc,“ približuje súkromný život, ktorý jej taktiež ovplyvnila miestna škola. S budúcim manželom sa prvý raz stretla, keď pred internátom hrala bedminton.
„Viaceré dievčatá sa sem vydali a ostali tu bývať,“ hovorí zo skúseností. Po príklad nemusí chodiť ďaleko, aj jej švagriná sa do Kalnej prišla do učiť za predavačku pre podnik Klenoty a žije tu dodnes.
Domáci chlapci chodili učniciam kurizovať „pod internát“, čo sa ale nepáčilo vychovávateľom.
„Vždy, keď idem okolo, pozriem sa do okna, kde som mala izbu. Manžel tu v školskej jedálni dokonca oslavoval päťdesiatku,“ pridáva významné okamihy z rodinnej kroniky a dodáva: „Je mi to ľúto, že škola končí. Teraz už ale mala celkom iné zameranie, ako keď som tam chodila ja. A v okolí je veľa obchodných škôl.“
