HORNÁ SEČ. Usmievavá babička žije pokojným životom v dome seniorov v obci pri Leviciach.
Asi málokto z jej okolia tušil, že sa v drobnom tele ukrýva veľká bojovníčka. Podrobnosti z mladosti svojej mamy donedávna nepoznala ani dcéra Anna. Dozvedela sa ich, keď sa podujala zostaviť rodokmeň.
Aj na základe týchto informácií minister obrany odovzdal bývalej partizánke ocenenie kríž vojnového veterána. Metál jej pripol na hruď v zariadení pre seniorov v Hornej Seči deň po jej 95. narodeninách, 16. augusta.
Ministerkou? Prečo nie!
„Ja budem sedieť tu v domove seniorov a vy poďte robiť ministra,“ žartoval Peter Gajdoš. Odpoveď od pani Viery: Možno by som to zvládla, asi ale nečakal.

Na svoj vek je čiperná: číta knihy najradšej s vojnovými príbehmi, sleduje historické filmy. A keď má chuť, zbehne zo svojej izby na poschodí penziónu a ide si zapáliť: „Načo budem šetriť? Teším sa zo života.“
Nie vždy ho ale mala takýto pokojný. Narodila sa 15. augusta 1923 vo Voroneži ako Viera Ivanovna Kretovová. „Keď sa začala vojna, akurát sme mali maturity,“ spomína na mladosť a pridáva: „Človek myslel, plánoval a naraz vojna.“ Na ďalšie štúdium musela zabudnúť.
Prvá trpké skúsenosti okúsila o nejaký čas, keď Nemci sústredili ruské dievčatá staršie ako 18 rokov a plánovali ich poslať vlakom na nútené práce. Mala šťastie v nešťastí: vagón sa podarilo slovenským vojakom otvoriť. Tak sa zoznámila s vojakom Vincentom Urbanom, ktorý jej navrhol, aby sa za neho vydala a získala tak občianstvo. Po sobáši v roku 1943 spolu odišli do Dúbravy na Liptove, odkiaľ pochádzal. To bol už len krok k tomu, aby sa pridali k partizánom, ktorí v oblasti Nízkych Tatier pôsobili. „Poznala som ho málo, len mesiac. Ale bol slušný,“ usmieva sa pri spomienkach a čerpá z nich ďalej: „Keď sme prišli, nemali sme u nich doma kde bývať. Tak nás jeho mama zobrala na pôjdu a na seno prestrela plachtu. Bola tam zima.“ Zakrátko mali oficiálny sobáš, 28. augusta 1943.
V horách
U svokrovcov nepobudli dlho. V auguste 1944 sa pridali k partizánskej brigáde kpt. Nálepku. Zapojili sa do odboja počas Slovenského národného povstania.

Pani Viera pomáhala organizovať partizánov, chystať potraviny. „Mladých, čo prišli z dedín, som učila strieľať,“ hovorí a pridáva, že chodila dole do dedín na prieskum „zisťovať čo sa kde deje“.
V kopcoch s manželom prežili aj prelom rokov 1944 - 1945. Partizáni bývali v stanoch, niektorí v jaskyniach. „Bola zima, sneh, mala som omrznuté prsty na nohách,“ opisuje drobná žena mesiace v horách. Počas nich priviedla na svet aj svoju prvú dcéru. Neskôr sa jej narodili ďalšie.
Pozdrav od vnúčat v ruštine
Po vojne sa mladá rodina usadila vo Fiľakove, ale zakrátko sa odsťahovala do Jáchymova. Na prácu vo fabrike, kde navíjala motory, spomína dodnes. Pripomína jej to stará fotografia v albume. Neskôr bývali v Ostrave, kde roky pracovala v Ostravsko-karvínskych doloch.
Jej cesta s manželom sa v 50. rokoch rozišla. Neskôr sa vydala ešte raz, stala sa z nej pani Stehlíková a priviedla na svet svoju štvrtú dcéru. Ku koncu bývali v Čankove, odkiaľ sa pred piatimi rokmi dostala do penziónu pre seniorov v Hornej Seči.
Má rozvetvenú rodinu, ktorá ju navštevuje. „Mám šesť vnúčat a osem pravnúčat,“ počíta na prstoch spolu so svojou druhorodenou dcérou Annou. Pochvaľuje si, že dcéry vyštudovali vysoké školy, čo sa jej nepodarilo. Je hrdá, čo v živote dokázali. K 95. narodeninám jej vnúčatá poslali pozdrav napísaný v jej rodnou jazyku azbukou. Veľmi ju potešil.
„Buďme radi, že nie je vojna,“ ukončila rozprávanie Viera Stehlíková. Krátko nato jej minister obrany udelil pamätnú medailu – kríž vojnového veterána a odovzdal tiež preukaz vojnového veterána a knihu s jej obľúbenou tematikou druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania.
Oficiálne ju tak privítal v elitnom klube vojnových veteránov. „Kam už síce viac ako 70 rokov patrí, no formálne sa ňou stala až teraz,“ povedal Peter Gajdoš.
V súčasnosti eviduje ministerstvo obrany viac ako 140 veteránov druhej svetovej vojny a viac ako 7500 novodobých veteránov.