LEVICE. Otvorením Župnej nemocnice v Leviciach v roku 1885 sa výrazne zvýšila kvalita poskytovania zdravotnej starostlivosti pre pacientov z mesta i širokého okolia.
Nemocnica v Leviciach bola po Chyzerovciach (dnes súčasť Zlatých Moraviec) druhou v pôsobnosti Tekovskej župy. Iniciátor založenia nemocnice županŠtefan Mailáth zveril zdravotnú starostlivosť pacientov do rúk Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok ( Sorores Misericordiae a Sancto Vincentio - Satmariensium ). Kongregáciu založil v roku 1842 satmársky biskup Ján Hám, ktorý túžil, aby v jeho diecéze vyrastala čistá a mravne neskazená mládež, predovšetkým dievčatá.
Pohľad na historický objekt z areálu levickej nemocnice. (zdroj: Archív (LV))Kaplnku navrhol známy architekt
Od roku 1880 satmárky prevzali vedenie dievčenskej školy v Leviciach. Hoci pôvodná činnosť sestier mala byť zameraná hlavne na školy, už v počiatkoch existencie kongregácie sestry pracovali v zdravotníctve ako ošetrovateľky a zdravotné sestry, neskôr ako lekárky. V levickej nemocnici ošetrovateľskú prácu spočiatku vykonávali vo veľmi skromných podmienkach. Čo im však chýbalo najviac, bol vlastný sakrálny priestor, kde by sa mohli venovať spoločnej a osobnej modlitbe. Ich túžby sa zhmotnili až v roku 1887, keď sa županovi Štefanovi Mailáthovi podarilo zozbierať sumu 5600 korún a obrátiť ju na výstavbu kaplnky. Kaplnku postavenú pri hlavnom vchode do nemocničného areálu na Bátovskej ulici navrhol známy architektGyőző Bernardt, ktorý toho času pracoval na projektovaní železničnej trate Čata - Levice. Bol autorom takých projektov, ako Železničná stanica Nyugati pályaudvar v Budapešti či budova divadla vo Veľkom Varadíne.
V prvej polovici 20. storočia mali Levice cez 10-tisíc obyvateľov a rozkvet mesta pred sebou (+ FOTO) Čítajte Stavebné práce viedol stavebný majster z Kalnej Gustáv Sisák, ktorý sa podieľal i na výstavbe levického gymnázia a synagógy. Na výstavbu kaplnky použil kameň z čajkovského lomu. Dokončil ju v roku 1888.
Zasvätili ju Božskému Srdcu Ježišovmu
Nemocničná kaplnka tak dostala eklektickú podobu, ktorá sa historizujúcim spôsobom inšpirovala prvkami románskej, gotickej a klasicistickej architektúry. Dispozične kaplnka predstavovala pozdĺžnu loď, na ktorú z juhovýchodu nadväzovala polygonálne ukončená svätyňa presvetlená trojicou polkruhových okien s vitrážami. Podobne ako rámy okien, tak aj dvere boli zhotovené z borovicového dreva, naviac dvere dostali dubové obloženie. Na dlažbu položili cementové dlaždice. Nad priečelie do vrcholového štítu umiestnili kríž vyrobený z levického travertínu. Kaplnku zasvätili Božskému Srdcu Ježišovmu, ku ktorému ešte zakladateľ spoločnosti zaviedol zvláštnu úctu. Skromný mobiliár kaplnky pozostával z dreveného oltára s obrazom Božského Srdca Ježišovho a lavíc.
Aj verejné omše
Kaplnka spočiatku slúžila len pre duchovné potreby rehoľného spoločenstva, bez prítomnosti laickej verejnosti. Aby mohla slúžiť na bohoslužby, 13. novembra 1890 ju s povolením cirkevnej vrchnosti posvätil vicedekan Viliam Hönig, farár z Novej Dediny. Z predstaviteľov cirkevného a spoločenského života sa tejto významnej udalosti zúčastnili župan Štefan Mailáth, podžupan Viliam Dombay, levický farár Anton Lakner, riaditeľ gymnázia Gyula Szabady i hlavný slúžny Endre Ordódy. Od tej doby sa tu konali verejné sväté omše šesť dní v týždni.
Udalosti prvej svetovej vojny a vznik Československa v roku 1918 mali vplyv i na pôsobenie sestier satmárok. Rehoľné domy v Ružomberku, Levoči, Tvrdošíne a Spišských Vlachoch boli zrušené a sestry sa vo väčšine vrátili do materského kláštora v Satmáre. V levickej nemocnici ich prácu napokon v roku 1923 prevzali Milosrdné sestry Svätého kríža ( Congregatio Sororum Caritatis Sanctae Crucis ) . Kongregácia vznikla vo švajčiarskom Ingenbohle v roku 1856, v období prevratných sociálnych a politických zmien. Založil ju kapucín, páter Teodózius Florentini a spoluzakladateľka sestra Mária Terézia Schererová. Hlavnou úlohou sestier bolo ošetrovanie chudobných, najmä chorých.
Kaplnku rozšírili
Postupné rozširovanie nemocničného areálu o nové oddelenia v prvej tretine 20. storočia si vyžiadalo i nárast počtu rehoľných sestier, ktorých počet sa pohyboval okolo 40. Kaplnka kapacitne nepostačovala, preto bolo potrebné riešiť jej rozšírenie. Menšími úpravami prešla v roku 1925, ale veľké zmeny ju čakali až počas rekonštrukcie nemocničných objektov v roku 1932. Počas prestavby bývalého infekčného pavilónu sa objekt predĺžil smerom na Bátovskú ulicu, čím sa zrušil pôvodný vchod do nemocnice. Na rozhraní Bátovskej ulice a cesty pod Kákou bola postavená vrátnica a tým sprístupnený nový vchod do areálu nemocnice. Kaplnku stavebne rozšírili o polkruhovú bočnú prístavbu v duchu vtedajšieho strohého funkcionalizmu. Zmenou prešiel i interiér, na oltári maľbu vystriedala socha Božského Srdca Ježišovho. Zároveň to bola posledná rekonštrukcia, ktorou kaplnka prešla.
Z kaplnky sklad
Komunistický režim na Slovensku osobitným spôsobom zasiahol proti mužským i ženským reholiam a snažil sa ich násilne zlikvidovať. Prvotný plán znížiť počet nemocníc a ústavov, v ktorých pôsobili rehoľnice stroskotal na nedostatku civilného personálu. V roku 1950 na Slovensku v zdravotníctve pôsobilo takmer 10-tisíc rehoľných sestier, z toho 41 v Leviciach. V roku 1953 bola časť rehoľníc preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Krškanoch, kde sa zdali režimu menej nebezpečné. Posledná rehoľná sestra opustila levickú nemocnicu v roku 1959.
Rovnako smutný osud postihol i nemocničnú kaplnku, ktorú uzatvorili, premurovali a vytvorili z nej sklad zdravotníckeho materiálu. Oltár s Ježišovou sochou preniesli do kostola v Kalinčiakove, kde veriacim slúži dodnes. Travertínový kríž, ako hlavný symbol kresťanstva, strhli zo strechy.
Po takmer šiestich desaťročiach prišla dobrá správa, že si Občianske združenie Patrimonium Servandi zaradilo medzi svoje projekty zámer obnovy kaplnky, ktorá by mala prebehnúť v niekoľkých etapách.
Autor: Ladislav Vincze
