LEVICE. Vo vychádzajúcej Knihe slovenských rekordov 2017 je 146 rekordov, z toho dva sú z Levického okresu.
Podľa zostavovateľa publikácie a komisára rekordov Igora Svítoka je september na rekordy mimoriadne bohatý. Ľudia chcú zažiť okamihy slávy zo svojho úspechu a získať certifikát o slovenskom rekorde.
Byť prvý!
S fotoaparátom na krku, prípadne časomierou, metrom a zápisníkom v rukách. Na zdokumentovanie rekordu sa komisár musí pripraviť. Igor Svítok sa tejto činnosti venuje už dve desaťročia.
„Keď sme začínali, mali sme ročne 30 – 40 rekordov,“ hovorí rodený Banskobystričan, ktorý žil roky v Pezinku a zakotvil v Šútovciach pri Prievidzi. Teraz ich počas roka zdokumentujú dvojnásobok. Ľudia chcú jednoducho prekonávať seba a aj iných.
K rekordom sa Igor Svítok dostal náhodou pred dvomi desiatkami rokov na majstrovstvách sveta vo varení halušiek v Tureckej. Na jeseň 1998 sa na podujatí Bystrické naj stretol s ľuďmi, ktorí sa venujú rekordom. Inšpirovalo ho to, a tak zakrátko založil webovú stránku o slovenských rekordoch. Médiá začali o nich prinášať informácie, vďaka čomu sa účastníci a organizátori zviditeľnili. A to tak trochu aj ide.
Pitie piva aj dojenie kravy
Zo svojej 20-ročnej skúsenosti hovorí, že pokusov o dosiahnutie niečoho jedinečného sa zúčastňujú všetky vekové kategórie: od školákov až po seniorov.
Najobľúbenejšie sú rekordy kulinárske alebo v pití. A to nielen pre samotných účastníkov, ale aj pre divákov, ktorí môžu na záver ochutnať výsledok.
Veľká časť rekordov je ustanovujúcich, t. j. ide o prvý pokus, ktorý položí základ rekordu, a ten môže niekto v budúcnosti prekonať. Približne tretina rekordov je o prekonaní seba samého, ale aj výzvou na prelomenie najlepšieho výsledku niekoho iného.
V pestrom zozname sú aj tzv. zbierkové topky, ako sú napríklad servítky zberateľky z východného Slovenska, ktorá je držiteľkou svetového rekordu a je zapísaná aj v Guinnessovej knihe. Kapitolou sú tiež bratia Ďurdíkovci z Turzovky, tí majú na konte hneď niekoľko prvenstiev.
No a medzi pikošky zaraďuje Igor Svítok ustanovujúci slovenský rekord, ktorý je populárnejší vo východných krajinách – v Číne a Japonsku. Ide o najťažšie bremeno zdvihnuté semenníkmi. Novobančan si na chúlostivé miesto zavesil pred dvomi rokmi 150-kilogramové závažie.
Na otázku, či dohliadal na tento rekord, reagoval komisár so smiechom: „Nie, rekord si zdokumentoval sám. Bol pri tom a potvrdil to svedok.“ Tak si to vyžadujú podmienky pre vydanie certifikátu o rekorde, ak sa ho nezúčastňuje komisár.
Do niektorých sa ale zapojil aj on ako účastník. „Väčšinou vtedy, keď ide o hromadný rekord a je potrebný určitý alebo čo najväčší počet ľudí: „Vtedy som posledným účastníkom, ako tomu bolo v štafetovom dojení umelohmotnej kravy v Turzovke.“
Ako ale ďalej pridáva, nie všetky rekordy sa podaria: „Keď chcú prekonať už existujúci rekord a nepríde dosť ľudí, alebo neprekonajú daný čas.“ Podľa jeho slov je to ale málokedy, väčšinou sa organizátori dobre pripravia.
Ako „loví v pamäti“, spomína si aj na prípad, keď ho istá jasnovidka oslovila, že chce certifikát na to, čo všetko dokáže. „Rekord musí byť merateľný, o tom to je,“ odôvodnil ojedinelé odmietnutie.
Prvenstvá z Levického okresu
V „čerstvej“ Knihe slovenských rekordov je zmapovaných 146 rekordov, o ktoré sa Slováci postarali v roku 2017. Zachytené sú na 201 fotografiách.
Dva sú aj z nášho okresu. O prvý sa pričinili Levičania, ktorí v máji 2017 počas Dní mesta zatancovali na námestí klobúkový tanec. Zapojilo sa 127 účastníkov a ustanovili tak slovenský rekord. Roky predtým vytvorili podobné rekordy v podrepe a tancovaní štvorylky. Najnovší je z tohto roka v skákaní cez švihadlo. Všetky boli založené na zapojení sa čo najväčšieho počtu účastníkov.
Ďalší, už druhý osobný, má Monika Miškovičová Savová z Rybníka. Vlani v novembri zorganizovala výstavu tekovských strapcových ručníkov. Na jednom mieste ich vystavila až tristo kusov. Už rok predtým zhromaždila na jednom mieste stovku krojovaných bábik z jedného mikroregiónu, za čo taktiež dostala certifikát.
Náš okres má na konte aj iné rekordy z minulosti – napríklad v jedení jabĺk v 1. ZŠ Levice, vo vytvorení obrovského srdca z mrkiev v ZŠ Dolný Pial, silácky rekord či vo varení halászlé alebo leča levickým šéfkuchárom Jurajom Karlíkom.
Ako na to?
A ako má postupovať ten, kto chce mať svoj vlastný rekord zdokumentovaný?
Skúsený komisár odporúča ísť na odkaz na webovej stránke slovenských rekordov, kde je postup aj podmienky.
Treba poslať žiadosť o spoluprácu, na základe toho administrátor v databáze overí, či už daný rekord neevidujú. Ak nie, možné sú dva spôsoby spolupráce – buď si organizátori rekord zdokumentujú sami cez fotky, video a svedka a všetko zašlú na overenie. Alebo príde komisár rekordov priamo na miesto jeho konania a po zdokumentovaní a overení, že ide o nový rekord, vydá hneď aj certifikát. V prvom príde ho organizátorom pošlú dodatočne.
Ďalšia kniha na obzore
Svetovo známa je Guinnessova kniha rekordov. Jej slovenská obdoba vyšla zatiaľ dvakrát. V prvej publikácii Kniha slovenských rekordov 1998 – 2007 sú zhrnuté úspechy či rôzne extrémne pokusy za prvé desaťročie, na ktoré sa Slováci podujali. „Ide o historicky prvú knihu na Slovensku.“
V týchto dňoch sa na pulty dostáva ďalšie pokračovanie slovenských rekordov za rok 2017. Neznamená to ale, žeby v druhom desaťročí, medzi rokmi 2007 – 2016, bolo vákuum. Podľa Igora Svítok zatiaľ nemal dostatok času tieto rekordy publikovať. Už na to ale pracuje. Viac voľna bude mať v zime, keď majú rekordy „prázdniny“. „Zbieram podklady aj k týmto ostatným rokom. Knižne by mohli vyjsť o rok,“ plánuje.
