LEVICE. Ivan Bella (* 21. 5. 1964) má 54 rokov a je na dôchodku. Je prvým a zároveň jediným slovenským kozmonautom. Oficiálne bol druhým atašé veľvyslanectva. „Funkcia kozmonaut vo vtedajších tabuľkách nebola,“ usmieva sa a pridáva: „Ale kozmonautom budem až do smrti.“
Do vesmíru letel v roku 1999 ako 385. človek zo Zeme. Strávil tam osem dní. V roku 2001 bola po ňom pomenovaná planétka Ivanbella.
O jeho zážitky a spomienky je záujem stále. V Leviciach sa na jeseň stretol s levickými školákmi a na radnici s vedením mesta a zamestnancami. Keď rozprával, v miestnosti bolo ticho.
Ako vo filme
To, čo vtedy zažil 35-ročný Slovák, si môžeme len predstavovať. Vizuálnou pomôckou nám pritom môžu byť filmy, o ktorých si aj tak myslíme, že zveličujú. Ivan Bella ale pritakáva, že štart a pristávanie sú veľmi podobné tým z filmového plátna. „Návrat je dynamickejší ako štart, pôsobí intenzívnejšie na ľudský organizmus, ktorý je z beztiažového stavu ochabnutý. Preťaženie je také veľké, že máte pocit, akoby vám na hrudi stál malý slon,“ opisuje záverečné minúty cesty späť na Zem.
Pozrite sa, ako pred 30 rokmi stavali najväčšie vodné dielo na Hrone (+ FOTO) Čítajte „Pri prechode atmosférou, keď je rýchlosť pomerne veľká, 28-tisíc kilometrov za hodinu, sa začína trenie, ktoré vytvára iskry a plamene. Na povrchu návratového modulu sa vytvorí žeravá plazma, vtedy sa aj na chvíľu stratí spojenie. Loď sa premení na žeravú guľu, ktorá sa rúti atmosférou ako vo filmoch. Potom sa vo výške 12 kilometrov otvoria padáky,“ opisoval s pokojom jemu vlastným okamihy návratu na našu planétu. Modul s posádkou pristáli v stepi.
Kto bol spoločný a kto náš prvý kozmonaut
Ivan Bella je prvý slovenský kozmonaut. Ak sa niekto pri zmienke o prvenstve zháči a spomenie si na meno Vladimíra Remeka, tak vedzte, že ten bol prvým česko-slovenským kozmonautom a súčasne prvým českým. Do vesmíru sa dostal približne 20 rokov pred Bellom. Mimochodom, ako potvrdil náš kozmonaut, obaja sa dobre poznajú. Tiež napríklad s Valentinou Tereškovovou, ktorá sa zvykne lúčiť a potom vítať s posádkami vo Hviezdnom mestečku. „Vyzerá stále rovnako, s typickým účesom. Určite by ste si ju nepomýlili,“ pridal na besede.
Levičanku vybrali na expedíciu v Arktíde Čítajte A aké boli jeho prvé myšlienky, keď 28. februára 1999 dopadli na Zem? „Človek bol rád, že to prežil. Na druhej strane si uvedomíte, že rok driny a osem dní vo vesmíre je za vami.“
Prvé kroky na pevnej pôde spravil o niečo neskôr. Posádku odniesli z lode na nosidlách. Všetkých troch členov čakali lekárske vyšetrenia, po polhodine si mohli sadnúť, po hodine chodiť. „Večer som už bol v hoteli s manželkou. Približne po siedmich dňoch od pristátia sú parametre organizmu na hodnotách ako pred letom.“
Za osem minút nad Zemou
Vesmírna cesta rodáka z Dolnej Lehoty pri Brezne, absolventa vojenského gymnázia a vysokej vojenskej leteckej školy, sa začala odvíjať rok predtým. Bol už skúseným pilotom stíhačky, keď sa pošuškávalo, že Slovensko chce poslať „hore“ svojho kozmonauta.
V marci 1998 odišiel do Hviezdneho mestečka severovýchodne od Moskvy, kde ho vybrali za člena medzinárodnej rusko-francúzsko-slovenskej posádky. Trojica sa stala 27. expedíciou na vesmírnej stanici Mir.
Let Sojuzu odštartoval z kozmodrómu v Bajkonure v Kazachstane nadránom 20. februára 1999. Na otázku, či s blížiacim termínom neprežíval bezsenné noci a strach, Ivan Bella reagoval: „Bol som vojenským letcom, lietali sme v 20-kilometrových výškach na lietadlách, ktoré boli mnohokrát staršie ako my. Človek sa naučí žiť s určitou hranicou rizika. Nesmie to, samozrejme, ale brať na ľahkú váhu.“
Cesta zo Zeme do vesmíru trvala presne 526 sekúnd, čo je niečo nad osem minút. Opísal ju takto: „Nosná raketa je veľký kolos, cez 51 metrov na výšku. Vyvezie tzv. transportnú loď, ktorá ostane vo vesmíre. Za 526 sekúnd zhorí cez 300 ton paliva, teda štart je pomerne dynamický, je to taký riadený výbuch. Kozmonauti vnímajú silné vibrácie, silný hluk, všetko sa trasie.“
Obloha je čierna, Zem sa zaguľacuje
Prvý pohľad na Zem si užil, keď boli vo výške 80 kilometrov nad Zemou: „Vtedy sa odstrelí aerodynamický štát nad transportnou loďou, ktorý chráni slnečné kolektory, nádrže, radary. Rozdiel nebol veľký oproti tomu, čo som vidiel z lietadiel: vidieť bolo, že obloha je čierna, nie modrá, aj keď bol deň. Vidieť sa dalo, že Zem je oblúk, nie rovná doska, horizont sa zaguľacuje. Nebol čas sa veľmi kochať. Detaily sa dajú pozorovať až vo výške 200 kilometrov.“
