LEVICE. Jarmočné právo patrilo k najdôležitejším právam mesta, zabezpečovalo jeho ekonomickú stabilitu. Poplatky za trhové miesta napĺňali mestskú pokladnicu.
Aká bola história jarmokov či trhov a ako voľakedy prebiehali, prináša Monografia mesta Levice. Vyšla v roku 2010.
Levice - malý Prešpork
Mestu pri organizácii jarmokov vznikali aj povinnosti zabezpečiť bezpečnosť návštevníkov aj dobytka, ktorý sa hnal do mesta po prístupových cestách, vypracovať jarmočný štatút – pravidlá, ktorými sa riadili všetci účastníci, dozerať na tvorbu cien. Na jarmoku sa stretli predajcovia dobytka, pestovatelia obilia, remeselníci z mesta i okolia. Obchodovalo sa aj s tovarmi každodennej potreby od kuchynského riadu, pukanskej keramiky, odevov až po výrobky, ktoré sa v regióne nevyrábali a dovážali sa až z orientu. Koreniny, látky a iný exotický tovar zabezpečovali do začiatku 19. storočia grécki kupci, po ich odchode túto úlohu preberajú židovskí obchodníci.
Na jarmoku bolo počuť maďarčinu, slovenčinu a po roku 1918 tu znela aj čeština a nemčina, ktorou rozprávali niektorí vedúci pracovníci na schoellerovskom panstve. Levice boli v tom čase akýmsi malým Prešporkom.
Príjmy z trhov s dobytkom, najmä hovädzím, predstavovali od polovice 19. storočia podstatný zdroj príjmov mesta. Na začiatku 20. storočia sa dobytčie trhy presunuli mimo centrum, preč z formujúceho sa námestia, na nové trhovisko pri Novom majeri. Množstvá dobytka, ktoré sa v Leviciach predali, dokumentuje štatistika z jedného dňa, 8. júna 1903, kedy sa predalo 1066 kusov hovädzieho dobytka, 2326 koní, 318 oviec, 63 ošípaných, 2 kozy a 2 somáre. V roku 1929 malo mesto pridelených 12 dobytčích a 6 výkladných jarmokov. Každý prvý pondelok v mesiaci sa konal dobytčí a prvú stredu každého druhého mesiaca výkladný jarmok. Týždenné trhy bývali každú stredu a sobotu.
Martinský jarmok
Počet trhov a jarmokov sa počas stáročí menil, najdlhšie sa zachovala tradícia Martinského jarmoku. Jeho výhodou bolo, že sa konal ako posledný z veľkých jarmokov v okolí a nevýhodou veľká „martinská“ zima, bežná v neskorej jeseni. Najhoršie ju znášali deti a mladí ľudia, keď sa chceli po zotmení zabaviť na kolotočoch.
Jarmok sa v súčasnosti koná v skoršom termíne, aby si na svoje prišli milovníci a majitelia zábavných atrakcií. Jarmoky dnešných dní už stratili svoj pravý význam, nepredávajú sa tu výrobky miestnych remeselníkov, dobytok, ošípané či husacina ako v minulosti. Väčšina ľudí dnes nechodí na jarmok kvôli nákupom, priťahuje ich atmosféra, špecifická pre každý jarmok. Stretávajú sa tu priatelia, rodiny, je miestom, kde sa utužujú pracovné kolektívy. Levický jarmok je pre všetkých Levičanov niečím posvätným. Spájajú sa s ním spomienky na detstvo, dni konania jarmoku sú dňami veľkého sťahovania Levičanov z celého Slovenska, ba i zo sveta. Prichádzajú domov so svojimi novými priateľmi či partnermi, aby im predstavili svoj jarmok.
Husacie trhy
Špecifickou hospodárskou činnosťou, ktorá preslávila mesto a presahovala hranice regiónu, sa stal chov husí, predaj husacích štvrtiek a obchod s husacími pečienkami. Mesto malo na to ideálne podmienky, predovšetkým dostatok vodných tokov, nevyhnutných pri chove husí. S problematikou predaja vykŕmených pečených husí, husacích štvrtiek – fertálov (z nem. viertel = štvrtina) a pečienok sa pravidelne stretávame v písomnostiach magistrátu z 18. storočia, najmä v súvislosti s poplatkami. V roku 1778 mesto vydalo zákaz predaja pečienok počas cirkevných sviatkov. Krik predávajúcich i konzumentov podgurážených dobrým levickým vínom narúšal priebeh cirkevných obradov.
Od začiatku 19. storočia sa v Leviciach dvakrát do týždňa konali chýrne trhy, na ktorých vyhľadávaným artiklom boli vykŕmené husi. Počet výročných jarmokov sa zvýšil na šesť. V 19. storočí nadobudlo predávanie pečených husacích štvrtiek a pečienok také rozmery, že mesto postavili pred dilemu – pokračovať v tradícii alebo pečenie zakázať. Tento problém magistrát riešil v roku 1818. Zástancovia tradície argumentovali stáročnou tradíciou, odporcovia upozorňovali na nebezpečenstvo požiaru, hroziace pri pečení. V spise sa uvádza, že keď gazdiná dopiekla pečienku a chcela ju teplú predať, nedbajúc na oheň nechala mastné hrnce na deti alebo sluhov a utekala na trhovisko. Mesto sa nakoniec rozhodlo pečenie nezakázať, ale odporučilo, aby sa pečienky piekli na bezpečnom mieste a mimo cirkevných sviatkov. Pravdepodobne v tejto dobe postavili vyhľadávané búdy na trhovisku, prvýkrát písomne spomínané v roku 1826 v poslednom urbári, uzavretom medzi Mikulášom Esterházim a mestom. V roku 1852 ich opravili, a po polstoročí, v roku 1902 pri výstavbe nového mestského domu, zbúrali. Od polovice 19. storočia sa v písomnostiach magistrátu pravidelne objavujú zoznamy nájomcov pečienkarských búd aj so sumami za prenájom.
Pečienky pre celú Európu
Tradičné husacie trhy koncom 19. a začiatkom 20. storočia nadobudli takú intenzitu, že ich význam prekročil hranice regiónu. Na jeseň, keď skončilo lámanie kukurice, začali stovky poľnohospodárov, remeselníkov či nádenníkov v Leviciach a na okolí husi vykrmovať (štopať). Zameriavali sa najmä na veľkosť pečienky. Na trhoch sa schádzali predávajúci z Levíc i širokého okolia, najmä z čilejkárskej oblasti. Pečienku tu priekupníci skupovali a dodávali až do Viedne, Paríža a Londýna. Chovatelia mali väčšinou 40 - 45 husí, predávali všetky, okrem pár, ktoré si nechali na nejakú mimoriadnu príležitosť, najčastejšie na oberačku hrozna. Ak nebolo dosť kukurice, vykrmovali husi šúľkami (gágorcami, šúľancami) z ražného a jačmenného šrotu. Šrot zaliali teplou vodou a nechali spariť, potom z neho robili šúľance, ktoré sa sušili v peci.
Pečienky mali cenu zlata
O rozmach obchodu s pečienkami sa zaslúžili predovšetkým židovské obchodnícke rodiny. Podľa novín Bars z roku 1899 sa z levickej pochúťky vyrábala aj známa štrasburská paštéta. Zahraničné firmy mali o pečienky taký záujem, že domácim neostalo nič a ich cena neúmerne rástla. Roku 1909 na jarmoku na sv. Michala predávalo husacie štvrťky 64 levických a 92 dedinských žien, no po tretej hodine sa všetky minuli a návštevníci si mohli túto špecialitu vychutnať už len v krčme. V roku 1937 nakupovali husacie pečienky Jonáš Breuer, Július Kohn, Imrich Schwarz, Árpád Schwarz, Eugen Kohn a Ľudovít Klein. Vedenie mesta v tom roku rozhodlo, že prvé hodiny na trhoch budú vyhradené drobným nákupcom. Na jednom z jesenných trhov predali až 10-tisíc pečených štvrtiek.
Pri delení husi na štvrťky sa mimoriadne dbalo na presný rez, lebo štvrťka, z ktorej chýbal kúsok mäsa, sa predávala pod cenu. O cene sa jednalo – s pribúdajúcimi hodinami ceny husaciny výrazne klesali.
Miestne gazdiné chovali 30 - 40 husí a podľa množstva krmiva ešte aj prikupovali. Kŕmili ich len kukuricou, aby mali väčšie pečienky. Predávali ich v jeseni, najradšej v sobotu, a v nedeľu už boli na sviatočnom stole. Levičanky naposledy predávali na trhu v roku 1947, odvtedy už ponúkali husacinu len ženy z vidieka. Prvé roky po vzniku JRD boli veľmi ťažké. Družstvá nedokázali hospodáriť so ziskom, takže družstevníci často nemali finančnú hotovosť. Peniaze z predaja husí na levickom trhu sa stali vítaným doplnkom rodinných rozpočtov.
