Knižka s názvom Môj tanec s bielou loptičkou zachytáva vývoj stolného tenisu v Leviciach a v okolí od 20. rokov minulého storočia až po súčasnosť. O knižke, ktorá vyjde v polovici decembra, sme sa porozprávali s autorom Rudolfom Székelym.
Donedávna ste bol aktívnym stolným tenistom. Ako ste sa dostali k stolnému tenisu?
– V mojej rodnej obci Demandice koncom 60. rokov minulého storočia bol na výslní futbal. Nebolo dňa, že by som nebol na futbalovom ihrisku. Mal som asi 8 rokov, keď sa mi do ruky dostala pingpongová loptička, mamin lopárik a začal som si ťukať. Na moju veľkú radosť aj v škole sa objavil stolnotenisový stôl. Krúžok na jednom stole viedol Levičan František Bratinka a Ľudivit Balla. Mal som vtedy 10 rokov a ku stolu som sa dostal len vtedy, keď starší nehrali. Cez školské roky som viackrát bol na obvodných stolnotenisových turnajoch v Šahách, kde som s otvorenými ústami pozeral na Burzovcov zo Šiah, ktorí už vtedy boli veľmi dobrí. Nasledovali stredoškolské roky v Komárne, kde som všetko robil pre to, aby som čím viac času trávil za pingpongovým stolom. Nasledovala maturita, vojna a ženba. Osud ma zavial do Levíc a čakala ma práca v textilke a hneď som zisťoval, či sa v závode nehrá ping pong a hral sa. Vrcholom bol novembrový závodný turnaj, ktorý som viackrát vyhral. Bolo len samozrejmé, že po tomto úspechu moja cesta viedla do ČH Levice. Zo začiatku som hrával okresnú a neskôr krajskú súťaž. Niekoľko rokov som viedol stolnotenisový oddiel organizačne. Kolektív ma prijal a získal som tu úprimných kamarátov na celý život.
Foto z ročníka 1988-89. (zdroj: archív Rudolf Székely)Ako ste sa dostali k myšlienke napísať knihu o histórii stolného tenisu? Odkiaľ ste čerpali všetky tie bohaté informácie?
– Už od malička ma zaujímala história, k čomu ma viedol na základnej škole učiteľ dejepisu Rudolf Slapák zo Šiah. V školských rokoch ma bavilo písať o dianí na škole, o futbale a dedine. Moje články boli uverejnené v Pohroní a v Hlase ľudu. Keď som sa dostal do ČH Levice, družstvá mali za sebou 10 rokov účinkovania v krajských súťažiach. Pali Gabaš a neskôr „profesor“ ping pongu Vlasto Šajben na majstrovstvách Slovenska viackrát triumfovali a stali sa majstrami Slovenska, v jednotlivcoch i štvorhre. Keď sme si po tréningu sadli a začali si spomínať úspechy, zážitky, víťazstvá a prehry, práve sa vo mne prebudila myšlienka napísať kroniku oddielu. Začal som si robiť poznámky a fotky som zbieral od spoluhráčov. Takto som sa dostal k Petrovi Braunovi. Porozprával mi o ligovom ping pongu, ktorý sa tu hrával v 50. rokoch. Navštívil som bývalých hráčov Lokomotívy Levice, Zenitu Želiezovce a Spartaka Tlmače, kde mi veľmi pomohol súkromný archív Eda Samleka. V Šahách, vtedy ešte existujúcej ping pongovej herni T 18, stála skriňa so všetkými zápismi od vtedy, ako Imrich Gál založil oddiel. Bolo toho za tri vrecia. Zašiel som aj do štátneho archívu v Rybníku, kde bol riaditeľom Peter Tesák. Pomohol mi aj Juraj Torda a pracovníčky v múzeu v Leviciach. Koncom 90. rokov minulého storočia som si uvedomil, že mám množstvo vzácneho materiálu, čo by bolo treba vytriediť a spracovať. To som bol už len krôčik od myšlienky napísať knihu o stolnom tenise.
Aké časové obdobie je zachytené vo vašej knihe a pre koho je táto kniha určená?
– Táto kniha s názvom Môj tanec s bielou loptičkou má 720 strán a viac ako 700 fotografií. Zachytáva vývoj stolného tenisu v Leviciach a v okolí. Predpokladá záujem čitateľov, ktorých pamäť a osud sa viažu k mestu Levice a jeho okoliu. Mojim cieľom bolo získať informácie a popísať dianie v regióne, spomenúť hlavné udalosti, ktoré mali vplyv na vznik a rozvoj stolného tenisu od jeho začiatkov až po súčasnosť formou tabuliek, rebríčkov, výsledkov a osobných spomienok a fotografií. Žiaľ, uvedomujem si, že veľa cenných údajov je už nenávratne preč, rovnako i ľudia, ktorí so športom v danej dobe pracovali. Zhromažďovať fakty a dokumenty súvisiace so stolným tenisom som začal už veľmi dávno. Vpred ma poháňali slová Zoltána Bachratého, legendy levického stolného tenisu, ktorý na otázku či ľutuje niečo na svojej kariére odpovedal: „Čo sa týka športovej kariéry nič! Hnevá ma a ľutujem, že okrem pár fotiek nemám za celú aktívnu činnosť nič iné.“
Aké máte plány do budúcna?
– Plánov mám veľa. Verím tomu, že mi zdravie poslúži i v nasledujúcich rokoch a podarí sa mi detailne spracovať históriu malých oddielov na dedinách v Levickom okrese. Je mnoho športov v Leviciach, ktoré dosiahli svetové úspechy a ich sláva zhasla jednou správou v okresných novinách. O nich by som chcel ešte tiež napísať, aby sa naplnilo jedno z mojich kréd „Slovo odletí, písmo ostáva“. Na záver by som využil túto príležitosť a verejne by som sa chcel poďakovať vynikajúcemu grafikovi tejto knihy Robertovi Perichtovi st., ktorý mal trpezlivosť pri tejto práci a ďakujem tiež vydavateľovi Attilovi Gyürkymu za cit pre detail.
