LEVICE. Zenon Kuras každú jednu zo svojich fujár pohládza usmievajúcimi sa očami. Všetky mu prirástli k srdcu. Pri ich výrobe strávil dlhé hodiny. Ďalší čas mu zabralo ladenie týchto ľudových nástrojov.
Cesta k fujarám bola pre Poliaka, ktorý sa udomácnil v Leviciach, strastiplná. Prvý kontakt mal na netypickom mieste – tam, kde ľudia bojujú o holý život.
Fujara v nemocnici? Prečo nie!
V roku 2012 skolil Zenona Kurasa infarkt. Predtým bol plný sily, no odrazu sa ocitol na JIS-ke levickej nemocnice. Na vedľajšej posteli ležal starší pán, ktorý uprosil sestričky, aby mu aspoň na chvíľku povolili zafúkať si na fujare.
Keď pána Zenona prepustil do domácej liečby, dumal, čo s voľným časom. „Šesť mesiacov som bol na maródke. Rozmýšľal som, čo robiť,“ spomína na okamihy, keď sa z plného pracovného nasadenia musel preorientovať na domáce papuče.
Do Levíc sa dostal pred tridsiatimi rokmi, vtedy prišiel pracovať na stavbu mochovskej atómky. „Jedno dievča sa mi tu zaľúbilo, zobral som si ju za manželku,“ vracia sa späť s úsmevom jemu typickým. Z mesta Mielec na severovýchode od Krakova sa presťahoval do panelákového bytu na levickom sídlisku. A práve tu sa pred šiestimi rokmi začal venovať výrobe fujár. Veľa o nich sa dozvedel od spolupacienta z JIS-ky, ktorého neskôr navštevoval doma v Zbrojníkoch. Ľudové nástroje príznačné pre kopcovité regióny začal pán Zenon vytvárať v panelákovej pivnici.
Skúsenosti sú na nezaplatenie
„Zobral som mu jednu z fujár, aby ju zhodnotil. Zobral kutáč, strčil ho do pahreby, a potom vo fujare vypálil hobliny v dierke. Až vtedy krásne zahrala,“ opisuje, ako málo je niekedy potrebné spraviť, aby nástroj dostal iskrivý zvuk. Chce to len skúsenosti a cvik.
Doteraz už zhotovil tri desiatky týchto nástrojov, ktoré sú, mimochodom, zapísané ako nehmotné svetové dedičstvo UNESCO.
„Výroba nie je hlučná, hlučnejšie je doladiť ju,“ smeje sa pri odpovedi na otázku, čo hovoria na jeho záľubu susedia. Fáza ladenia nástroja má svoje špecifiká: „Napríklad aj také malé výstupky môžu spraviť galibu – zmenia koloristiku zvuku. Každú fujaru treba upravovať zvlášť.“
V koši a na festivaloch
Prvým predpokladom pre výrobu vydarenej fujary ju podľa výrobcu z Levíc kvalitné drevo: „Používam čiernu bazu, lebo hmota vo vnútri je mäkká a ľahko uvoľňuje miesto pre vrták.“ Stalo sa už, že sa mu podarilo spraviť väčšiu dieru, ako bolo potrebné. Vtedy je proces nezvratný, fujara ide do koša. „No čo, stále sa učím,“ krčí plecami.
K práci si každý deň sadá na dve – tri hodinky. Za týždeň je nástroj na svete a nastáva fáza ladenia, potom výzdoby. Tam sa medze fantázii nekladú, a to pri výbere motívu aj použitej techniky. Najčastejšie vzory či ornamenty mechanicky vyrezáva alebo použije kyselinu dusičnú. Keď je nástroj vyzdobený, nalakuje ho. Takto je pripravený, aby robil radosť iným ľuďom – či už tým, pre ktorých fujary objednávajú do daru, alebo poslucháčom na rôznych folklórnych podujatiach.
Zenon Kuras sa niekoľkých takýchto zúčastnil. Fujary a melódie z nich častejšie predstavuje v rodnom Poľsku, kde je o ne veľký záujem. Počuli ho hrať vo Varšave, Krakove, Zakopanom. Na Slovensku si zahral v rázovitej dedinke Čičmany. Tento rok v júli sa prvýkrát zúčastnil celoslovenskej prehliadky fujarášov v Korytárkach. „Bolo to pre mňa významné podujatie. Počas slávnostného zasadnutia Spolku fujerášov som bol prijatý za člena spolku. Je to pre mňa česť a určite aj ohodnotenie mojej tvorby,“ hovorí s hrdosťou. Predtým ale musel dokázať, že tam patrí: „Musel som predviesť svoje výrobky, bolo hodnotené ich zdobenie a znenie. A tiež predviesť, ako viem na fujare improvizovať.“
Učí sa celý život
Spočiatku pri hraní na fujare vyludzoval pazvuky a inklinoval k voľnému hraniu orientovanému na jazz. Ako ale hovorí, postupne dozrieval: „Prestal som s pazvukmi a začal som navštevovať ľudí, ktorí učia hrať na fujare.“
Zároveň ale prízvukuje, že v tom nie je striktný, ako sú niektorí ortodoxní hráči na fujare. Tí si napríklad všímajú prstoklad či držanie nástroja hudobníkom. Z hry chce mať v prvom rade radosť a dobrý pocit. A ten ďalej odovzdávať divákom.
