REGIÓN. Ako šesťročný videl Juraj Purgat v Beši, kde sa narodil a býval, prechádzať vozy naložené nábytkom a plačúcimi deťmi. Neskôr, ako školák, sa musel prispôsobiť maďarizácii.
O desaťročia neskôr mu vyšla kniha Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1946 – 1949. Poznatky na jej napísanie získaval už ako vedecký pracovník v archívoch, z dobovej tlače, ale aj od kronikára z Tekovských Lužian či priamo od ľudí. Značná časť je venovaná obciam v oblasti medzi Šuranmi a Levicami.
Literárny fond ocenil toto vedecké dielo v roku 2017.
Akohistorik ste sa zaoberali slovensko-maďarskými vzťahmi. Čím vás oslovila táto časť našich dejín? Máte osobné spomienky na toto obdobie?
Z levickej nemocnice chcú vybudovať novú Šacu Čítajte - V roku 1938, keď sa začala rozpadať Československá republika, som mal šesť rokov a chystal som sa do školy, na ktorú som sa veľmi tešil. No namiesto školy mi utkveli v pamäti vozy naplnené nábytkom a plačúcimi deťmi, ktoré prechádzali našou dedinou a uberali sa ako vyhnanci do novovzniknutého slovenského štátu, Slovenskej republiky. Ale boli aj iné, ďaleko horšie zvesti, ktoré sme ako Slováci vnímali so strachom. Otriasli nami vraždy kolonistov v Köbölkúte, terajšie Gbelce, vražda študentky v Šuranoch, o ktorej mi dopodrobna rozprával môj rovesník, žiak tamojšieho slovenského gymnázia Mirko Potančok.
Boli to živé nezacelené rany, pod dojmom ktorých sa neraz v podobe odplaty páchali nové krivdy. Ale ani my, ktorí sme neboli nútení opustiť svoje domovy, sme to nemali ľahké. Nastupoval režim, ktorému sme sa ťažko prispôsobovali, na výber sme však nemali. V škole nastúpila tvrdá maďarizácia, ktorá tiež neprispievala k slovensko-maďarskej vzájomnosti, skôr naopak.
Dobrodruh Kálmán Kittenberger, rodák z Levíc, zabáva v komikse Čítajte Postupným oslobodzovaním časti juhovýchodného Slovenska na niektorých miestach ostávala správa v starých horthyovských pomeroch. Ozývali sa aj hlasy, že územie Felvidéku (tento názov v preklade „Horniaky“ sa ujal až od 19. storočia, dovtedy sa používal termín „Horná zem“ či „Horné Uhorsko“ – pozn.) , ako označovali južné a juhovýchodné Slovensko, naďalej ostane pod Maďarskom. Na niektorých miestach to dávali najavo vyvesením maďarských zástav na súkromných domoch, ale aj na úradoch, dokonca v školách, ako to bolo aj v prípade gymnázia v Leviciach, kde časť navedených žiakov do okien budovy vyvesila maďarské zástavy s heslom, že Levice ostanú maďarské.
Došlo aj k vraždám - v septembri 1945 postrelili v obci Kamenné Ďarmoty, vo vtedajšom okrese Parkan, desiatnika Pavla Bavlšíka, ktorý na mieste skonal.
A tak po druhej svetovej vojne sa začalo akoby odznovu. Do popredia sa dostávali otázky viny za príkoria a zločiny páchané na obyvateľstve slovenskej národnosti na zabratom území horthyovským Maďarskom.
Je až neuveriteľné, čo dokázali dobrovoľníci s farárkou Čítajte Spomínam to preto, že som to podvedome niesol v sebe a v neskorších rokoch to zrejme prispelo k tomu, že som sa otázkou slovensko-maďarského „vyrovnania“ začal zaoberať aj na profesionálnej úrovni. Táto téma mi bola blízka, vnímal som ju aj ako jeden z občanov kraja, v ktorom vedľa seba žili a pracovali obyvatelia tak národnosti slovenskej, ako aj maďarskej. Medzi Šuranmi a Levicami.
Akou cestou ste sa uberali?
- Po absolvovaní Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, odbor história, v roku 1958 nebolo ťažké sa rozhodnúť, ktorým smerom zamerať svoj výskum. Bol to najskôr problém postavenia maďarskej menšiny v predmníchovskej ČSR. Výsledky štúdia som zúročil v publikovanej kandidátskej dizertačnej monografii pod názvom Od Trianonu po Košice, v ktorej som sa pokúsil vyjasniť si postavenie maďarskej menšiny od vzniku ČSR v roku 1918 až po prijatie Košického vládneho programu v roku 1945. Po vcelku priaznivom ohlase mi vtedajšie moje pracovisko Ústav dejín, a najmä jej riaditeľ Bohuslav Graca vytvorili podmienky pre výskum tejto otázky v povojnovom období.
Odkiaľ ste získavali informácie z povojnového obdobia?
- Toto obdobie sa snúbilo s návratom Slovákov zo zahraničia, a osobitne z Maďarska. Dlhé mesiace som študoval a excerpoval materiály nachádzajúce sa v archívoch na Slovensku - osobitne v Štátnom slovenskom archíve, v archíve bývalého ÚV KSS a tiež v archíve na mojom pracovisku.
Interesantný materiál som naštudoval aj v archívoch Úradu vlády ČSSR, ministerstiev, ktoré s danou problematikou najviac prichádzali do styku. Niekoľko týždňov som študoval v archívoch v Budapešti, kde som prelistoval a vyexcerpoval celkove šesť titulov maďarských novín z obdobia rokov 1945 -1949, a samozrejme aj súdobú slovenskú a českú tlač.
Ešte pred celkovým ukončením štúdia témy som z pracovných dôvodov na téme prestal pracovať a vrátil som sa k nej až po vyše 30 rokoch. Svoj výskum som zavŕšil napísaním a vydaním práce s názvom Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1946 – 1949, ako súčasť povojnovej obnovy demokratickej československej štátnosti. Prácu vydala VEDA, vydavateľstvo SAV, v roku 2017. Ocenená bola Literárnym fondom.
Ktoré historické medzníky predchádzali výmene obyvateľstva?
- Otázka čo s inonárodnými menšinami v obnovenom Československu sa formulovala v zahraničí, predovšetkým v okruhu československej vlády v Londýne na čele s prezidentom dr. Eduardom Benešom. Vtedy išlo hlavne o dosiahnutie súhlasu spojeneckých veľmocí s transferom nemeckej menšiny. Pokiaľ išlo o menšinu maďarskú, otázka transferu sa mala riešiť aj výmenou obyvateľstva.
Na Postupimskej konferencii koncom júla 1945 zásadu transferu schválili len v prípade menšiny nemeckej. Dohodu o výmene obyvateľstva podpísali 27. februára 1946 v Budapešti minister János Gyöngyösi a štátny tajomník dr. Vlado Clementis. Od podpisu k praktickej výmene prešlo vyše roka. Príslušníci maďarskej menšiny sa na rozdiel od Slovákov v Maďarsku dostávali na vysťahovalecké súpisky nútene. Slováci v Maďarsku sa rozhodovali o repatriácii dobrovoľne. Výmenu organizoval Osídľovací úrad so sídlom v Bratislave.
Ako prebiehalo vysídľovanie v našom regióne?
- Vo svojej práci sa venujem konkrétnym otázkam a prípadom, takmer dennodenným problémom, ktoré realizáciu dohody sprevádzali. Všeobecným plánom bolo, aby sa čo najviac oslabil maďarský živel, preto na presídlenie vyberali osoby hlavne z maďarských miest a obcí južného Slovenska a menej zo zmiešaných oblastí. Ako ukazujú dokumenty, vysídlenie maďarského obyvateľstva a osídlenie zahraničných a domácich Slovákov sa výrazne dotklo aj južného Pohronia, okolia Levíc, no najmä západnej časti Žitného ostrova.
Na ilustráciu uvediem dva príklady obcí z okresu Levice, teda aké zmeny nastali v počte maďarského obyvateľstva v roku 1950 po výmene, oproti roku 1930. V obci Dolná Seč z počtu maďarského obyvateľstva 459 bolo vysídlených až 304 osôb, a v Tekovských Lužanoch z počtu 2301 obyvateľov vysťahovali až 1270 osôb.
Prvé výmenné transporty prišli na Slovensko 12. apríla 1947, a to na stanicu Sereď so Slovákmi z Pitvaroša a ďalšie rodiny z Níreďházy do Levíc. Príchod mnohých
