ŽELIEZOVCE. Náš popoludňajší rozhovor sme museli posunúť o hodinu neskôr. Doktor Orság s úsmevom vysvetlil: Nikdy neviete ani dňa, ani hodiny, kedy si vás ten hore zavolá. U mňa ale platí, kedy ma záchranný systém zavolá: pán doktor, pôjdete tam a tam...
Neskôr v jeho ambulancii v Želiezovciach povedal, že sa zdržal v Santovke. Zo zariadenia pre seniorov ho zavolali na obhliadku nebožtíka. „Aj to patrí k životu,“ skonštatoval jeden z najstarších aktívnych lekárov Levického okresu aj Nitrianskeho kraja.
Pred pár dňami doktora Juraja Orsága ocenili za celoživotné dielo a záchranu ľudského života Zlatým záchranárskym krížom.
Najskôr bol zdravotná sestra
„Som 40. ročník, v septembri 2020 budem mať osemdesiatku,“ začal rozprávanie lekár, ktorého doma, v rodnej Uderinej v okrese Lučenec, nevolali inak ako Ďuri. V Želiezovciach, kam prišiel po skončení medicíny, zase miestni pri zmienke jeho mena hovoria: náš dobrý, zlatý pán doktor. Jeho cesta k povolaniu lekára ale nebola priamočiara. Veľa nechýbalo a pracoval by na družstve.
„Tam som mal podľa vtedajších súdruhov z našej dediny robiť po skončení školy,“ vracia sa späť do roku 1957, keď zmaturoval na gymnáziu v Lučenci. Chcel ísť na vysokú školu, ale o synovi kulakov súdruhovia rozhodli: Ďuro by mal robiť na družstve. „Mali sme gazdovstvo, kde sme vtedy prichýlili terajších bezdomovcov a dali im prácu a strechu nad hlavou. Teraz sa to volá sociálny program, vtedy to bolo veľké mínus,“ opisuje obdobie 50. rokov minulého storočia.
Rozhodol sa preto odísť na 1-ročný abiturientsky kurz do Zvolena, ktorý bol zameraný na zdravotníctvo. Stala sa z neho kvalifikovaná zdravotná sestra a röntgenový pracovník. Miestenku dostal do Banskej Bystrice, kde pôsobil ako röntgenový laborant. Ďalšie nadstavbové štúdium v Bratislave ho posunulo v kariére na kvalifikovaného röntgenového laboranta.
Návrat domov
„Každý rok som sa hlásil na medicínu, až v roku 1964, sedem rokov po maturite, som bol prijatý. Bolo to v čase, keď už som bol ženatý. Na Karlovu univerzitu v Prahe som odchádzal ako otec a hlava rodiny,“ pokračuje v spomínaní.
Počas šiestich vysokoškolských rokov bral brigády, aké boli, aby si privyrobil: „Na Smíchove som napríklad vykladal rašelinu z vagónov.“ Potom prišla prvú vážnejšia práca – polovičný úväzok v Psychiatrickej liečebni v Bohniciach, kde sa počas nočných služieb stíhal pripravovať aj do školy. Do roku 1968 zotrval vo funkcii staršej vedeckej sily a až do ukončenia medicíny bol asistentom v Anatomickom ústave Karlovej univerzity.
„Po skončení univerzity som mal ponuky z Prahy aj Martina, ale s ohľadom na rodinu, v ktorej už boli dve deti, som sa vrátil,“ prikladá ďalší kamienok do životnej mozaiky. V Želiezovciach medzičasom, v roku 1963, otvorili nemocnicu, ktorá bola v 70. rokoch „v peknom rozkvete a obsadení“. Fungovalo tu aj interné oddelenie. „Keď v susedných Šarovciach ostal neobsadený obvod, išiel som tam na tri mesiace zastupovať. Ostal som sedem rokov,“ usmieva sa a pokračuje, že cesty osudu ho doviedli aj do neďalekej Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach, kde si spravil druhú atestáciu z internej medicíny. Odtiaľ sa vrátil na „obvod“ do Šaroviec.
Lekár - penzista
Ambulanciu pred pár rokmi presťahoval zo Šaroviec do Želiezoviec, kde kedysi začínal – do objektu dnes už bývalej nemocnice.
„Do obvodu patria obce Šarovce, Jur nad Hronom, Žemliare a Turá. Približne dvetisíc pacientov. Denne ošetrím 50 až 60 pacientov. To stačí pre lekára – dôchodcu,“ nestráca doktor Orság humor a iskru v oku.
Pokračuje vo vyratúvaní: raz mesačne mu vyjde služba na pohotovosti v Leviciach. „Dvadsať rokov som robil pohotovosť, slúžil som 24 hodín,“ porovnáva minulosť a aktuálny stav, keď je pohotovosť len do desiatej večer.
Tri dni v týždni, po dve hodiny, trávi doktor Orság v stráženej zóne. Vo väzení v Želiezovciach, časť Veľký Dvor, ošetruje odsúdených. Ako hovorí, zväčša sú to banality, keď príde 10 až 15 väzňov, ktorí návštevu lekára berú viac menej ako vytrhnutie zo stereotypu. Prízvukuje ale, že aj počas lekárskeho vyšetrenia platia pre väzňov prísne predpisy, ak ich porušia, môžu byť potrestaní. Okrem lekára, sestričky je totiž prítomný aj dozorca.
Pred pár dňami zažil vo väzenskej ambulancii jeden celkom odlišný prípad. „Prišiel pobledlý pán, že ho tu páli. Nechal som mu urobiť EKG, ktoré ukázalo akútny infarkt. Pacient bol pritom bez príznakov, nebol liečený,“ krútil hlavou nad ďalšou skúsenosťou z praxe. Väzňa previezli sanitkou do nemocnice v Nitre, kde ho operovali. Odtiaľ ho vzali do väzenskej nemocnice v Trenčíne.
Kopírka aj kábel v aute
Od vlaňajšieho júla volajú doktora Orsága aj k obhliadkam mŕtvych. Doterajší rekord má 71 nebožtíkov v jednom mesiaci.
„Keď telefonujú okolo piatej ráno, viem, že to je sociálne zariadenie. Vtedy sa končí služba a odovzdávajú si klientov,“ hovorí z praxe.
Policajti ho zase volajú k tragickým nehodám alebo nájdeným mŕtvym osobám. Na starosti ma celý okres a občas vyráža aj do novozámockého rajónu, kam to má zo Želiezoviec bližšie.
Poznamenáva, že je to náročná práca: „Už som si zvykol, že príbuzní aj pohrebné služby chcú mať papiere hneď, aby mohli vybavovať ďalšie veci.“
Preto so sebou v aute vozí kopírku, náhradný toner a 50-metrovú predlžovačku. „Stáva sa, že v dome nemajú elektrinu. Tak požiadam susedov, natiahnem si od nich elektrický kábel a môžem vytlačiť potvrdenia,“ opisuje, ako sa vynašiel. V minulosti, keď techniku nemal k dispozícii, sadol v Uhliskách do auta, odišiel do levickej nemocnice, tam vytlačil potrebné papiere a doviezol ich späť pozostalým. Teraz je už ale vybavený.
Odchod do penzie sa mu blíži, ešte ho ale nevidí
Mesačne najazdí aj osemtisíc kilometrov, čo mu neprekáža, práve naopak: „Šoférujem rád“. Bielou Ladou Niva s červenými nálepkami a svetelným majákom na streche je známy v širokom okolí. S potešením prezrádza, že je to už štvrtá Lada, z toho druhá Niva. Táto štvorkolka ho dovezie všade a za každého počasia.
Tak tomu bolo aj vlani, keď ho volali k mužovi v bezvedomí, ktorého uštipla včela. Na stavenisku obchodného centra v Želiezovciach bolo všade blato. Autom sa dostal až k pacientovi, sklopil sedadlo v aute a napojil ho na kyslík z bomby, ktorú má so sebou. Po prevoze do svojej ambulancie mu dal injekciu kalcia.
Za tento čin a celoživotnú prácu si Juraj Orság prevzal 27. marca od prezidenta hasičského zboru Zlatý záchranársky kríž.
A ako vidí rozdiel v medicíne kedysi a dnes? „Za päťdesiat rokov išla medicína dopredu. Nastal úžasný rozvoj techniky, vybavenosti. Choroby sú ale tie isté, ako boli napríklad aj pred sto rokmi. Aj voľakedy o nich ľudia vedeli, teraz je ale internet, kde si všetko nájdu. Spoločenské vedomie je veľké, až nebezpečné,“ opäť sa usmieva.
Myslí si, že keď vo väčšom meste, kde je k dispozícii sonografia, CT, magnetická rezonancia, biochémia, vyšetrenia krvi, lekár zosumarizuje všetky výsledky, tak na 90 percent musí vedieť určiť správnu diagnózu a liečebný postup. Za raných čias doktora Orsága takéto možnosti neboli. Teraz to vidí v zubnej ambulancii svoje dcéry lekárky, či vnuka - zubára. Aj jeho syn je všeobecný lekár a ďalšia vnučka študuje medicínu. Skrátka lekárska rodina.
„Pripadám si ako vlak, ktorý je na vedľajšej koľaji, a tá končí nárazníkom,“ hovorí doktor Orság a odpoveď na otázku, dokedy chce dni tráviť v bielom lekárskom plášti, dokončí s iskierkami v očiach: „Ja ten nárazník ale ešte nevidím.“
