Ľudovít Rapko strávil v krajine Čingischána tri týždne. Štyrom cestovateľov z rôznych kútov Slovenska nalepili najskôr na ambasáde vo Viedni 60-dolárové víza, a potom sa už vydali na osemtisíc kilometrov dlhú cestu do hlavného mesta Ulánbátar. Žije v ňom 40 percent všetkých obyvateľov Mongolska, ktoré má 3,2 miliónov obyvateľov.
„Je to najredšie osídlená krajina, druhý najväčší vnútrozemský štát,“ približuje cestovateľ z dedinky pri Leviciach, ktorý už prešiel šesťdesiatku krajín sveta.
Súvisiaci článok Prešiel vojnové a chudobné oblasti. Cestovateľ má ale rešpekt pred kockami ľadu Čítajte Mongolsko bolo pre neho v mnohom špecifické. Napríklad aj v tom, že si zaplatili domáceho sprievodcu, plateného šoféra. „Mongolsko sa nedá prejsť na vlastnú päsť,“ približuje Ľudovít Rapko spôsob, ktorý na cestách najčastejšie využíva. Spolieha sa sám na seba. „V Mongolsku nie sú cesty. Viezli sme sa dva dni púšťou a odrazu sme odbočili. Domáci proste vedia, kde je to správne miesto a smer.“
Krajinu precestovali z juhu na sever. Začínali v púšti, prešli stepou a skončili v horách. Okrem auta využili na prepravu kone. V drevenom sedle sa dostali až k posvätnému jazeru Khuvsgul (v preklade Dar prírody), kde je čistá voda: „Pili sme ju štyri dni. Domáci sa v nej nekúpu, je to trestné.“
Najnehostinnejšia krajina
Ak toto niekto skonštatuje v súvislosti s Mongolskom, tak podľa cestovateľa nezveličuje: „Na Sahare máte aspoň občas oázu. Na púšti Gobi žiadne nie sú. V krajine sú veľké výkyvy teplôt, od plus päťdesiatich stupňov až po mrazy. Kočovníci sa preto často sťahujú.“
Levický jarmok: Plastové taniere a poháre už nebudú Čítajte Počasiu majú prispôsobené aj odevy. Tradičné sú dlhé plášte opásané šálom z ťavej alebo ovčej vlny, ktoré sú teplé. Pre Mongolov sú typické kruhové špicaté čapice.
Na cestách
V krajine patrí kočovanie k tradícii, ktorú uznávajú a sú na ňu hrdí aj ľudia žijúci v mestách. Nomádi bývajú v jurtách a stanoch. „Jurta poskytuje dokonalé teplo. Má kruhový pôdorys, otvor na komín cez ktorý je vystrčený komín z piecky. Na konštrukcii z dreva je natiahnutá celtovina. Koberce používajú na zateplenie,“ opisuje tradičný domov kočujúcich s tým, že zväčša majú jurtu, ktorú prenajímajú. V nej sú aj postele. „Tešia sa, keď majú hostí, niekedy totiž nevidia cudzích ľudí celé týždne,“ hovorí Krškanec a spomína na ženu s deťmi, u ktorej takto niekoľko nocí prespali.
Kočovníci žijú v rodinách a putujú krajinou. Vedia, kde sa majú zastaviť a rozložiť: „Zväčša je to na mieste, kde je zdroj vody, aby mohli napojiť zvieratá, ktoré spásajú trávu.“
V púští majú ťavy alebo kone, severnejšie zase kozy, ovce, barany, kone a jaky a v chladných severných oblastiach soby. „Všetci sú nomádi, ale rozdielni,“ hovorí.
Tretí poldecák je zlomový
Súvisiaci článok V historickej budove v Leviciach bude multifunkčné centrum Čítajte Od prostredia, v ktorom sa pohybujú, nezávisia len druhy zvierat, ktoré chovajú a obchodujú s nimi, ale aj strava. „Jedia hlavne mäso a mlieko. Konkrétne mäso s mäsom,“ smeje sa pri spomienke na jedálny lístok. „Baranina je všade,“ prízvukuje a pridáva: „Stepy sú plné zajacov, zjedia aj svišťa. Najskôr ho uvaria, potom naplnia plnkou z vnútorností a cibule a upečú. Keď ho pripravovali, nebol to žiadny príjemný pohľad,“ konštatuje nie najpríjemnejšiu skúsenosť. Zdôrazňuje, že strava je veľmi jednoduchá: zemiaky, mrkva, cibuľa, kapusta.
Čo Krškancovi chutilo, bolo ťavie mäso. Podávajú ho s ryžou alebo rezancami.
Pitie je osobitnou kapitolou Mongolov. „Vodu nepijú aj tri týždne. Radšej si dajú čaj, mlieko z jaka či ťavy alebo pivo. Alebo vodku, pijú veľa,“ hovorí a pridáva, že tretí poldecák vodky býva zlomový: „Vtedy sa začína meranie síl, ktoré sa končí bitkou. Zápasenie je totiž mongolský národný šport. Varovali nás preto, aby sme s domácimi radšej nepili.“
Mesto verzus vidiek
V hlavnom meste strávili necelé tri dni – deň, keď prišli, a 1,5 dňa, keď z krajiny odchádzali. „Je to moderné mesto s obchodnými centrami, aké poznáme u nás. Vedľa seba tu ale stoja paneláky a jurty. Ulice sú dosť špinavé, cítiť tu smog. V centre je uhoľná elektráreň,“ predstavuje metropolitný Ulánbátar.
Naopak vidiek akoby ostal v časoch Čingischána. Ten zjednotil kmene a v roku 1206 ho zhromaždenie mongolských náčelníkov vyhlásilo za veľkého chána.
Mongoli sú na svoje tradície hrdí, je jedno, či sú to mestskí ľudia alebo nomádi. V júli, na sviatok Naadan, organizujú festival hier. Zúčastňujú sa ho obyvatelia z celého Mongolska. „Súťažia o najlepšieho lovca líšky, svišťa, zajaca, najlepšieho jazdca na koni či ťavách, najlepšieho zápasníka alebo strelca z luku počas jazdy na koni,“ približuje Ľudovít Rapko typické národné disciplíny s tým, že keby sa mal ešte raz vrátiť do Mongolska, tak by to bolo určite v júli, keď sa koná tento sviatok.
O Mongoloch hovorí, že sú pohostinní a priateľskí: „Vládne tu rodinná súdržnosť, čo u nás chýba. Na svoje tradície sú hrdí a ctia si ich. Dúfam, že to tu tak ostane aj naďalej. Lebo keď zaniknú jurty, zanikne ich identita,“ dodáva cestovateľ z Krškán. Už teraz má vyhliadnutú ďalšiu netypickú destináciu – Turkménsko. „O tej krajine takmer nikto nič nevie. Žiadne informácie skoro nie sú. Ale je to krajina bohatšia ako Dubaj a ľudia tam za nič neplatia. Tak ma zaujíma, ako to funguje,“ kladie si otázku, na ktorú by chcel nájsť odpoveď budúci rok v apríli.
