Do národného tímu si našliapla v našom okrese

KALNÁ NAD HRONOM. Skarleta Jančová (23) z Kalnej nad Hronom je slovenská reprezentantka vo volejbale a hráčka volejbalového tímu Strabag VC Bilíkova Pezinok.

Volejbalistka Skarleta Jančová (9 fotografií)

Aktuálnu sezónu mala so svojím klubom veľmi dobre rozbehnutú. Po zisku Slovenského pohára myslela aj na zisk slovenského titulu, ktorý si naposledy užívala v roku 2018.

Kedy si sa začala aktívne venovať volejbalu?

Na presný dátum si už nespomínam, ale zdá sa mi, že to bol asi štvrtý ročník na základnej škole. Čiže som mohla mať 10 rokov. Vtedy som začala chodiť do prípravky.

Skúšala si aj nejaký iný šport predtým, ako si začala hrávať volejbal?

Od malička som mala veľmi blízko ku športu, ku ktorému nás viedli aj rodičia. Ešte keď sme chodievali na dovolenky s rodinnými známymi, kde boli okrem mňa a sestry samí chlapci, tak sme nemali na výber a museli sme hrať len futbal. Taktiež aj na základnej škole som zvykla reprezentovať školu v rôznych športoch od atletiky cez futbal, florbal až po streľbu zo vzduchovky. K mojim obľúbeným športom patrí aj lyžovanie, ktoré som však musela kvôli volejbalu vyradiť a možno po skončení kariéry sa k nemu vrátim. Avšak aktívne som žiadny iný šport okrem volejbalu nehrala a tak to už asi aj ostane.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Talentový dorastenec je najlepším strelcom ligy Čítajte 

Kto ťa priviedol k volejbalu?

K volejbalu ma priviedli rodičia, ktorí zvykli hrávať volejbal u nás v dedine len tak rekreačne na amatérskej úrovni. Už od malička som s nimi zvykla chodievať na turnaje. Zo začiatku len ako divák a verný fanúšik, ktorý pretáčal čísla, no neskôr, keď som sa už volejbalu venovala, začala som s nimi aj hrávať.

Aké to bolo volejbalovo vyrastať v Leviciach?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Z bombarďákov tangáče, z korzetov podprsenky. Spodná bielizeň je stáročiami viac erotická (FOTKY vznikli v Leviciach) Čítajte 

Na roky strávené v Leviciach mám len tie najlepšie spomienky. Niekoľko rokov som trénovala pod vedením trénerky Andrey Vydrovej, ktorá mi toho dala neskutočne veľa a ostala dodnes mojou oporou a už aj verným fanúšikom. Takisto prispel k rozvoju mojej osobnosti a kariéry Marek Henček, ktorý nám odovzdal svoje bohaté skúsenosti. Veľmi často sa zvyknem v mysli vracať k týmto časom, boli pre mňa veľmi pekné, na ktoré budem vždy spomínať s úsmevom. Mala som aj to šťastie, že som mala vždy úžasné spoluhráčky, s ktorými sme mali dobrý kolektív a máme mnoho spoločných zážitkov a veľa z nich sú moje dobré kamošky aj dodnes.

Čo ťa na volejbale zaujalo alebo očarilo, že si pri ňom zostala?

Vždy ma bavilo zachraňovať stratené lopty, nedovoliť, aby nejaká lopta padla a možno aj práve preto ma volejbal tak chytil. Páči sa mi, že ide o nekontaktný šport, pri ktorom sa len ťažko môžete vyhovárať na súpera. Vždy ma to ťahalo skôr ku kolektívnym športom, aj keď som ako malá mala dosť ťažkú povahu, no kolektív ma naučil veľa. Možno práve to, že na ihrisku má každá jedna hráčka svoju úlohu a pomáha jedna druhej, ma očaruje. Pretože výhra je zásluha vždy všetkých, nielen tých, ktorí sú na ihrisku, ale komplet celého tímu. No tie pocity z víťazstva sú neopísateľné a tých v živote športovca nebude nikdy dosť.

Vždy ťa to ťahalo na pozíciu libera?

Dlhé roky som chcela byť nahrávačka, aj som si to na tomto poste pár rokov vyskúšala, no s mojou výškou 167 cm mi asi nič iné ako libero na výber neostalo. Ale v podstate ma to vždy ťahalo aj k tomuto postu, lebo milujem ten pocit, keď zachránim loptu pred tým, ako padne na zem a môžem sa po nej hodiť.

Kde všade si už pôsobila?

Moje úplné začiatky sú spojené práve so spomínanými Levicami, kde som začala chodiť do prípravky. V Leviciach som pôsobila od mládežníckych kategórií až po juniorky, potom som prešla na hosťovanie do COP Nitra. Po skončení strednej školy som išla do 1. BVK, kde som hrala tri roky a tento posledný rok som bola v Pezinku, ktorý sa čiastočne zlúčil práve s mojím bývalým klubom STRABAG VC FTVŠ UK Bratislava (vtedajšie 1.BVK).

Kde sa tebe osobne zatiaľ najviac páčilo?

Nemám tých klubov za sebou ešte veľa, ani zahraničnú skúsenosť, ale každá sezóna aj klub mal niečo do seba. Ale v STRABAGU som získala skúsenosti aj z medzinárodných súťaží, mala som možnosť trénovať a hrať popri starších, skúsenejších legionárkach a taktiež sme mali dobrú partiu báb, s ktorými sme si to vedeli spríjemniť aj v horších časoch.

Aké najväčšie úspechy sa ti doposiaľ podarilo dosiahnuť?

Ešte v mládežníckych kategóriách v Palas VK Levice sme vyhrali majstrovstvá Slovenska starších žiačok, čo ma ešte viac nakoplo a namotivovalo na sebe pracovať. V COP Nitra sme skončili druhé na majstrovstvách Slovenska junioriek. Medzi moje osobné úspechy patria tiež rôzne individuálne ocenenia. Medzi osobné patrí určite nominácia v reprezentácii žien, čo je asi cieľom každého športovca na vrcholovej úrovni. Za úspech beriem aj minuloročnú Zlatú európsku ligu, kde nám len o kúsok ušiel postup do finalfour a skončili sme na 7. mieste a taktiež aj vydarené majstrovstvá Európy. Medzi moje klubové úspechy patrí zisk slovenského titulu v roku 2018 a taktiež v tejto sezóne aj zisk Slovenského pohára. Slovenský pohár sa nám podarilo vyhrať aj tento rok v sezóne 2019/2020 so STRABAG VC Bilíková Pezinok.

Na aké momenty si najradšej zaspomínaš?

Často sa v myšlienkach vrátim aj do detských čias, ktoré bolí pre mňa zlatými časmi. Niekedy sú to aj negatívne momenty z nevydarených zápasov, no tie sa snažím prejsť v hlave, spracovať, zistiť, čo nefungovalo a na čom treba ešte pracovať, a potom sa na to snažím zabudnúť a myslieť len na tie pozitívne veci, okamihy z vyhraných zápasov. Rada si zaspomínam na momenty, kedy sme získali už spomínané double v sezóne 2017/2018, ale aj na nezabudnuteľné momenty počas majstrovstiev Európy, pri ktorých mám hneď husiu kožu po tele.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Privítajme deti narodené v marci v levickej pôrodnici Čítajte 

Aká bola pre teba uplynulá sezóna, keďže sa všetko zrušilo?

Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo. Prišlo to zo dňa na deň a myslím si, že nikto na to nebol pripravený. Veľmi ma ale teší, že sme získali aspoň Slovenský pohár a zažili sme nejaké vyvrcholenie v tejto sezóne, avšak mali sme ciele nastavené aj na zvyšok sezóny a chceli sme to dotiahnuť do víťazného konca. Túto sezónu považujem za úspešnú, i keď sa skončila neštandardne, no veľa mi dala ako hráčke a myslím, že budem na ňu spomínať len v dobrom a nadviažem na ňu v budúcej sezóne.

Ako by pokračovala? Čo ťa ešte čakalo, keby sa nezrušili súťaže?

Súťaž sa zrušila akurát pred vyvrcholením, pred začiatkom semifinále, kedy už išlo do „tuhého“. Každá jedna hráčka sa teší na túto časť sezóny, lebo práve kvôli tomuto sme celý rok makali a dreli. Chceli sme spraviť všetko pre to, aby sme si vybojovali slovenský titul, no situácia sa vyvinula tak ako sa vyvinula a môžeme sa tešiť aspoň zo zisku Slovenského pohára. V máji sa nám mala začať aj reprezentácia a mali sme opäť hrať Zlatú európsku ligu a následne sa pripravovať na tohtoročnú kvalifikáciu o postup na Majstrovstvá Európy 2021. Zatiaľ je všetko otázne a vôbec neviem povedať, ako bude reprezentácia tento rok prebiehať.

Mala si v tíme aj nejakú Levičanku? Pretože v minulosti ste v Bratislave pôsobili, myslím, tri?

V tejto sezóne sme boli v tíme dve Levičanky. Hrala so mnou Kristína Ráchelová, s ktorou som vyrastala od mladších žiačok v Leviciach až po juniorky. V minulosti sme boli v Bratislave ako hovoríte tri: Lucia Nikmonová, Romana Hudecová a ja.

Aké to bolo hrávať aj so spoluhráčkami z Levíc?

S Luciou Nikmonovou a Romanou Hudecovou som v Leviciach nehrala, pretože sú odo mňa staršie a nikdy sme sa v žiadnej kategórii nestretli. Pamätám si len, ako som hrala proti nim, keď už obe hrali v COP Nitra – bola som len 15-ročnou hráčkou a mala som nemalý rešpekt. Ako som spomínala, s Kikou som hrávala dlhé roky, takže sme sa miestami vrátili do starých čias. Každopádne je veľmi fajn mať pri sebe takúto osobu, s ktorou ste viac-menej volejbalovo vyrastali, no, samozrejme, je to už iné, ako keď sme mali 13 rokov.

Rovnao ste spolu vyhrali aj slovenský titul?

V sezóne, kde sme boli v klube tri Levičanky, sme získali slovenský titul aj Slovenský pohár. Túto sezónu sme pôsobili v tíme len dve, no Slovenský pohár sa nám podarilo získať a o slovenský titul sme zabojovať už nestihli.

V ktorej sezóne sa ti najviac darilo?

Neviem to konkrétne povedať, pretože každá sezóna je úplne iná. Každý zápas je úplne iný. V každej sezóne boli aj svetlejšie aj horšie momenty. Môj osobný pocit je, že asi v práve v tejto sezóne sa mi celkom darilo, snažila som sa na sebe zapracovať fyzicky, sústrediť sa primárne na volejbal popri povinnostiach v škole a osobnom živote.

Rovnako si aj reprezentantkou Slovenska. Kedy si prvýkrát hrala v národnom drese?

Bolo to ešte v juniorskej kategórii, no do ženskej reprezentácie som bola prvýkrát pozvaná v roku 2018, kde sme absolvovali letné sústredenie a niekoľko neoficiálnych prípravných zápasov.

Následne som v reprezentácii nastupovala aj v roku 2019 počas Zlatej európskej ligy a majstrovstiev Európy.

Aké je to hrať za reprezentáciu?

V prvom rade je to obrovská česť reprezentovať svoju krajinu. Je to pravdepodobne cieľ väčšiny športovcov na Slovensku, ktorí robia vrcholovo nejaký šport. Práve počas reprezentácie som získala mnoho skúseností, keďže máme talianskych trénerov s bohatými skúsenosťami a úspechmi a taktiež mám okolo seba veľa hráčok s medzinárodnými skúsenosťami, od ktorých môžeme získať cenné rady.

Ako vnímaš celú situáciu ohľadom korony?

Určite to netreba celé podceňovať. Všetci sme si mysleli, že nás sa to netýka, no zasiahlo to celý svet a sme toho súčasťou aj my. Tento vírus nie je žiadna sranda a treba k tomu pristupovať zodpovedne. Záleží na každom jednom z nás, ako sa bude ďalej táto situácia vyvíjať. Každopádne aj naďalej aktívne cvičím a mám dosť práce do školy, takže o program mám postarané. Prvé dni som si to užívala, no po čase mi ten môj stereotyp aj začína chýbať, no nič iné ako vydržať nám neostáva.

Čo si myslíš o zrušení športových podujatí?

Myslím si, že to bol správny krok a bolo to potrebné. Ak by športové podujatia naďalej fungovali, bolo by dosť pravdepodobné, že tento vírus by sa šíril ešte rýchlejšie. Samozrejme, pre športovcov to je neľahká situácia, ako aj pre mnohých iných zamestnancov na Slovensku, avšak v prvom rade ide o zdravie, ktoré treba momentálne uprednostniť pred športom. Nikto sa neteší z predčasne ukončených sezón, mnohí športovci stratili hlavný zdroj príjmu, no verím, že čím skôr sa toto všetko dá do poriadku a budeme môcť ďalej športovať a žiť náš bežný život. Myslím, že príležitostí bude ešte dosť.

Ako tráviš čas počas karantény? Aj si nejakým spôsobom zatrénuješ?

Keďže stále študujem na vysokej škole, momentálne musím spojiť samoštúdium aj s individuálnym tréningom. Snažím sa potom porobiť čo treba doma, sem tam niečo navariť a pomedzi to robiť seminárne práce a rôzne zadania do školy. Každý deň si zatrénujem, väčšinou hneď ráno. Avšak, ak mám ráno online prednášku alebo cvičenie, snažím sa to vykompenzovať aspoň poobedným behom. Je to teraz na každom z nás, ale ostať len ležať na posteli by prospešné určite nebolo. Dostať sa potom do toho by bol veľký problém a keďže nie je ani jasná situácia ohľadom reprezentácie, udržiavať sa musíme stále.

Ako vyzerá tvoj tréning?

Zvyknem si zatrénovať aj s online trénerom, jeho tréningy sa mi celkom zapáčili. Snažím sa striedať kardio aj s posilňovaním. Beh v prírode je momentálne asi najlepší únik z reality a možnosť byť na vzduchu a mimo ľudí. Posilňovanie doma je veľakrát aj o improvizácii a snažím sa využiť všeličo, čo mám doma. Expandre nesmú chýbať, stolička je tiež môj momentálny kamarát, ako aj fľaše s vodou či vedro naplnené všeličím ťažkým, čo doma nájdem.

Kde by si sa chcela do budúcnosti posunúť?

Jasné predstavy o budúcnosti nemám. Jasné, že o tom zvyknem uvažovať, no uvidíme, čo mi život prinesie do cesty. Ale určite by som chcela vyskúšať hrať v zahraničí a posunúť svoje herné zručnosti na vyššiu úroveň. Možno vďaka volejbalu by som chcela spoznať aj rôzne kúty sveta.