BÁTOVCE. Príbeh kabaretnej umelkyne Magnás Elzy, zavraždenej v roku 1913, ktorá bola nájdená v prútenom koši v Dunaji, je v Maďarsku dosť známy.
Menej známe je to, že pochádzala zo Slovenska, z Bátoviec z mlynárskej dynastie Turčanovcov. V sobotu 17. apríla sme si mohli o tom pozrieť na Dvojke maďarský film Polosvet.
Z rodiny mlynára
Levické gymnastky sú ako z gumy. Presvedčte sa sami (+FOTO) Čítajte Turčanovci mali mlyny aj v Bohuniciach a Žemberovciach. Rodina pracovala v tzv. Podkamenskom farskom mlyne, ktorý ležal na ľavom brehu Jabloňovky, dnes sa tu nachádza priehrada Lipovina. Mlyn bol závislý v čase sucha na vode z jazera Počúvadlo. Mlynári boli vždy v dedinskom spoločenstve váženou rodinou, boli majstrami mnohých remesiel, vedeli čítať a väčšinou poznali viaceré jazyky, s ktorými sa zoznámili pri svojich cestách za poznaním mlynárskeho remesla. Na začiatku 20. storočia začali mať početné mlyny na Sikenici a jej prítokoch problémy. Veľkostatkári začali stavať veľké priemyselné mlyny a malé mlyny prichádzali o zákazníkov a upadali do chudoby.
Pochytila rómske piesne a tance
Emília sa narodila 17. júla 1880 matke Márii rodenej Zvarovej, pokrstená bola v Pečeniciach ako Emília Magdaléna Turčanová, jej druhé meno Magdaléna akoby predznamenalo jej ďalší osud.
V Podkamenskom mlyne vyrástla Emília Turčanová spolu s bratmi Viktorom (1883) a Pavlom (1887). Otec Štefan Turčan zomrel v roku 1890 na zápal pľúc, v tom roku sa narodila ako pohrobok sestra Etelka, tá sa ale dožila len jedného roka.
Levická plaváreň: Hrdzavý bazén začnú o pár dní píliť Čítajte Podkamenský mlyn stál ďaleko od Bátoviec. Emília vyrastala v spoločnosti rómskych detí z osady za potokom Jabloňovka, ktorá stála oproti mlynu a vpravo od mlyna bola rómska osada susedných Pečeníc. Tu pochytila ich temperament, poznala ich piesne a tance. V tomto období boli vzťahy s Rómami iné, ešte v polovici minulého storočia bývali Rómovia krstnými rodičmi detí v Pečeniciach a naopak.
Podľa vyjadrenia bátovského kronikára, ktorý v 50. rokoch zapísal spomienky Elzinej rovesníčky, žila rodina Turčanová v biede, príjem z mlyna bol malý, po smrti mlynára museli Bátovce opustiť. Posledný mlynár ho v roku 1906 podpálil, vzal peniaze z poistky a odišiel do Ameriky.
Odišla slúžiť do Budapešti
Emíliina matka pracovala v mladosti ako práčka v Leviciach, a tak sa aj ona vydala v jej stopách, v 15 rokoch odišla slúžiť do Budapešti, aby nezaťažovala rodinný rozpočet. Budapešť, Viedeň, ale aj Levice boli miestami, kde sa na začiatku 20. storočia žilo veselo. Fungovali spolky, divadlo, korzo bolo plné mladých párov, vojakov z miestnych kasární, rozkvitala prostitúcia.
Počas štyroch rokov služby vystriedala Emília v Budapešti päť domácností. Postupne sa vypracovala, začala čítať romány, lepšia sa obliekať, navštevovala divadlá a v 19 rokoch zistila, že je atraktívna pre mužov.
Umelecké meno Magnás Elza
Ako 20-ročná sa zoznámila s čašníkom z divadla Orfeum a začala tam pracovať za 15 zlatých. Zrejme si pri práci pospevovala, lebo jej talent si všimol dirigent divadla, ktorý sa jej začal venovať, neskôr vystupovala aj ako speváčka. Využila svoje zážitky z detstva stráveného v spoločnosti rómskych detí. O živote Rómov mali ľudia na začiatku 20. storočia romantické predstavy, často boli zobrazovaní ako šťastní, veselí a slobodní ľudia. Neskôr začala pracovať v noci, stala sa slečnou, za ktorou rojčili návštevníci zábavných miestností a dostala umelecké meno Magnás Elza.
V Budapešti pracovali pred prvou svetovou vojnou aj ďalší Bátovčania: Viliam Kakurda, Ján Hegyi a Michal Dobias, ktorý bol krajčírskym pomocníkom. Stretol sa s Emíliou, už ako Magnás Elzou, v divadle Fövárosi Orfeum.
Milenka továrnika
V divadle si ju všimol bohatý majiteľ nábytkovej továrne Max Schmidt, stala sa jeho milenkou.
Jej život sa zmenil, mala svoj byt, komornú a kuchárku, žila v blahobyte. Max Schmidt ju zahŕňal peniazmi a šperkami, toto bohatstvo sa stalo príčinou jej životnej tragédie. Jej kuchárka Róza Koboriová nahovorila svojho nápadníka vojaka Františka Nicka, aby sa zmocnili jej majetku. Uškrtili ju uterákom, telo vložili do prúteného cestovného koša a hodili do Dunaja, z bytu vzali peniaze a šperky. Dúfali, že kôš zostane na dne, alebo ho voda odnesie ďaleko z mesta.
Časť ukradnutých šperkov predali v meste, všetky nestihli, lebo zakrátko ich zatkli.
Vrahov odsúdili
Kôš s mŕtvou Elzou našli námorníci a ohlásili zločin na polícii. Max Schmidt spoznal Elzu v novinách, ktoré oznamovali vraždu, zavolal do jej bytu, ale kuchárka mu odpovedala, že Elza odišla do kúpeľov. Vrahovia boli rýchlo odhalení, lebo ich v noci pri vynášaní koša videli policajti.
Róza Kóboriová bola odsúdená na smrť obesením, ale dostala milosť a zomrela v roku 1926 vo väzení. František Nick bol prepustený z väzenia v roku 1929, zomrel až v 70. rokoch. Pri vyšetrovaní vypovedala aj druhá Elzina slúžka, Zuzana Petheová, ktorá uviedla, že Róza sa už počas Vianoc v roku 1913 vyhrážala, že domácu paniu zabije, preto odišla zo služby.
Veľkolepý pohreb v Starom Budíne
Do Budapešti prišli identifikovať telo do nemocnice sv. Jána v Budíne príbuzní Elzy, matka so štvrtým manželom Jánom Mišovicom, robotníkom levickej mydlovej továrne a dvaja bratia. Pohreb vystrojil 16. januára 1914 s veľkou pompou Max Schmidt v dnes už neexistujúcom cintoríne v Starom Budíne, v blízkosti tohto cintorína vlastnil kaštieľ v Kiscelle. Dnes je v kaštieli múzeum, v ktorom sa konala pred pár rokmi výstava venovaná príbehu Emílie Turčanovej alias Magnás Elzy aj uvedenie filmu Polosvet.
Majetok Elzy sa odhadoval na 400-tisíc korún. Max Schmidt šperky predal, výťažok dal na dobročinné ciele, časť šatstva a peňazí odovzdal rodine. Z týchto peňazí rodina kúpila obraz Kristus na hore Olivovej, ktorí venovali do bátovského katolíckeho kostola. Elzin brat si kúpil mlyn pri Dunaji, ten ale mu zničila povodeň. Podľa Michala Dobiasa, ktorý žil v Budapešti, zverejnil M. Schmidt v novinách inzerát s fotografiu Elzy, aby si našiel jej podobnú. Päť rokov po jej smrti sa oženil s Lili Vidovou.
Ťažký život slúžok
Vo filme je Elza vykreslená ako bezohľadná, bezcitná prostitútka, ktorá využíva bohatého zaľúbeného muža. Spomína sa tam, že sa zbavila dieťa, to sa slúžkam v tej dobe často stávalo. Osud týchto v podstate ešte detí, vytrhnutých z rodiny a hodených do života vo veľkomeste bez pomoci blízkej osoby, bol veľmi ťažký.
Matriky narodených sú plné zápisov, kde je v kolónke povolanie matky napísané: slúžka (ancilla) a v kolónke otec: neznámy. Mladé 14- až 15-ročné slúžtičky boli často obeťami chúťok domáceho pána, tehotné ich potom vyhodili na ulicu. Ak dostali aj nejaké peniaze, anjeličkárka bola cestou z problémov.
Keď sa dievča vrátilo do rodnej obce a dieťa sa narodilo, bola odsúdená celým spoločenstvom a dieťa bolo celý život pankhartom. Nemohlo sa stať ani remeselníkom, lebo nebolo z poctivej lože.
Ťažký osud nechcených detí si všimla pri svojom pobyte v Uhorsku aj Božena Němcová, ktorá popisuje príklad z Jabloňoviec, kedy si gazda kúpil dieťa na trhu za päť zlatých.
Prípad vraždy Elzy bol dobovou senzáciou, venovali sa mu všetky maďarské noviny. Dva články sú aj v Slovenských novinách, ktoré vychádzali v Budapešti v slovenskom jazyku.
Autor: Jarmila Bátovská
