LEVICE. Fakty o druhej svetovej vojne a o priebehu oslobodenia nášho okresu sú pre väčšinu Levičanov dobre známe.
Táto téma a úloha Červenej armády v boji s nacizmom bola pred rokom 1989 každoročne mimoriadne zdôrazňovaná z dôvodu ideologického pôsobenia komunistickej strany. Pripomínať vďačnosť za oslobodenie bolo dôležité najmä po roku 1968, keď sa v očiach československej verejnosti narušil obraz Sovietskeho zväzu ako bratského osloboditeľského slovanského národa.
Túto náladu vyjadroval aj nápis na levickej ulici z augusta 1968: Včera brat, dneska vrah.
Aj dnes je Rusko veľmi háklivé na zverejňovanie pravdivých faktov o pomeroch v Červenej armáde a o jej pôsobení na oslobodenom území. Rusi pozerajú na druhú svetovú vojnu ako na hrdinský epos, do ktorého sa nesmie zasahovať. Mieru demokracie a slobody slova, aká je v Rusku aj 30 rokov po rozpade Sovietskeho zväzu, azda môžu pochopiť len ľudia, ktorí prežili v totalite značnú časť života.
Vojna v našom regióne
V našom regióne sa frontová línia zdržala veľmi dlho. Nemci sa na dolnom Hrone pokúsili o svoju poslednú protiofenzívu. Od 20. decembra 1944 do začiatku bratislavsko-brnianskej operácie (25. marca 1945) tu bolo sústredených 200-tisíc vojakov Červenej armády a rumunskej armády. Tylové jednotky tu zostali až do novembra 1945. Ruskí vojaci každého gazdu, ktorý mal dva kone a pár kráv, považovali za kulaka – boháča a pri najmenšom probléme ich stavali k stene a chceli strieľať.
Za dobu, ktorú vojaci strávili v regióne, sa mali možnosť bližšie spoznať s domácimi. Ruskí dôstojníci kurizovali dievčatám, nosili kvety, písali básne, na takéto galantné správanie neboli dievčatá od sedliackych nápadníkov zvyknuté. V každej obci zostali po týchto zakázaných vzťahoch nemanželské deti.
Preklad textu A. Bazdyreva:
Obyvateľstvo Slovenska sa venuje poľnohospodárstvu, vedia hospodáriť. Národ je vzdelaný, má svoju kultúru, no nedostatočne rozvitú. Tvrdo sa pridržiavajú svojej viery a náboženských zákonov. Medzi obyvateľmi existujú veľké triedne rozdiely medzi obyvateľmi – bohatí a chudobní, aj robotníci. Bohatí vykorisťujú chudobných. Väčšina má svoje individuálne záujmy a menej pozornosti k spoločnosti. Tradície slobody sú vyjadrené silno, o čom svedčia partizánske oddiely bojujúce proti Nemcom. Sú aj predajné kože – zradcovia, ktorí hrajú na stranu Hitlera. V závere čo individuálne – buržoázne hospodárstvo vzniklo, plodí skúposť. Vítajú Červenú armádu - víťazov, osloboditeľov po bratsky a pohostinne. Niektorí o ruských ľuďoch nemajú zvlášť dobrú mienky a niektorí túto osloboditeľskú vojnu nechápu, nerozumejú jej. No, teraz, ako mladý človek sa musím dotknúť otázky o slovenských dievčatách. Pravda v blízkych vzťahoch som s nimi nebol a správne názory o nich nemám, no čo - to poviem. Dievčatá majú viac dôstojnosti ako v Rumunsku a Maďarsku. Po prvé majú viac nadelené – sú viac ženskejšie – sú prírodou viac obdarené ženskosťou, viac sympatické, viac naklonené k Rusom. Skazenosť je menej rozšírená ako na iných miestach. Dievčatá sú vzdelané, všestranné ako aj u nás. Tvrdo sa držia obyčajného života žien. Keď sa budem s nimi viac stretávať, moje názory sa rozšíria a zmenia. No hoci aj poviem, že by som sa oženil so Slovenkou.
Z profesora partizán
Zachovali sa aj záznamy o tom, čo si Rusi odchovaní komunistickou ideológiou mysleli o Slovákoch. Takéto svedectvo zanechal aj zapálený komunista, kapitán jazdectva Alexander Bazdyrev, profesor gymnázia zo Simferopolu, ktorý bol jednou z najvýraznejších osobností v regióne v čase oslobodenia. Bol rodeným vodcom, vo všetkých spomienkach pamätníkov oslobodenia z regiónu sa vyskytuje jeho meno. Padol do zajatia v Maďarsku a za Levicami sa mu podarilo vyskočiť z vlaku, ktorý ho odvážal do koncentračného tábora. Železničiari mu poradili, aby utekal k partizánom do Devičian. Tu sa schovával u miestneho učiteľa Daniša a u ev. farára Adamčíka. Po zotavení sa zapojil do partizánskeho hnutia, kpt. Bazdyrev zohral svojou odvahou a rozhodnosťou dôležitú úlohu pri záchrane časti partizánskej jednotky Sitno po ich prepade v mlyne na Počúvadle. Krátko sa partizáni spolu s ďalšími účastníkmi odboja ukrývali aj na Žuhračke.
Po oslobodení sa Bazdyrev spojil so svojou jednotkou, ktorá bola umiestnená v Žemberovciach. Žiaľ, nevieme, či prežil vojnu a aké boli jeho ďalšie osudy.
Kapitán Bazdyrev:
Nádherná krajina, dobrí ľudia, my ruskí oficieri sme hlboko do duše dotknutí vaším prijatím. Úprimne ďakujeme za oddych a poskytnutú nám pomoc nasmerovanú na boj za spoločnú vec slobody a nezávislosť Veľkého Ruska a Slovenska, ktoré tiež má rado slobodu. Opúšťajúc váš dom, my v duši svojej nesieme vďaku a pocit obdivu k tomuto vďačnému ľudu. Naše heslo je boj. Vaša pohostinnosť a úcta k Rusom zväčšuje nášho ducha obidvoch národov proti nemeckofašistickým okupantom.
List pre syna na Vianoce 1944
Za jednoduchým konštatovaním – Levice boli oslobodené 20. decembra 1944 – sa skrývajú osudy konkrétnych vojakov. Paradoxne v dobe trvania komunizmu, keď aj Československo bolo súčasťou socialistickej sústavy, sa pozostalí po vojakoch nemohli slobodne zaujímať o osudy a miesto posledného odpočinku svojich blízkych. Až pred pár rokmi sa po otvorení vojenských archívov začali na mestské úrady obracať občania Ruska so žiadosťami o zistenie miesta posledného odpočinku svojich padlých z doby druhej svetovej vojny.
Vedúca sestra pomohla na svet tisíckam bábätiek Čítajte Takto sa do Levíc dostala aj rodina Golubevovcov. Učiteľ histórie Michal Pavlovič Golubev zomrel 8. januára 1945 v levickej nemocnici, keď mal jeho syn Slava len tri roky. Manželke a malému synovi napísal ešte na Vianoce 1944, že sa blíži koniec vojny a zakrátko sa stretnú.
Hrob otca prišli hľadať po 70 rokoch
V roku 2013 prišiel do Dudiniec syn s rodinou s cieľom nájsť v Leviciach hrob otca. V archíve sa dozvedeli, že všetci vojaci Červenej armády boli exhumovaní a odvezení na cintorín do Štúrova. V Štúrove však márne hľadali na pomníkoch meno Golubev, syn musel so slzami v očiach konštatovať, že nevie, kam má položiť kyticu a vysypať prsť zeme z rodnej vlasti.
Skoro sa uvidíme, písal ruský vojak z vojny. Domov z Levíc už neprišiel Čítajte V tej dobe boli na jednotlivých pomníkoch len mená dôstojníkov, ostatní pochovaní v spoločných hroboch boli bezmenní. Rodinu prijal aj primátor mesta a mladý pravnuk Michala Golubeva predniesol pred pomníkom padlých na námestí nadšený prejav, ktorého záznam neskôr prezentoval svojim spolužiakom. V súčasnosti sú už na cintoríne v Štúrove napísané aj mená všetkých známych padlých a Golubevovoci sú pravidelnými návštevníkmi regiónu.
Autor: Jarmila Bátovská
