PUKANEC. V druhej časti sa zameriame na zaujímavosti a miesta nespájané s banskou históriou Pukanca.
Vo Viedni vraj vedeli nielen o baníkoch, kostole či opevnení, ale vraj tam chodili predávať pukanskú cibuľu. Okrem toho je Pukanec špecifickou vinohradnícku lokalitu či hlavné mesto stromových jahôd, tak sa skúste vrátiť a pozrieť si aj ďalšie pozoruhodnosti.
Záhradkári a vinári
Čo má niekdajšie mesto Pukanec spoločné s pukancami? ČítajteVýhľad na Bátovskú kotlinu, aký inde nenájdete, získate nasledujúc náučný chodník o Moruši čiernej z Námestia mieru. Medzi Pukancom a Devičanmi sa týči malebný kopec Vajrab. Meno kopca pochádza z nemeckého Weinrebner, čo je názov zlatonosnej žily odvodený od nemeckého slova vinič. Ak vás cestou do kopca nenadchnú moderné či historické stavby viničných domčekov postavené pri tzv. ľochoch (do andezitu vysekané diery), zaľúbite si jedinečné výhľady na južnú časť Bátovskej kotliny, južné svahy Štiavnických vrchov a takmer za každého počasia dovidíte na severozápadné svahy pohoria Börzsöny v Maďarsku.
Okrem viníc narazíte na viničnú jahodu, Morus nigra. V Pukanci rastie jedna tretina exemplárov tohto druhu moruše. Len zopár jedincov vie, ako ich úspešne namnožiť. Mnohé miestne gazdiné vedia ponúknuť recepty, či rovno výrobky z krvavočerveného plodu, ktoré pomôžu pri chorobách dýchacích ciest i cukrovke.
Na futuristickom interiéri salónika sa podieľa aj rodák z Pukanca ČítajteNebola to ale moruša ba ani víno, ktoré preslávilo Pukančanov. Sú známi pod prezývkou Cibuliari. Vraj polievali cibuľu aj keď pršalo a tak, dodržiavajúc svojský postup presádzania a využívajúc špecifiká miestnej pôdy, získali sladkú cibuľu, ktorú jedli ako jablká vo vzdialenej Viedni. Niektoré gazdiné vám ju na objednávku dopestujú, no môžete „probuvať“ a narazíte aj na niekoho, kto vám dá zahryznúť do cibule – a možno bude sladká ako jablko.
Remeselníci a poslovenčenie mestečka
Postupná premena na remeselnícke mestečko začala už v 16. storočí, nemecké osídlenie sa v dôsledku osmanských vpádov zmenšovalo a na jeho miesto nastúpila prevažne slovenská populácia, ktorú živili najmä remeslá. Medzi najznámejšie patrilo hrnčiarstvo, čižmárstvo, debnárstvo či kolárstvo. Pri potulkách po meste nájdete mnohé remeselnícke domy s hospodárskym zázemím, ktoré prežili túžbu po renovácii posledných desaťročí.
Pukanec preslávili párance i sladká cibuľa ČítajteEšte lepší obraz o remeselníkoch a živote nájdete v Múzeu mestečka Pukanec, zriadeného miestnymi nadšencami v roku 2012. Okrem remeselníkov tam nájdete aj iné zaujímavosti o osobnostiach a pod. Hrnčiarstvo spoznáte v dvoch ďalších domoch - Hrnčiarskom múzeu Jána Franka či Hrnčiarskom dom na Štiavnickej ceste. Pokiaľ ale máte radi živé remeslá, v obci pokračujú a inovujú tradície mnohí šikovní majstri, či už hrnčiari ponúkajúci na kruhu točenú keramiku alebo debnári, ktorí vám vyrobia sudy, ale i luxusnú drevenú vaňu. Keby sme neboli v koronakríze, našli by ste ich na tradičných Pukanských remeselníckych trhoch, no ak ste nedočkaví, odkazy na nich nájdete na stránke obce i inde na internete.
Evanjelický cirkevný zbor
Pukanec stál spolu s ostatnými šiestimi banskými mestami na čele reformácie v Uhorsku a ich spolok vyhlásil v roku 1559 vlastné vierovyznanie inšpirované M. Lutherom „Confesio Montanarum Civitatum“. Cirkevný zbor prevzal do svojej správy aj katolícky kostol. Boje súvisiace s rekatolizáciou a snaha o potlačenie protihabsburgských povstaní napokon donútila evanjelikov kostol vrátiť katolíckej cirkvi v roku 1673, a to aj napriek tomu, že v kanonických vizitáciách z roku 1697 sa spomína, že zo 442 občanov bolo katolíkov len 56. Na sklonku 18. storočia vystavali tzv. tolerančný kostol, ku ktorému pristavali aj 24-metrovú vežu. Z tejto stavby sa nám nič nedochovalo, lebo evanjelická obec ho zbúrala, potom čo v roku 1935 ukončili výstavbou modernistického chrámu podľa návrhu architekta M. Zoubeka. Evanjelický kostol dominuje námestiu, iste si ho nespletiete s inou stavbou a v chráme nájdete krásne dielo E. Gwerka – obraz Zmŕtvychvstania Krista a organ, na ktorom hrával Ivan Kadlečík, ktorí našiel v Pukanci útočisko pred prenasledovaním zo strany ŠtB.
Majere – Teplá voda a zaniknutý podnik Alexandra Szluku
V severovýchodnej časti chotára sa nachádza ešte jedna zaujímavá časť Pukanca – Majere. Najstarším prameňom z roku 1551 je list nitrianskeho biskupa, ktorý sa dochoval v archíve vo Viedni, hovoriaci o majeri Teplá ako majetku Levického panstva. Majetok patril rodine Štefana Dobó de Ruzskai, ktorý ho získal pravdepodobne ako dedičstvo po matke Žofii rodenej Čechovej. Samuel Kupčok poznamenal, že tu dal dokonca niektorý z členov rodu Dobó postaviť kostolík. Prameň teplej vody, vytekajúci pravdepodobne zo starého stredovekého banského diela, nájdete pod zastávkou Pukanec - Majere, pri kríži. Tieto majetky začali v 18. storočí osídľovať novousadlíci z Detvy či Liptova a prispeli k poslovenčeniu banského mesta.
V polovici 19. storočia sa tu Alexander Szluka rozhodol vybudovať pílu a pec na tehly a škridle tzv. viedenského typu. V 20. storočí rodinnú firmu prevzal zať Viliam Kevický. Pôvodná píla dnes už nestojí, bola premenená na kultúrny dom (cestu k nemu nájdete pri zastávke Pukanec - Majere, Jednota), v kroví vedľa neho na súkromnom pozemku sa ukrýva tzv. barina – miesto ťažby hliny. Pod nimi sa kedysi nachádzali priestory tehelní – pec a sušiareň, ktoré sú dnes zasypané, a požiarna zbrojnica. Prvý parný stroj na pohon píly kúpili z Budapešti a pre jeho potreby vybudovali prvý vodovod z doliny Poliaková. Druhý parný stroj poháňal stroje na výrobu škridly, ktoré dodali strojárne Karola Kachelmanna z Vyhní. Podnik výrazne zmenil mapu Majerov a v jeho okolí začali vznikať domy robotníkov a obchod s krčmou.
Výsledok nedal dlho na seba čakať a na Majeroch museli zriadiť školu. Táto stavba sa nám dochovala v takmer pôvodnom stave so starou tabuľou. Školu zriadili v rolu 1929, budovu dostavali v roku 1931 a v prvom roku ju navštevovalo 38 žiakov. Do školy chodili nielen deti z Majerov, ale aj z Uhlísk či deti mlynárov z Bohunickej doliny.
Autor: Michal Bernát