TLMAČE. Viete, aký čepiec mala Perinbaba? Koľko „missiek“ sa predviedlo v tekovskom kroji? Tanečník, choreograf a milovník folklóru Ján Urban je na Tekov mimoriadne hrdý. Až tak, že vo folklórnom súbore Vatra oslávil 80. narodeniny. Spolu s manželkou, ktorá sa stará o kroje.
Aktuálne ste oslávili 80. narodeniny. Je to čas, keď sa človek vráti v mysli k svojmu detstvu, rodičom. Ako si na tieto roky spomínate?
- Asi každý človek sa rád vracia ku svojmu detstvu, rodičom. Ja tiež. Narodil som sa vo Zvolenskej Slatine 21. augusta 1940, v kraji pod Poľanou som prežil svoje detstvo. Do základnej školy som chodil v Slatine a v Banskej Štiavnici. Rodina a láskavý pán učiteľ Barabáš, kantor na organe v kostole, ma až po piatu triedu učili o prírode, zvykoch, spievali sme a počúvali pesničky. Doma ženy pri robote spievali celý deň či už svetské alebo pobožné. Najmä moja stará manka. Výchova otca, rodáka z Borovín Slatinských lazov, bola dominantná, otca starejšieho a výrobcu fujár „ezermeštra“ si vážili všetci.
Neskôr ste sa začali venovať folklóru. Čo vás k nemu priviedlo?
- Nebolo to neskôr. Bolo to od malička. Asi ma ovplyvnil aj domáci „Národopis“ - ich tanec hore na Háji pri vatre a v Pavlendovej brezine na majálesoch, muzikant virtuóz Rinaldo Oláh, sochár Ján Kulich a vôbec celá nátura rázovitého kraja Podpoľania. Takže, keď sme na zvolenskej priemyslovke s pani profesorkou Košikárovou ako mladí technici založili súbor, nazvali sme ho Technik. Dobre počujete. Existoval len krátko.
undefined Čítajte Počas vysokoškolského štúdia ste pôsobili v súbore Technik ako tanečník, potom ste absolvovali 3-ročný kurz pre choreografov. Bola choreografia akýmsi prirodzeným vyústením vašich tanečných daností?
- Neskôr ako študent na Slovenskej vysokej škole technickej Strojníckej fakulte v Bratislave som išiel akosi prirodzene na konkurz do Folklórneho súboru Technik, kde boli len samí vysokoškoláci. Počas štúdia som absolvoval 3-ročný kurz choreografie. Viete sólového tanečníka vždy láka niečo dorobiť, napraviť, doplniť a odtiaľ nie je ďaleko ku vlastnej tvorbe. Pretancoval som so súborom Slovensko i pár krajín mimo republiky, napr. Anglicko, Švédsko, boli sme aj na Folklórnej spartakiáde v Prahe na Strahove.
Vyštudovali ste SVŠT a neskôr ste roky pôsobili v SES Tlmače. Čím vás, človeka s umeleckou dušou, oslovila technika?
- Do „Kirova“ v Tlmačoch nás prišlo v jeden rok z Bratislavy päť absolventov a kontakt so školou bol stále silný. Urobil som si postgraduál z jadrovej energetiky a oslovili ma nové techniky v energetike. Prešiel som od konštruktéra a projektanta vari všetky štruktúry fabriky, včítane montáží v zahraničí. A všade vo svete ma zaujímala kultúra a folklór.
undefined Čítajte Popri štúdiu techniky vždy dobre padne niečo úplne z iného konca. Práca technika - inžiniera je základňa, to, na čom môžem stavať a občas veru pomôže aj to iné rozmýšľanie pri tvorbe.
V súbore Technik ste sa spoznali aj s vašou manželkou, s ktorou žijete bok po boku v rodine, ale aj v súbore Vatra. Ako ste mávali rozdelené úlohy doma a v súbore? Neobjavila sa tzv. ponorková choroba?
- V Techniku som poznal svoju neskoršiu manželku Hanku, bývalú tanečnicu v súbore Trenčan, študentku matematiky na Prírodovedeckej fakulte UK. Po skončení štúdia prišla za mnou - strojárom do SES Tlmače. Prevzali sme od Irenky Števkovej vedenie Vatry. So ženou sme spolu chodili do roboty do SES, aj do Vatry, spolu sme vychovávali synov. Počas toho času som si urobil postgraduál a manželka doktorát. Niekoľko rokov sme robili spolu systematický výskum folklórnych tradícií v obciach bývalej Tekovskej a čiastočne aj Hontianskej župy riadený KOS Bratislava. Samozrejme, to bol aj základ pre dobrú prácu vo Vatre. Ja som bol viac choreograf, fotograf, film, video a manželka krojárka, ale rozvoj, nové programy či súborové problémy sme riešili spolu, aj keď to občas trošku iskrilo. Manželka doteraz robí s krojmi, pripravuje projekty a snaží sa získať aj nejaké financie pre súbor. Je tak ako vždy bola - hnacím motorom, ako v SES, tak v súbore a v rodine.
Na ktoré svoje choreografie si najradšej spomínate? Aké úspechy a kde ste s nimi dosiahli?
- V súbore Vatra, ktorý bol založený v roku 1952, som za tie roky urobil vyše 50 tancov, tanečných blokov a festivalových programov. Súborom prešlo dobre vyše 1200 členov. Mnohí členovia pokračujú vo vysokoškolských súboroch a občas sa vrátia aj do Vatry. Alebo sa z našich členov stávajú vedúci v detských súboroch a folklórnych skupinách. Lebo činnosť Vatry je aj takou malou provokáciou dokázať, nájsť či predstaviť niečo, čo ešte nebolo na scéne. Súbor absolvoval vyše 2-tisíc vystúpení na Slovensku a v 16 krajinách Európy na 47 zahraničných zájazdoch. Posledne sme boli reprezentovať na Medzinárodnom folklórnom festivale v ďalekom Gruzínsku.
Hlavne na slovenských festivaloch zaujal kroj a tanec z málo známeho čilejkárskeho miniregiónu. Postupne v mnohých súboroch bol záujem o „Tekov“ dovtedy prezentovaný len Vatrou. Viete, aký čepiec mala Perinbaba? Je aj niekoľko „missiek“, ktoré sa predviedli v našom kroji! Spolupracovali sme s niekoľkými autormi hudby, ale aj z našich radov vzišli niekoľkí šikovní autori. Jeden z nich – Jurko Bajús pripravil úspešný CD nosič spolu s výbornými hudobníkmi a spevákmi. Výchovné koncerty pre školy, tvorivé krojové dielne a tanečné školy prinášali hlbší pohľad do nášho málo známeho regiónu. Naša Tlmačská Grámora, čo je folklórny festival veľkého Tekova – bývalej Tekovskej župy, už má svoje miesto a dobré meno medzi folkloristami.
A z mojich choreografií spomeniem aspoň Vinohradnícky blok tancov z Čajkova, Gajdošské z Hronských Kľačian a Remeselnícke tance z Pukanca. Za svoju činnosť som dostal Modrú stuhu ROH a Medailu D. G. Lichardusa od NOC, Pamätnú medailu Matice Slovenskej a niekoľko ocenení od primátorov mesta Tlmače. Najviac ma však teší zachovávanie tradícií tekovského tanca, že nevyhynul a že mu diváci na scéne fandia.
Máte dvoch synov. Zdieľajú a rozvíjajú vaše rodinné nadšenie pre folklór?
- Máme dvoch podarených synov, dve vnučky, dvoch vnukov a vinicu s hajlokom na krku.
Starší syn Peter vyštudoval v Moskve jadrovú fyziku, kde aj účinkoval vo vysokoškolskom folklórnom súbore Limbora. Pracuje v Mochovciach. Stal sa uznávaným odborníkom s medzinárodnými kontaktmi a talentovanou rodinou. Manželku Gajané má až z Arménska. Najstaršia vnučka Anna Mária študovala medzinárodné právo v Haagu, pracuje v Bratislave, vnuk William Gevorg bude pomaly maturovať na Levickom gymnáziu.
Mladší syn Martin ukončil VŠMU choreografiu ľudového tanca u profesora Nosáľa, tancoval sedem rokov v Lúčnici a v SĽUK-u bol tri roky ako tanečník a choreograf. Niekoľko rokov bol umeleckým vedúcim a choreografom Vojenského folklórneho súboru Jánošík vo Zvolene. Teraz učí na Univerzite Mateja Bella v Banskej Bystrici. Je umeleckým vedúcim univerzitného folklórneho súboru Mladosť pri UMB v Banskej Bystrici a vo svojej tvorbe nezabúda na Tekov. Spolupracuje s kultúrnymi spolkami Slovákov vo Vojvodine, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Česku i v Austrálii. S manželkou Tatianou majú syna Matúša, ktorý tancuje i hrá na basu v bystrickom Matičiariku a najmladšia vnučka je 6-ročná Tamarka, možno aj budúca tanečnica. Bývajú v rodinnom dome po svojom starom otcovi a dedovi vo Zvolenskej Slatine.
Aký darček ste dostali k životnému, 80-ročnému jubileu? Čo by ste si priali osobne a čo všeobecne pre folklór či konkrétne pre vatrákov?
- Nuž a k môjmu jubileu, k tým osemdesiatinám by bolo najlepším darčekom mne aj všetkým vatrákom veľa zdravia, životného optimizmu a šťastia. Dúfam, že Vatra ešte dlho bude rozdávať a ukazovať bohatstvo spevu, hudby a tanca Tekova a nášho folklóru vôbec i v mojich choreografiách.
Všetkým pekne ďakujem za gratulácie k jubileu.
