LEVICE. Pri príležitosti 150-ročného jubilea Strednej odbornej školy pedagogickej v Leviciach sme oslovili jej bývalých študentov, aby oprášili spomienky a oživili chvíle, keď ešte drali školské lavice.
Lýdia Horváthová, ZŠ s MŠ v Jure nad Hronom, zástupkyňa pre MŠ: - Písal sa rok 1981, kedy sa za mnou zavrela brána školy. Avšak spomienky sa rokmi stále pripomínajú, čím som staršia, tým si viac uvedomujem, čo nám škola dala do života. Študentkou školy som bola v 80. rokov minulého storočia.
Na školu mám milé spomienky nielen preto, že som tam mala možnosť študovať predmety, ktoré ma bavili a zároveň ma pripravili na krásne povolanie byť učiteľkou našich najmenších, ale aj preto, že som tam spoznala veľa skvelých ľudí- spolužiačky a pedagógov. Spomínam na našu triednu profesorku telocvikárku Barboru Kabáčovú. Vždy som sa na hodiny tešila, lebo som rada cvičila a športovala.
Najkrajšie spomienky mám na Športové hry pedagogických škôl Slovenska. Pán profesor Alexander Nehéz bol ten človek, ktorý nás na športových hrách sprevádzal a bol zároveň naším trénerom hádzanej. Bolo s ním kopec srandy, ale aj športovej driny. Bohužiaľ, už ostal len v spomienkach.
Kráľovský učiteľský ústav založili v Leviciach pred 150 rokmi Čítajte Okrem množstva odborných vyučovacích hodín mám spomienky na prax, na lyžiarsky a plavecký výcvik, brigády, kde sa upevňovali vzťahy medzi spolužiačkami a profesormi, spomínam si na obedy, ktoré boli výborné. A jedna perlička, čo dnešní študenti asi nezažijú, bol internát, kde boli ubytované moje spolužiačky. Na izbe ich bolo 42.
Nedá mi, aby som si nezaspomínala na všetkých profesorov, ktorí v tých rokoch pôsobili v škole: pán Lukáš, pani Fridrichová, Horváthová, Vágvoldyová, Dolniková, Špelicová, Osvald, Osvaldová, Hudzovič, Hudzovičová, Baranová, Tóthová, Baláž, Bakaj, Bátovský, Škobla, Krajčírová, Lacková, Košťal, Drmlíková, Mrázová, Podoba, Hanus, Juhászová, Halász, Jakalová, Rydlová a vychovávateľky pani Pukšová, Precechtelová, Sorsová, Nagyová, Šosová.
Som vďačná všetkým pedagógom, ktorí mi dali kvalitné vzdelanie, ktoré mi otvorilo dvere do života.
Mgr. et Mgr. Ivana Vincze, školská špeciálna pedagogička: - Spomienky na vtedajšiu Pedagogickú a sociálnu akadémiu i jej pedagógov mám čerstvo v pamäti. Nechce sa mi ani veriť, ale je tomu už 22 rokov od nástupu do prvého ročníka a 18 rokov od maturitnej skúšky v odbore sociálno-výchovný pracovník.
V roku 1998 to bol relatívne nový študijný odbor. Na strednú školu sme nastupovali s veľkými očakávaniami, ale i obavami: Budeme tam niekoho poznať? Vybrali sme si správny odbor? Ktovie, akí budú učitelia? Obavy sa však veľmi rýchlo rozplynuli a vystriedala ich úprimná radosť a spokojnosť s výberom strednej školy. Nezabudnuteľné zážitky z pútavých a tvorivých vyučovacích hodín, odbornej praxe, výletov, turistického výcviku či z prestávok plných smiechu so spolužiakmi, si dodnes uchovávam hlboko v srdci. Každý jeden deň strávený na „Pégečke“ bol veľký zážitkom. Boli sme skvelý kolektív 26 dievčat a dvoch chlapcov. Verím, že mnohí pedagógovia si nás pamätajú dodnes. S láskou a vďakou si spomínam na našu triednu učiteľku Janku Šuranskú i ďalších vyučujúcich ako Katarínu Mrázovú, Helenu Vargovú, Agnešu Tóthovú, Dagmar Kúdelovú – Kopčanskú. Štúdium na PaSA i odborná prax v Špeciálnej základnej škole internátnej pod vedením Daniely Demovej ovplyvnili moje osobné i profesijné smerovanie.
Oduševnení pedagógovia a odborníci vo svojej oblasti nám počas štúdia odovzdali hodnotné, nové vedomosti, ale predovšetkým vlastný príklad. Verím, že to, čo som nadobudla počas študentských čias na našej „Pégečke“, posúvam ďalej vo svojej profesii ako školská špeciálna pedagogička.
Milá naša Stredná odborná škola pedagogická, prajem Ti ešte veľa usilovných študentov a zanietených pedagógov, ktorí formujú srdcia mladých ľudí k porozumeniu, ohľaduplnosti, k empatii a láske. Ďakujeme za to, čo si nám dala!
PaedDr. Marcela Matejovová, zástupkyňa riaditeľky pre ISCED1: - Na strednú pedagogickú školu spomínam s láskou. Roky prežité na škole neboli obyčajné, ale boli niečím výnimočné. Školu som navštevovala v rokoch 1990 - 1994. Pamätám sa, že v ten rok sa otvorili dve triedy pre odbor učiteľstvo pre materské školy. Na začiatku môjho štúdia nás bolo v triede až 38 dievčat. Boli sme „čisto“ dievčenská trieda, ktorá mala skvelú triednu pani učiteľku Máriu Minárovú. Jednoducho babinec. Viem, že už v tej dobe mala škola množstvo odborných učební, internát sa preťahoval zo školy a celkové vybavenie bolo na úrovni.
V hlave sa mi vynára veľa krásnych zážitkov z hodín, ale i z prestávok. Nemali sme mobily ako dnešná mládež a tie naše prestávky sme prežívali po svojom, rozhovormi, smiechom, ba dokonca aj spevom a hrou na klavíri. Bolo to super! Jednoducho si dievčatá sadli ku klavíru, hrali a opakovali si piesne a my sme spontánne spievali.
K hre na hudobný nástroj som mala rešpekt, pretože som nevedela hrať na žiaden hudobný nástroj. Avšak tu sa prejavilo majstrovstvo úžasného pána učiteľa Stanislava Koreneka, vďaka ktorému som si urobila perfektný vzťah k hudobným nástrojom. Pýtate sa prečo? Vedel inšpirovať. Pán učiteľ nás vôbec nemusel nútiť, mal s nami trpezlivosť, hral nám na akordeóne, spieval a my sme sa pridali. Dokonca nás naučil hrať nielen na akordeóne, na flaute, ale zobral gitaru a my sme boli také namotivované, že s kamarátkou sme si gitary požičali a naučili sme sa hrať jednoduché piesne. Začala som sa doslova tešiť na jeho hodiny a nie mať strach či obavu.
Veľmi rada spomínam aj na hodiny praxe, ktoré sme trávili v rôznych materských školách. Myslím si, že stredná pedagogická škola nám dala príležitosť pripraviť nás na povolanie učiteľky materskej školy práve vyučovacími predmetmi výchovnými, ale najmä samotnou praxou. Neviem, či dnes majú študenti toľko príležitostí, ako sme mali my od prvého ročníka. Najprv sme absolvovali náčuvy, ale potom sme sa museli pripravovať na jednotlivé zložky ako ranné cvičenie, zamestnanie, pobyt vonku a podobne, ktoré sme „odučili“ pod dohľadom učiteliek. Pomáhali sme si, radili, robili sme si denníky príprav - mala som niekoľko kníh ručne napísaných príprav a rozborov, zostrojovali sme množstvo pomôcok, maľovali, kreslili, lepili a zháňali rôzne pomôcky. Ak by som mala porovnať dnešnú dobu, kedy možno stačí jeden klik a máte nápad, s tou, ktorú sme žili my, je to neporovnateľné. My sme obrázky maľovali, nie vytlačili z internetu. Táto príprava a samotná prax, odporúčania skúsených učiteliek MŠ, mi dali veľmi veľa a popravde dodnes z nich čerpám. Tie spomienky a zážitky s deťmi sú krásne. Boli sme tety kandidátky. Práve tam som si zamilovala svoje povolanie učiteľky a bola som rozhodnutá, že ja chcem byť učiteľkou.
Pedagogická škola v Leviciach bola preslávená mnohými celoštátnymi, ale i inými aktivitami či už v oblasti recitácie: umelecký prednes poézie a prózy Štúrovho pamätníka, mnohými hudobnými: na škole bol spevácky zbor, výtvarnými či športovými aktivitami. Osobne som sa zapájala do recitačných a športových súťaží a pričinila som sa o viaceré úspechy školy. Škola a, samozrejme, učitelia, ma výborne pripravili na ďalšie moje štúdium, ale i na moje povolanie učiteľky. Moja mamina je tiež absolventkou školy, oslávila storočnicu, ja som oslávila 120. výročie školy a dnes si s hrdosťou pripomeniem jej 150. výročie. Škole, všetkým jej zamestnancom i študentom prajem všetko dobré, množstvo nezabudnuteľných zážitkov a veľa inšpirácie do života.
Mgr. Ervín Szalma, učiteľ Levice: Ruku hore, kto sa nikdy nespýtal nejakú hlúposť. Každému z nás sa občas podarilo povedať úplný nezmysel prípadne vyparatiť niečo, s čím jeho študentské časy nabrali iný rozmer. Niektoré výroky a príbehy boli však doslova nezabudnuteľné. Dokonca i tie, ktoré sme prežili na vlastnej koži. Stredoškolskí profesori nám vedeli o perlách svojich študentov rozprávať dlho a motivovať tak v tom čase takmer celú mládež. Aj takýto bol život na Strednej pedagogickej škole v čase, keď sa jej brány otvorili i pre mňa. Škola, ktorá prijímala talentovaných a výnimočných žiakov z celého Slovenska hodných učiteľského a vychovávateľského zamerania predovšetkým s odkazom pripraviť kvalitných pedagógov materských škôl a vychovávateľov pre nasledujúce generácie. Postoj a rešpekt či autorita voči učiteľom s porovnaním dnešnej doby bol diametrálne odlišný. Učitelia vzbudzovali prirodzený rešpekt. Len tak sme mohli vyrásť v dobrých, spravodlivých a na svoje poslanie vzdelaných ľudí. Za to, že sme mnohí zostali srdcom učiteľom, vďačíme celému pedagogickému zboru v období rokov 1993 a 1997. V tom čase pôsobila v pozícii riaditeľky pani Anna Drmlíková. Za bránami školy nám bola nenahraditeľnou druhou mamou triedna profesorka Katka Mrázová. Zúročené vedomosti som paradoxne využil ako triedny učiteľ u jej milej a šikovnej vnučky. Rád som sa prechádzal po chodbách školy a objavoval nové miesta. Aj tie zakázané, prípadne adrenalínové. Zvedavosť ma doviedla až na podkrovie strechy monumentálnej stavby mesta, kde sme so spolužiakmi získali prvé skúsenosti s fajčením. Tu sme objavili kopec artefaktov z histórie života školy a jej významných osobností. V suteréne často chodby vyústili k telocvični školy, kde sa zväčša zdržiavala „elita“ študentov školy prevažne vyšších ročníkov alebo nadstavbárov. Ich terčom bol priateľský prístup skvelých „profákov“ telesnej výchovy -Anna Chmelárová, Lukáš Kosorín, Jozef Popellár, Vojtech Krajčír, Ivan Pompoš. Krásne a nezabudnuteľné spomienky mám predovšetkým na lyžiarske, plavecké a turistické kurzy, ktoré organizovali zväčša práve oni. Pamätám si aj na začiatky olympijských hier materských škôl pod názvom: Budú z nás olympionici. Tých aktivít bolo veľmi veľa a telesná výchova neskôr na Pedagogickej a sociálnej akadémií nadobúdala rozmery vrcholových výkonov v individuálnych i kolektívnych športoch. Veľkou škodou však bol nízky počet chlapov v triedach a ich nezáujem o štúdium učiteľstva materských škôl a vychovávateľstva, ktorý pretrváva až dodnes. Úsmevné zážitky na ktoré rád a v dobrom spomínam mám tiež na pani profesorku Blahovú, ktorá mi vštepila základy hry na klavíri a flaute. Boli to hodiny a hodiny driny naučiť sa správne prstoklad, zohnúť zápästie s predstavou uchopenia jabĺčka a striedavými krúživými pohybmi mávať nad pianom. Tvrdé tóny nemotornej ruky sa šírili po celej škole. Tie bolo počuť aj v triedach, kde učil pán profesor Štefan Csomor, Stanko Korenek, Mária Krajčírová, Anna Klimentová, Agnesa Tóthová, Miroslav Kotrusz, Katka Bogyová, Ľubica Vargová, Helena Vargová, Soňa Limbergová, Darina Limbergová, Mária Minárová a ďalší. Určite nemôžem zabudnúť na tety kuchárky a ich výbornú školskú stravu. Tiež upratovačky, školníka a ostatných nepedagogických pracovníkov, ktorí sa veľkou mierou pričinili o pozitívnu atmosféru v škole.
Prešlo takmer 20 rokov. Dnes sa vo svojej podstate snažím vrátiť škole to, čo mi dala, trochu inak. Predovšetkým ako učiteľ základnej školy viem, aký dar pre pedagóga je usilovný študent, ktorý sa snaží naučiť čo najviac, a aký dar pre študenta je usilovný a dobrý pedagóg, ktorému chce čo najviac odovzdať. A teraz, tu opäť iba ako pedagogický pracovník s obdivom hľadím na moje bývalé profesorky a profesorov, ako sa snažia kvalitne a zodpovedne pracovať napriek ťažkým podmienkam, ktoré pedagogický život v tomto období prináša.
Študentom prajem, aby neštudovali iba na skúšky - maturity, ale pre oveľa väčší cieľ, ktorým je ich budúce povolanie, na ktoré sa pripravujú.
Roman Mihálka, vychovávateľ, herec: - Štúdium na pedagogickej škole v Leviciach som absolvoval v rokoch 1991 až 1993, hneď po zmaturovaní na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Leviciach. Plný entuziazmu a očakávaní od života, ale tiež v obavách z toho, čo príde a aké to bude a taktiež po láskavej rade mojej vtedajšej lásky Miriamky, nešiel som sa zamestnať v strojárstve a ani som nenastúpil na povinnú vojenčinu, bo práve v tom roku boli pozmenené pravidlá prijatia študentov na štúdium nadstavbového štúdia s maturitou na Pégéčke, a teda aj ja, hoc som nemal gymnázium a ani umeleckú školu som neabsolvoval, no už som mal možnosť sa prihlásiť, ak by som víťazne prešiel talentovými skúškami a prijímacími skúškami. No a tie som spravil na 1 T, tzn. že výborne s talentom. A začalo mi krásne študijné obdobie v odbore učiteľ v materskej škole a vychovávateľ. Od prvého vstupu do školských lavíc a medzi toľkú ženskú krásu bolo zjavné, že toto štúdium bude náročné, ale oveľa krajšie ako inde. A to ale zďaleka nebolo všetko. Keď som vošiel do mojej triedy, pohľadom si premeral spolužiakov a zároveň prepočítal pomer chalani vs. baby, bolo mi ihneď jasné, že raj je oveľa rozmernejší, než som si bol kedy predstavoval. Ono, chalanov nás bolo v triede 15 kusov, čo dovtedy Pégéčka nezažila. Plus ostatné dievčatá do už aj tak obrovského ženského oddelenia. A tak sme si žili svoj sen. Niektorí z nás čistý únik pred pracovnými povinnosťami a zamestnaním, iní pred povinnou vojenskou službou, no ale poniektorí spolu so mnou sme si užívali prípravu na naše nové budúce a už teraz milované povolanie učiteľa, vychovávateľa. I vďaka obrovskej priazni veľkého ženského spektra školy a ich podpory sa mi darilo výborne. No nebolo to iba vďaka nim. Musím, teda chcem nahlas povedať (teda napísať), že veľká vďaka patrí mojim profesorom. Za zmienku jednoznačne stoja títo: moja triedna učiteľka pani Krajčírová, môj (a viem že nie len môj) najlepší telocvikár J. Popellár, pani profesorky Soňa a Darina Limbergové, Baranová, Belančíková, profesor Korenek, terajšia pani riaditeľka, vtedy moja praxová profesorka K. Bogyóová, p. Štefankovičová a Mrázová a mnohí ďalší. A áno, aj profesorka Macková. Nedostal som toľko priestoru, aby som menovite pospomínal všetko a každého z vás, avšak jednohlasne volám: Ďakujem vám! Ďakujem mojim spolužiakom z triedy, ako aj všetkým žiakom celej školy za prekrásne chvíle strávené počas dvoch rokov na našej Pégéčke. Do života si odnášam všetko a či mi veríte, či nie, veľmi často spomínam a vyťahujem z pamäti historky tých čias. Naša kapela Muhovia, fantastický spevácky zbor, moje prvé divadelné predstavenia, každá jedna prax, praktické a ústne maturity, ako aj história telocviku, či úteky z posledných piatkových vyučovacích hodín. Miloval som túto školu a ľudí v nej vtedy a milujem ich doteraz. Milujem i odbor a svoje učiteľovanie, a to až tak, že ho nazývam svojím poslaním a pasiou zároveň. A to aj keď ma moje kroky zdanlivo posunuli na inú koľaj a venujem sa divadlu a veciam s ním spojeným. A tu mi prichádza na um výpoveď mojej hlavnej skúšajúcej na maturite, ktorá mi pri odovzdávaní vysvedčenia a gratulácii po výborne zvládnutej skúške povedala toto: Roman, z vás raz bude výborný učiteľ, vychovávateľ, ale istotne z vás bude skvelý herec divadelník. V jednej práci ťažím z múdrosti tej druhej a naopak. Podporuje a prelína sa mi to, ako v spojenej nádobe a tak som nikdy neskončil a verím, že nikdy nepoviem tomuto poslaniu: Dosť, stačilo. Chcem pracovať s deťmi a pre deti navždy. Váš oddaný, nadšený, verný žiak a pedagóg, herec Roman Mihálka. PS: dnes by sme sa už asi nespoznali, ale možno vám pomôže moja Pégečková prezývka Anjelik.
Autor: Ladislav Vincze
