LEVICE. Pri príležitosti 150-ročného jubilea Strednej odbornej školy pedagogickej v Leviciach sme oslovili jej bývalých pedagógov, aby oprášili spomienky a oživili chvíle, keď stáli pred tabuľou.
Mgr. Mária Minárová, slovenský jazyk - výtvarná výchova: Do zborovne strednej pedagogickej školy som vstúpila v auguste roku 1975. Sprevádzal ma pán Imrich Lukáč, riaditeľ školy. Predstavil ma kolegom a usadil na moje miesto, kde som potom sedela až do odchodu do dôchodku. Moji susedia sa však menili častejšie. Pani Máriu Úradníkovú vystriedala pani Ágika Tóthová, ktorá mi bola najbližšou kolegyňou a priateľkou po veľa rokov. Prežili sme veľa dobrých aj zložitých dní. Školské roky rýchlo ubiehali a prinášali mnohé bolestivé straty. Jeden za druhým odchádzali navždy blízki kolegovia a priatelia. Manželia Halászovci - on skvelý hudobník a zbormajster, ona výtvarníčka, Jožko Hanus a Stanko Škobla. Obaja organizátori úspešných športových podujatí, výborný hudobník a harmonikár Stanko Korenek, ktorý sprevádzal naše spevácke prejavy počas osláv MDŽ a Dňa učiteľov a na rôznych duchapovznášajúcich podujatiach. Veľmi užitočná bola aj súvislá pedagogická prax a jej kontroly, kde sme mali príležitosť postretávať sa s bývalými absolventmi, zaspomínať si a najmä sa tešiť zo slov uznania, ktorými hodnotili vedomosti a schopnosti našich žiakov. Tu myslievam na úžasné pedagogičky, vedúce praxe pani profesorky Katku Mrázovú, Gizku Mádelovú a Magdušku Baranovú. Spomínam na celoslovenské Športové hry, celoštátne Pedagogické poémy a Štúrove pamätníky, čo sme mimochodom všetko vyhrávali na radosť a hrdosť pánov Lukáča a Nehéza, riaditeľa a jeho zástupcu.
Rytier, ktorý miloval Levice Čítajte Dalo by sa ešte dlho spomínať aj na školu počas pôsobenia pani riaditeľky Anny Drmlíkovej až do jej odchodu do dôchodku. S radosťou a vďačnosťou spomínam na prežité roky v náručí našej jubilujúcej Sladkej Matky. V snoch ešte blúdim jej dlhými chodbami, občas si posedím v mojich triedach, v hudobnej sieni sa započúvam do príjemných tónov klavíra alebo huslí.
Mgr. Darina Limbergová, slovenský jazyk – výtvarná výchova: Bude to už pomaly 40 rokov, čo pôsobím v tej krásne budove, ktorá sa týči nad mestom. Spomínam si, ako som nesmelo kráčala chodníčkom k veľkej bráne tejto budovy ako takmer čerstvá absolventka vysokej školy s očakávaním, čo ma za ňou čaká.
Dnes už môžem skonštatovať, že ma čakalo príjemné pracovné prostredie, kolektív, ktorý ma okamžite prijal, a množstvo mladých ľudí.
Pýtajte sa primátora / starostu - máte otázku na vášho primátora či starostu. Napíšte nám ju, spýtame sa za vás (TU) Čítajte Počas tých takmer 40 rokov sa menilo všeličo, menili sa názvy školy, študijné odbory, menilo sa vedenie školy, prichádzali noví kolegovia. Atmosféra v škole však bola rovnaká, a tú vytvárali vo veľkej miere študenti.
Musím sa priznať, že som si neviedla evidenciu, koľko tried som priviedla k maturite, koľkým študentom som sa snažila vnútiť moje poznatky, určite ich bude stovky, no dodnes na mojich študentov s láskou spomínam.
Veľmi príjemné sú stretnutia s našimi absolventmi, keď si zaspomíname na spoločné chvíle a často ma hreje pri srdci, keď mi povedia, že chvíle strávené v škole boli krásne a že stále čerpajú z poznatkov, ktoré získali na spoločných hodinách. Myslím, že lepšie hodnotenie nemôže dať žiadna inšpekcia.
Chcela som tým povedať, že atmosféru školy tvoria predovšetkým študenti. Sú rôzni. Strávia u nás štyri roky a počas týchto rokov krásne vidíme, ako sa menia a ako od nás odchádzajú väčšinou skvelí, tvoriví mladí ľudia.
Na záver želanie, aby to tak bolo i po ďalšie roky a aby naďalej v tejto krásnej budove pokračovalo vzdelávanie mladej generácie.
Mgr. Anna Drmlíková, pedagogika – dejepis: Školy podobne ako my ľudia majú svoje dejiny. Ich dejinný beh býva obyčajne dlhší ako bežný ľudský vek. Človek využíva ich služby, ktoré poskytujú, a potom ich opúšťa. Sú prestupnou stanicou do života. Prichýlia každého, kto dychtivo túži po poznaní a je ochotný obetovať časť svojho pohodlia v prospech duchovného večného bohatstva. 150. výročie Strednej odbornej pedagogickej školy v Leviciach, ktorá je pokračovateľkou učiteľského ústavu, pripadá na rok 2020. Od svojho vzniku v roku 1870 prešiel učiteľský ústav mnohými zmenami a úskaliami až po súčasnosť. Dnes možno len s ťažkosťami spočítať študentov, ktorí študovali v tejto škole. Ťažko spočítať aj učiteľov, ktorí v dobrých i neprajných dobách pomáhali šíriť vzdelanie a obohatili kultúrno-umelecký život Levíc a okolia.
Prvýkrát som krásnu budovu školy videla v lete v roku 1972. Kráčala som hore chodníkom k jej priečeliu. Okolo chodníka boli husté kríky, v okolí budovy park s mohutnými lipami a krásnym výhľadom na mesto Levice. Budova školy je kultúrnou pamiatkou Slovenska. Veľmi rada som prijala miesto učiteľky v tejto krásnej škole a neskoršie po nežnej revolúcii v roku 1990 som sa po výberovom konaní stala riaditeľkou. Mala som rada zvuky školy. Hlučné chodby, vravu žiakov, smiech, spev, hudbu i výtvarné práce žiakov. Škola bola vždy plná mladosti, radosti, tvorivosti a pohybu. Spomínam si na veľa práce, radosti z úspechov školy, ale aj stres a prekážky. Taký je život. Láskavý, radostný, ale aj náročný a ťažký. Moje pracovné roky boli venované škole a som hrdá na úspešných žiakov školy a na všetko čo sme spolu s učiteľmi školy, aj žiakmi dosiahli. Do ďalších rokov želám škole pevné základy, pedagogickým a nepedagogickým zamestnancom pevné zdravie, veľa tvorivých síl a dostatok zanietenia pre školskú prácu. Študentom školy želám veľa radosti zo získaných vedomostí, z nového poznávania.
Mgr. Katarína Mrázová, pedagogika – psychológia: Bolo to v júni 1976. Bola som čerstvá absolventka Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jedného dňa mi zazvonil zvonček a vo dverách stál neznámy pán. Neskôr som sa dozvedela, že to bol pán profesor ruského jazyka. Mal za úlohu súrne zabezpečiť nového kolegu na vyučovanie predmetu pedagogika a psychológia na Pedagogickej škole v Leviciach. Ponuku som s radosťou prijala. Radosť sa však o chvíľu zmenila na obavu z otázky: Budem dobrá učiteľka?
Študenti pre mňa neboli len mená zapísané v triednej knihe, ale boli pre mňa partneri, s ktorými som prežívala starosti i radosti. Byť dobrým pedagógom sa nedá naučiť bez lásky k deťom a bez zanietenia pre učiteľské povolanie. O to viac to platí pre prípravu budúcich učiteľov a vychovávateľov.
36 rokov som bola súčasťou školy, ktorej úlohy bolo nielen odovzdávať vedomosti, ale aj rozvíjať u nich lásku k deťom a také hodnoty, ktoré sú pre život veľmi dôležité. Verím, že moji žiaci nezískali len vedomosti, ale hlavne, že z nich vyrástli ľudia s veľkým srdcom plným lásky a veľkodušnosti k deťom. Veď sám J. A. Komenský povedal: Ľahšie je rieku prinútiť proti prúdu tiecť, ako vychovať človeka so srdcom a dušou ľudskou.
Všetci žijeme rýchly život. Každý ideme inou cestou, inou rýchlosťou, ale zavše je dobré zastaviť sa a nostalgicky zaspomínať na svoju minulosť, na svojich kolegov a študentov. Je dobre, že si to ešte pamätám a že pri myšlienke na ten čas ma hreje pri srdci.
Želám kolegom a študentom veľa úspechov. a to, aby na svoju školu raz spomínali aspoň tak radi ako ja.
Mgr. Agneša Tóthová, ruský jazyk – nemecký jazyk – dejepis: Do školstva som nastúpila v roku 1965 s aprobáciou ruský jazyk a dejepis, neskôr som ju rozšírila o nemecký jazyk. Vtedy to bolo odborné učilište v Tlmačoch. Pol roka som si líhala so zúfalou myšlienkou „zmýlila som si povolanie!“. Postupne som si to povolanie obľúbila. V roku 1972 som začala učiť na pedagogickej škole, ktorá odvtedy niekoľkokrát zmenila názov, ale pre mňa to bola a aj ostala moja Alma mater. Mala som šťastie na serióznych a empatických riaditeľov – Ferdinanda Sedláka na učňovke a Imricha Lukáča a Annu Drmlíkovú na pedagogickej škole. Rovnako na mnoho nezabudnuteľných kolegov, priateľov, ktorí už nie sú medzi nami: Terka Rydlová, Gizka Mádelová, Šanko Gašparík, Miki Košťál a mnohí iní. A ďalší, s ktorými ma až dodnes viažu priateľské vzťahy: Marika Minárová, Darinka Limbergová, Katka Mrázová, Magduška Baranová, Anka Drmlíková a ostatní. Bude to znieť nostalgicky, ale mne škola pripadala ako jedna veľká rodina – vyučujúci, vychovávateľky, kuchárky aj upratovačky. Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, čo vlastne zostáva po učiteľovi. Prišla som na to, že je to SLOVO. Slovo raz láskavé, raz karhajúce, raz poučné, raz hladiace, ale vždy by to malo byť slovo vychádzajúce zo srdca a smerujúce do srdca žiakov. Verím, že sa mi to správne slovo podarilo nájsť, inak by možno nebola v roku 2012 uzrela svetlo sveta kniha Keep smiling od autorky Geri, študentky pedagogickej školy, ktorú napísala o mne. Čím som v nej utkvela? Prečo chodila za mnou počas celého jedného roka, každú veľkú prestávku s diktafónom, to doteraz neviem. Ale viem, že povolanie som si nezmýlila, ba čo viac, stalo sa mojím poslaním.
Autor: Ladislav Vincze
