Kronikárka s umeleckou dušou: Neľutujem ani jednu svoju odučenú hodinu

LEVICE. Mnohí ju poznajú ako bývalú stredoškolskú profesorku. Od roku 2016 vedie kroniku mesta Levice a popritom stíha študovať.

Rozhovor približuje cestu Ľubice Opaternej za školstvom, názory na súčasné vzdelávanie, zodpovednú kronikársku funkciu a jej pravý význam aj jej seniorský životný elán zo štúdia na bratislavskej Univerzite tretieho veku.

Prečo ste sa rozhodli práve pre štúdium učiteľstva?

Pôvodne som nechcela študovať učiteľstvo. Keď som maturovala, rozhodovala som sa na základe toho, čo som nechcela. Nechcela som študovať medicínu, hoci ma k tomu rodinné prostredie trošku motivovalo. Nechcela som študovať ani právo, zdalo sa mi suché.

Chcela som študovať diplomaciu, ktorá sa v tom čase dala študovať len v Sovietskom zväze. V druhom pláne som mala ešte dramaturgiu, pretože už ako stredoškoláčka som veľmi veľa chodila do divadla do Bratislavy či Nitry.

Lenže väčšina rodinných príslušníkov aj ľudí z okolia sa ma potom pýtalo, čo s tým budem robiť a na čo to vlastne je.

Pre niekoho to zaváňalo v tom čase dokonca „komediantstvom“. Nakoniec som sa rozhodla pre Filozofickú fakultu UK v Bratislave, pre estetiku v kombinácii so slovenčinou. Vtedy bolo potrebné ovládať aj hru na hudobnom nástroji, čo som ale neovládala, prestala som v detstve chodiť na husle. Čiže som si netrúfala. Napokon mi ako alternatívu na študijnom poradili slovenčinu s latinčinou.

Tak som sa stala učiteľkou. Vôbec však neľutujem ani jednu hodinu na vysokej škole, ktorá ma pripravila vďaka veľkým osobnostiam odborne i ľudsky, neľutujem ani jednu svoju odučenú hodinu v Šahách, Tlmačoch a Leviciach, lebo som učila rada. To myslím veľmi úprimne. Strávila som vyše štyridsať rokov v školstve a nemenila som povolanie ani po revolúcii, keď veľa učiteľov odchádzalo.

Nakoniec som sa vyprofilovala na slovenčinárku, keďže počas môjho štúdia bolo z tlaku normalizačných zmien jasné, že kým skončíme na výške latinu, už sa na stredných školách učiť nebude a po revolúciu už o ňu veľký záujem nebol.

Posledné roky ste pôsobili na Gymnáziu Andreja Vrábla v Leviciach. Ako si spomínate na to obdobie?

25 rokov. To je moja alma mater. Vrátila som sa tam v období, keď ešte pracovali aj kolegovia, ktorí boli mojimi skvelými učiteľmi. Na to obdobie si spomínam s veľkou bázňou, úctou a rešpektom.

Na druhej strane som šťastná, že som mohla spoznať mnoho nových, šikovných generačne mladších kolegov, ktorí sa neskôr stali aj mojimi priateľmi. Takže ja mám rada GAV. Je to moja škola (úsmev). A preto som sa vlastne podieľala aj na zostavení pamätnice k dvestoročnici školy, považovala som to za morálnu zodpovednosť a česť, že tam patrím.

Akými kvalitami by mal disponovať pedagóg zvládajúci súčasnú mládež a prečo?

Pedagóg by mal mať v akejkoľvek dobe morálne kvality ruka v ruke s odbornými. Tie mu potom, samozrejme, nedovolia, aby podľahol „praktikám“ problémových žiakov, ktorí sú tiež jeho „materiálom“.

Lebo ako sa učiteľ svojimi morálnymi kvalitami dokáže postaviť k problému, taká je potom odozva. Ale viem, že je to ťažké. Skĺbiť výchovu a vzdelávanie nie je jednoduché a asi sa to nie vždy darí. Na druhej strane, samozrejme, základ výchovy je vždy doma, kde však musí byť vštepované aj to, že učiteľa si treba vážiť, lebo je nielen vzdelaný, ale aj múdry, láskavý a taktný. Taký má byť podľa mňa. Obraz žiaka je však väčšinou obrazom rodičov.

Čo vás podnietilo ku kandidatúre na post kronikára mesta Levice?

Bola to úplná náhoda. Tak ako 99 percent ľudí, ani ja som vôbec netušila, že mesto má nejakého kronikára. A že má mesto zo zákona povinnosť písať kroniku.

Keďže som sa podieľala na písaní spomínanej pamätnice, do ktorej mi poskytoval pán profesor Juraj Precechtel pamätné texty a potom som sa s ním začala viacej stretávať na seniorských gymnaziálnych stretnutiach, hovoril mi aj o tom, že píše kroniku mesta. Ale že už nevládze a nový vhodný človek by som bola práve ja. Ale vtedy som o tom nechcela ani počuť, lebo som si po vstupe do dôchodku chcela konečne začať plniť svoje túžby.

Keď pán profesor nakoniec ochorel, presvedčil ma, aby som to po ňom prevzala. Neskôr mesto vypísalo výberové konanie a z dvoch záujemcov, ktorí sme spĺňali podmienky na tento post, nakoniec vybrali mňa.

Čo konkrétne zahŕňal konkurz na mestského kronikára?

Bolo treba odovzdať rukou písaný životopis, aby komisia videla, ako dotyčný adept píše. To je základ, lebo v Leviciach sa píše kronika aj ručne.

No a samozrejme komisia sa adeptov pýtala aj na význam práce kronikára pre mesto a pre spoločnosť a akú majú predstavu o svojej práci, lebo človek na takúto prácu musí dozrieť, mať odstup i nadhľad a zároveň mať svoje mesto rád.

Čo predchádza a ako následne prebieha proces písania kroniky?

Písanie kroniky je nepretržitá práca. Už od januára musím každý rok sledovať, čo sa v meste deje. Mesto ma na určité akcie pozýva, ale môžem si aj vybrať, na čo sa chcem ísť pozrieť. Čiže počas roka si z takýchto podujatí zbieram materiál, ktorý si priebežne ukladám do počítača.

Moje zdroje musia byť spoľahlivé a zároveň objektívne, pretože kronika je faktografický záznam udalostí, ktoré sa v meste udiali v kalendárnom roku. Bez toho, aby som tam niečo kritizovala alebo vychvaľovala, konštatujem bez akejkoľvek expresivity, je to dokument, musím byť nestranná a neutrálna. Zbieranie materiálov končí 1. januára nasledujúceho kalendárneho roka.

Materiály si potom zoraďujem podľa tém, ktoré spolu súvisia. Jednu tému tvoria napr. zasadnutia mestského zastupiteľstva, samospráva, demografické údaje, kultúra, školstvo, šport. Samotné písanie kroniky začína vždy až niekedy na jar. Najprv všetko píšem do počítača.

Keď je môj text v elektronickej podobe už hotovou pracovnou verziou, musí sa schvaľovať, čo robí najskôr kultúrna komisia pri mestskom zastupiteľstve, a potom sa text posúva na mestskú radu, a tá keď schváli môj zápis, až vtedy sa môžem pustiť do ručného prepisovania.

Ako postupujete v prípade, keď sa pri prepisovaní pomýlite?

Vtedy treba slovo preškrtnúť a doplniť poznámku pod text. Taký prípad sa mi stal v predchádzajúcej tisícstranovej knihe ešte po pánovi Precechtelovi. Odvtedy si dávam v tejto päťstostranovej veľký pozor a robím si väčšie prestávky.

Sú udalosti, ktoré vás pri písaní vnútorne zasiahli trochu viac ako tie ostatné?

Všetko v kronike je významné a dôležité. Pozerám sa na to z iného hľadiska ako historici, hoci som si vedomá, že kroniku bude o sto, dvesto rokov čítať nejaký archivár a pre neho to nebude mať možno význam. Ale pre mňa sú tie záznamy dokumentom života ľudí. To nie je dokument o politických udalostiach. Ale je to dokument o živote ľudí nášho mesta v istej dobe. Každý má svoje malé dejiny.

Preto ťažko povedať, čo je veľmi významné a čo menej. Jednou z úžasných vecí pre mňa ale napríklad je, že sme ocenili poetku Milu Haugovú, ktorá sa konečne dostala do povedomia mesta. Hoci o nej intelektuálna spoločnosť vie už desaťročia, v levickom regióne to tak doposiaľ nebolo. Smutné sú odchody vzácnych občanov. To mi je vždy ľúto. Najsmutnejší zápis roku 2021 je náhla smrť Csabu Tolnaiho.

Odkedy sa datuje vznik novodobej levickej kroniky?

Kronika, myslím teraz novodobú, sa tu písala už v osemdesiatych rokoch. Okrem pána Precechtela sa tomu istú dobu venovala aj pani profesorka Rugalová, a ešte predtým skvelý historik a archivár Peter Tesák.

Ako vidíte budúcnosť kronikárstva?

Kronika existuje už väčšinou v elektronickej podobe, dokonca si myslím, že viac miest už to robí iba tak. Ale ručný zápis je originál, má svoje čaro a tajomstvo práve v tom, že keď sa otvorí o niekoľko storočí, bude to veľmi vzácne a bude to hovoriť, možno, niečo aj o mne.

Je niečo konkrétne, čo vás z levickej histórie zaujíma?

Veľmi ma zaujímajú dejiny konca 19. a začiatku 20. storočia, v tomto období sa Levice stali zo „zaspatého“, i keď multikultúrneho mestečka, mestom rozmachu. Schoellerovci sem priniesli to, čo nám možno môžu aj iné mestá a mestečká na Slovensku závidieť.

Spája sa mi však aj so secesiou, uvedomujem si, aké skvosty v Leviciach máme. Je tu tiež veľmi veľa funkcionalistických stavieb, ktoré mnohí neznalí ľudia vnímajú ako odstrašujúce opachy, žiaľbohu. Mám rada aj tieto stavby, lebo ešte tak nenarušili koncepciu historického jadra ako tie socialistické.

Čím sú Levice atraktívne z hľadiska kultúry?

Nemám rada, keď niekto povie, že v Leviciach sa nič nedeje. Vyvádza ma to z miery. Pretože každá kultúra, ktorá sa v meste urobí, má svoje opodstatnenie a prívržencov.

Myslím, že mesto poskytuje možností kultúrne sa vyžiť, ešte však treba viac podporiť regionálnu kultúru a naučiť na ňu chodiť viac divákov. Lebo hosťovačky tu máme a keby bola divadelná sála, bolo by aj viac. Rado sem napríklad chodí Radošinské naivné divadlo, ale spomeniem len niektoré levické: myslím, že sa ujal Táborák-fest, úspešná je Noc hudby, v kaviarničke Na kus reči sa konajú perfektné koncerty a besedy, hudobník a pedagóg Juraj Gergely dlhodobo robí vynikajúce jazzové koncerty, kde pozýva aj zahraničných jazzmanov.

Nádherné koncerty, žiacke i učiteľské, organizuje aj levická ZUŠ Pála Kadosu. Pozoruhodný je medzinárodne uznávaný Levičan Miroslav Rác, rómsky klavirista a skladateľ, ktorý sa venuje komponovaniu hudby s tematikou holokaustu. Inšpiratívny a veľmi zaujímavý je aj divadelný súbor Tri bodky na ceste s Renátou Jurčovou. Bývajú tiež Levické divadelné dni, ktoré sú prehliadkou nielen mojich obľúbených levických ochotníckych súborov.

A sú tu mnohé iné podujatia, folklórny medzinárodný festival Takí sme, Dni fotografie v Leviciach a tak ďalej. Výstavy, akcie v knižnici, to len čo mi napadlo, nechcem nikoho uraziť, ak som ho nespomenula. Pozoruhodné sú tiež oceňovania najlepších športovcov aj učiteľov a osobností mesta. Umenie musí prežiť, lebo akákoľvek spoločnosť bez neho zahynie.

Aktuálne sa venujete aj štúdiu na Univerzite tretieho veku v Bratislave. Ako to na vás vplýva?

Univerzitu tretieho veku považujem za malý zázrak pre seniorov, ktorí si potrebujú rozširovať obzor a chcú sa stretávať s podobne naladenými ľuďmi a zároveň sa nechať poučiť múdrymi prednášajúcimi.

Na každú jednu prednášku sa nesmierne teším napriek tomu, že do Bratislavy dlho cestujem tam aj späť. Ale mňa škola nesmierne napĺňa, lebo cítim, že sa ešte stále mám čo učiť. Som veľmi šťastná, keď sa dozvedám nové veci. Prvý odbor, ktorý som skončila, bol Dejiny drámy a odievania, ktorý robila univerzita tretieho veku v spolupráci s Filozofickou fakultou.

Potom som sa prihlásila aj na odbor Svet opery a na VŠMU, kde som absolvovala odbor Múzické umenia. Počas covid-u som sa prihlásila na veľmi špecifický odbor: Traja velikáni talianskej renesančnej literatúry). Človek sa učí celý život.