LEVICE. Prvé kontakty s klasickým tancom získaval na konzervatóriu už ako 9-ročný. K sólovým úlohám sa dostal v Slovenskom národnom divadle a posledné roky aj v Ballette Zürich, kde majú predstavenia vypredané na 98 percent.
V metropole Švajčiarska si už ale balí kufre. Od novej sezóny ho uvidia na doskách Štátneho baletu Berlín.
Rodák z Levíc sa medzičasom podpísal aj pod choreografiu troch krátkych baletných predstavení.
V rozhovore Dominik White Slavkovský hovorí o pripravovanom baletno-módnom projekte, o predstavení, ktoré z Moskvy odchádzalo s tanečným Oscarom, o tom, aké je švajčiarske publikum a tiež ako sa do jeho priezviska nedávno dostalo meno White.
Máte niečo po tridsiatke, ste sólistom Ballettu Zürich, tancovali ste v choreografii, ktorá získala tanečného Oscara a najnovšie ste sa chopili úlohy choreografa. Znamená to, že si pripravujete cestičku k tomu, čo ďalej, keď budete v tanečnom dôchodku?
Na odpoveď o konci kariéry tanečníci nepremýšľajú so slovkom či, ale kedy. Viacero tanečníkov odchádza do tanečného dôchodku okolo 35, ale nie je to pravidlom.
Zranenie môže osudom zahýbať skôr, ale ak telo vydrží a na javisku sa cítite a vyzeráte dobre, štyridsiatka môže byť stále produktívny vek. Navyše skúsenosti na javisku a vedieť sa odovzdať divákovi, sú veľakrát podstatnejšie, ako výška skoku či počet vašich piruet.
Ďalej sa dočítate aj:
- aké sú podmienky pre balet vo Švajčiarsku,
- Levičan nedávno sedel prvý raz po piatich rokoch v hľadisku, zažil milé reakcie,
- budúci rok sa pracovne vráti do SND v Bratislave,
- v ktorých predstaveniach sa cíti ako ryba vo vode,
- manželka Alice bude tancovať v revue na najväčšom javisku Európy,
- do Berlína, ale na inú scénu, dostal pozvanie aj Dominik.
Tancujem od deviatich rokov, takže tanec sa stal silnou súčasťou nielen toho, čo robím, ale aj kto som. Choreografovanie je cestička, ako by som vedel kúsok tohto ja naďalej rozvíjať.
Napriek tomu som sa vždy počas svojej kariéry zaujímal o to, aby som nebol definovaný „len” ako tanečník, ale ako všestranný umelec so záujmom o vizuál, dramaturgiu, herectvo, fotografovane či prácu s videom, ale aj inými aspektmi nášho „cirkusového” života, ktorý vedieme. Choreografovanie ma síce neživí, ale baví a ako-tak tieto záujmy spája.

Na domovskej scéne v metropole Švajčiarska ste ako sólista vyťažený. Ako ste sa dostali k možnosti robiť aj choreografiu?
V divadle hrávame jedno až tri predstavenia týždenne a na premiéru sa pripravujeme aspoň trikrát do roka. Spolu s bežnou prevádzkou a každodennými tréningami je toho dosť.