KUBÁŇOVO. Do dejín miestnej farnosti sa 29. október zapíše ako obzvlášť významný.
V tento deň navštívil miestnu Mons. Viliam Judák, nitriansky diecézny biskup. Posvätil busty dvoch kňazov prenasledovaných ateistickým režimom, tiež informačnú tabuľu a zúčastnil sa odovzdania zrekonštruovaného exteriéru miestneho Kostola sv. Ladislava, kráľa.
Slávnostná procesia kňazov troch dekanátov, diecézneho biskupa a asistencie sa presunula z nádvoria kultúrneho domu do farského parku pri kostole. Po úvodnom speve chrámového zboru Stilla Pectus zo Štúrova tu dvojjazyčne predstavili životopisy dvoch prenasledovaných kňazov pôsobiacich vo farnosti Kubáňovo.
Vypracoval sa na sólistu Ballettu Zürich. Levičan tancoval v predstavení, ktoré získalo tanečného Oscara Čítajte V dielni Tibora Turiho Töröka v maďarskom mestečku Keszthely vznikli dve busty zobrazujúce dona Alojza Kozu, SDB a vdp. Dezidera Solymossyho.
V Kubáňove bol organistom
Don Alojz Koza, SDB – salezián, cirkevný historik, pedagóg, trpiteľ za vieru, sa narodil 8. júla 1903 v Lovčici – Trubíne rodičom Michalovi Kozovi a Anne rodenej Kopisovej.
Mal viac súrodencov, spomenieme aspoň Jozefa, Veroniku, Máriu a Cecíliu. Alojzova sestra Mária si zvolila rehoľné povolanie a vstúpila do Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža ako sr. Hildegarda. Známy kňaz a publicista, kanonik banskobystrickej kapituly Jur Koza Matejov (1884 – 1973), ktorý je tiež pochovaný v Pezinku, bol Alojzov strýko.
Alojz Koza bol jedným z prvých mladíkov, ktorí sa prihlásili do saleziánskeho gymnázia pre Slovákov v Perosa Argentine v Taliansku. Do saleziánskej spoločnosti vstúpil v roku 1924 vo Foglizze. Po absolvovaní noviciátu sa vrátil na rodné Slovensko a pomáhal pri budovaní saleziánskeho diela. Už v roku 1930 však odišiel na štúdium teológie do Turína a po prvých dvoch semestroch prešiel do Ľubľany. Tam bol aj 8. júla 1934 vysvätený za kňaza biskupom Gregorom Rožmanom. Pred vysviackou ešte zložil maturitné skúšky ako externista na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Po vysviacke bol poverený vedením saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. Medzitým v rokoch 1937–1944 študoval slovenský jazyk a dejiny na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Mimo toho získal diplom profesora náboženstva. V rokoch 1937–1939 pôsobil ako kaplán na Miletičovej ulici v Bratislave, od roku 1939 učil na biskupskom gymnáziu v Trnave. Jeho študenti ho poznali ako veľmi svedomitého a prísneho profesora. Počas tejto pedagogickej práce vykonával i úlohu duchovného správcu rehoľných sestier saleziánok, ktorým ponúkol svoju pomoc slovenčinára.
Do lesov v okolí Žuhračky prídu archeológovia, očakávajú zaujímavé nálezy Čítajte V roku 1945 prešiel do Svätého Kríža nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom), kde prijal funkciu špirituála a profesora cirkevných dejín a liturgie na saleziánskom teologickom inštitúte. Od roku 1950 bol zároveň kaplánom miestnej farnosti. Ako takmer všetkých rehoľníkov, ani jeho neminula smutne známa „barbarská noc” z 13. na 14. apríla 1950, kedy ho komunistická štátna moc násilne vyhnala z ústavu vo Svätom Kríži a odviezla do centralizačného kláštora pre saleziánov v Šaštíne.
O niekoľko dní saleziánov previezli do najväčšieho centralizačného kláštora na Slovensku, do Podolínca. Odtiaľ sa dostal na istý čas do nemocnice v Košiciach. Keď v roku 1951 rušili centralizačný kláštor v Podolínci, určili ho do centralizačného kláštora v Oseku v Čechách. Po týchto útrapách sa mohol v roku 1955 zapojiť do civilného života. Štátny súhlas do verejnej duchovnej správy však nedostal, a preto sa zamestnal ako organista v Kubáňove. Tu v tajnosti vypomáhal miestnemu duchovnému vdp. D. Solymossymu, dekanovi - farárovi, zničenému prenasledovaním zo strany režimu. V Kubáňove žil s rodinou Alojzov brat Ján a vzdialené príbuzenstvo, ktoré sa do Kubáňova, kde našlo druhý domov, prisťahovalo z Lovčice – Trubína a okolia.
Ani toto veľmi krátke obdobie donovi Kozovi neprinieslo upokojenie, bolo sprevádzané udavačstvom, neustálou kontrolou štátnej moci a napokon i vykonštruovanými obvineniami.
v Kubáňove navštívil 19. augusta 1956 dona Kozu aj v súvislosti s posvätením obnoveného kostola a nových zvonov Mons. ThDr. Ambróz Lazík, apoštolský administrátor trnavský. Od roku 1956 bol duchovným správcom v Ústave sociálnej starostlivosti pre defektné deti v Opatovskom Sokolci – Okoči, ktorý viedli milosrdné sestry sv. Kríža.
Na sklonku života sa 11. mája 1981 utiahol do Charitného domova. Jeho direktor z Pezinka, don František Kollár SDB, o ňom hovorí, že bol svedomitý a podporoval komunitný život saleziánov. Zomrel po porážke 30. decembra 1988. Pochovali ho na pezinskom cintoríne. Don Koza síce nebol rodákom z Kubáňova, ale jeho pokrvné príbuzenstvo tu vychovalo generácie zbožných ľudí, podporovateľov miestnej cirkvi a ľudí pevnej viery. Sám viackrát navštevoval túto obec a svoje krátke pôsobenie ako organistu skromne nazval ako duchovným naplnením svojej kňazskej služby.
„Barbarská noc”
Na prelome rokov 1949 a 1950 bola katolícka cirkev hlavným nepriateľom ľudovodemokratického zriadenia. Komunistický režim sa rozhodol zlomiť jej „vplyv na masy” a s týmto cieľom jej zasadil roku 1950 štyri hlboké rany: domácim väzením všetkých biskupov oddelil pastierov od ich stáda, v apríli 1950 akciou „K“ zlikvidoval všetky mužské rehole, akciou „P“ zlikvidoval gréckokatolícku cirkev a v auguste 1950 akciou „R“ paralyzoval činnosť ženských rehoľných spoločností. Akcia „K“, známa tiež pod menom barbarská noc, sa odohrala v noci z 13. na 14. apríla 1950 a bola namierená proti šiestim reholiam: františkáni, saleziáni, jezuiti, tešitelia, redemptoristi a baziliáni. Bolo prepadnutých 56 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých sa zdržovalo 850 rehoľníkov. A tak v máji 1950 kláštorný život na Slovensku prestal jestvovať, rehole nemohli vykonávať svoju obvyklú duchovnú a charitatívnu činnosť. Oficiálne rehole síce zrušené neboli, ale i keď nedošlo k ich otvorenej fyzickej likvidácii, komunisti neváhali zasiahnuť do ich činnosti metódami, ktoré hraničili s fyzickou likvidáciou. Nezakázali ich, ale nedovolili im nijakú činnosť. Rehoľníkov najprv brutálne pozbavili základných ľudských práv a slobôd a potom vyvíjali na nich psychologický i mocenský nátlak, aby ich prinútili k vystúpeniu z rehole.
Bol administrátorom farnosti v Kubáňove
Vdp. Dezider Solymossy – dekan – farár, prenasledovaný a nespravodlivo odsúdený kňaz, trpiteľ za vieru, sa narodil 15. októbra 1886 vo Fiľakove rodičom Františkovi a Zuzane, rod. Magula.
Rodina spočiatku žila v Kremnici, neskôr vo Vrútkach a nakoniec v Budapešti - Ferencváros. Dezider mal ďalších 5 súrodencov - Máriu, Helenu, Gizelu, Vojtech a Katarínu. Všetci žili v Maďarsku.
Ulicami Levíc sa potulujú líšky. Videli ich v areáli školy, radnice aj pri kostole Čítajte Ľudovú školu navštevoval v Budapešti, kde vychodil šesť tried, následne osem tried gymnázia. Do kňazského seminára v Ostrihome vstúpil 6. septembra 1908. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1912 biskupom Ľudovítom Rajnerom v Ostrihome. Ovládal maďarský, nemecký a slovenský jazyk. Ako kaplán pôsobil od 10. augusta 1912 v obci Bajna, od 12. januára 1913 v Mostovej, od 4. októbra 1916 v Nesvadoch. Od 15. januára 1917 je administrátorom v Imeli, v tom istom roku v máji sa stáva kaplánom v Nových Zámkoch, od októbra 1919 je kaplánom v Komárne, od 16. mája 1924 je farárom v Okoči, od roku 1932 v Dolnom Štáli. Následne od 24. septembra 1936 sa stáva farárom v Čebovciach, od roku 1939 je dekanom dekanátu Modrý Kameň. Jeho osobnými priateľmi boli kňaz Balgha Pavol, SDB, Dr. Ladislav Bardócz vysídlený lekár do Békešskej Čaby a priamy príslušník rodu Zichy, ktorý emigroval do Nemecka.
Od 15. marca 1948 je krátko väznený. Dňa 12. mája 1953 o 3. hodine nadránom bol zatknutý a vypočúvaný na Krajskej štátnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. Viackrát čelil falošným obvineniam, nespravodlivým trestným stíhaniam i fyzickým útokom na svoju osobu.
Jedným z jeho obvinení bol trestný čin združovania voči republike. V obvinení ho nazvali: „...ako súčasť zbytku reakčného kléru. Poslušný vykonávateľ chamtivých plánov Vatikánu a vysokej cirkevnej hierarchie...“
Svoju novú dispozíciu administrátora farnosti v Kubáňove si vedel prevziať až 15. mája 1954. Ako starec s podlomeným zdravím si získal srdcia svojich nových farníkov. Charakterizovala ho pracovitosť, nezlomnosť, hlboko zakorenená viera a láskavý prístup k všetkým vekovým kategóriám svojich farníkov. Zomrel 14. januára 1963 v Kubáňove v 77. roku života a v 51. roku kňazstva. Pohrebné obrady za prítomnosti mnohých kňazov slúžil Mons. ThDr. Ambróz Lazík, apoštolský administrátor. Pochovaný je v Kubáňove. Pamätníci na neho spomínajú ako na mimoriadne láskavého nízkeho starčeka, ktorého skoro ráno stretávali vo vinici, sediaceho pod starým orechom zahĺbeného do modlitieb.
Pokladáme za dôležité, aby sme si v našej krajine, i na tom najmenšom a najvzdialenejšom vidieku pripomínali, že tu bola doba, ktorá dokázala prenasledovať a zničiť ľudí len pre ich vieru, len pre ich vytrvalosť vo viere. Ideológia, ktorá chcela zničiť a vymazať z dejín ľudstva našu viac ako dvoj tisícročnú kresťanskú identitu.
Autor: Miloš Kačáni
