LEVICE. K stretu dvoch armád došlo 19. júla 1664. Pri Leviciach sa proti sebe postavilo 50-tisíc vojakov cisárskeho spojeneckého vojska a tureckej armády.
Na krvou presiaknutom bitevnom poli ostalo na druhý deň ležať 6-tisíc tiel, zbrane aj zásoby. Boj mal nečakaný zvrat.
Padol v ňom legendárny bojovník Štefan I. Koháry, veliteľ uhorských oddielov. Pripomína ho kaplnka, pamätník a ulica v meste.
Tzv. veľká bitka pri Leviciach bola predzvesťou konca tureckého panstva. Po 150 rokoch nadvlády Osmanskej ríše svitalo Európe na lepšie časy.
Pred 360 rokmi sa pripravovali na boj
„Strhla sa bitka, na akú sa ani predtým, ani potom nikto nepamätal. Paľba sa začala na svite a do slnka skonania sa rúbať neprestali. Od Tlmáč až po Levice samý prach a kúrňava!“ Takto opísal spisovateľ Jozef Melicher krvavý súboj v knihe Tekovské povesti.
Udalosti z júla 1664 pragmatickejšie dokumentujú medirytiny. Tieto historické artefakty sú uložené v Tekovskom múzeu v Leviciach. Na mapách sú zaznačené postavenia cisárskej a tureckej armády.
Podobnejším skúmaním možno lokalizovať, kde mali rozložené tábory, aké početné boli a čím boli vybavené, napríklad delami, puškami, lukmi, kopijami, vozmi, jazdeckými koňmi.
Vtedajší pozorovatelia zaznamenali Hron, okolité vrchy, mesto Levice s opevnením či kláštor v Hronskom Beňadiku, kam siahal tábor kresťanských vojsk. Na jednej sa spomína Nitra a dedinky popri Hrone: dnešné Kozmálovce, Tekov.
Na mape je zachytené rozloženie armád pri Leviciach v roku 1664. Vľavo je rieka Hron a obce popri nej. (zdroj: Tekovské múzeum Levice)Z rytín vyplýva, že išlo o veľkú bitku s tisíckami bojovníkov. Popisujú aj zapojené oddiely. Na strane Turkov napríklad Tatárov, Moldavcov, Valachov či janičiarov – kresťanských zajatcov z vazalských štátov. Turci z nich vychovali bojovníkov a vytvorili elitné pechotné jednotky.
Zabíjali, pustošili, brali do zajatia
Rozhodujúcemu boju predchádzal celý sled udalostí. Osmanská ríša sa rozširovala do Afriky, na Blízky Východ a Európy. Expanzia ohrozovala Európu a bezprostredne územie Uhorska po dve storočia.
V bitke pri Moháči, 29. augusta 1526, početnejšia turecká armáda porazila armádu českého a uhorského kráľa Ľudovíta II. Uhorsko prestalo existovať. Južné územie Slovenska sa dostáva pod turecké panstvo.
Bolo to obdobie zabíjania, plienenia, vypaľovania dedín a brania ľudí do zajatia. Obsadené územia museli Turkom platiť dane, odvádzať naturálie aj deti.
Ďalej sa dočítate aj:
- čo veštilo dobytie pevnosti v Nových Zámkoch Turkami,
- čím boli Levice strategické a čo sa s pevnosťou udialo,
- aké boli posledné dni pred veľkou bitkou,
- čo nasledovalo po víťazstve nad Turkami v Európe,
- kde všade na nás číha odkaz baróna Koháryho.
„Prvýkrát sa Turci pokúsili dobyť Levický hrad v roku 1544,“ hovorí Nikola Mihálová, historička Tekovského múzea.
Hrad tomuto útoku odolal, no vtedy ešte neopevnené mestečko Turci vyplienili a vypálili.
Za socializmu bola rajom pre rekreantov. Nádrž pod Štiavnickými vrchmi dnes vyhľadávajú iní nadšenci Čítajte Poloha hradu bola strategická. Predurčovala ho k obrane prístupovej cesty k banským mestám, o ktoré mali Turci záujem. Pokúšali sa dostať severnejšie údoliami Váhu, Hrona, Ipľa, Rimavy.
Preto sa pevnosť v Leviciach stáva súčasťou strategických obranných bodov. Podľa slov historičky si nová funkcia vyžiadala aj nutnú opravu a prestavbu pod dohľadom talianskych architektov a staviteľov v priebehu druhej polovice 16. storočia a prvej tretine 17. storočia.
Rozmiestnenie vojsk v roku 1664 na dobovej medirytine. Levice a hrad je vidieť vpravo. (zdroj: Tekovské múzeum Levice)Ďalšie vpády Turkov
Zdanlivo pokojné obdobie zabezpečené tzv. žitavským mierom narúšali stavovské povstania.
Nová vojna s Turkami prepukla až v roku 1663. Významnou korisťou pre Osmanov bol v tom roku pád pevnosti v Nových Zámkoch.
„Znamenal katastrofu aj pre ostatné slovenské územie,“ naznačuje dopady.
Levická hradná posádka kapitulovala pred značnou tureckou presilou 2. novembra 1663. Levice sa tak na necelý rok stávajú súčasťou Osmanskej ríše.
Neustále narastajúca turecká hrozba zmobilizovala dvor i uhorskú šľachtu, čo viedlo k naverbovaniu cisárskeho vojska. Boje v okolí Levíc sa odohrávali v priebehu niekoľkých mesiacov.
„Veliteľ cisárskych vojsk Louis Rattuit de Souchés už koncom marca 1664 pritiahol zo Sliezska so svojím brandenburským a saským vojskom. Po páde Nitry už koncom mája tiahol k Leviciam. Cisárska armáda obľahla Levice 9. júna a tie sa po päťdňovom ostreľovaní vzdali,“ približuje dni, keď si obyvatelia mohli na chvíľu vydýchnuť.
Vojvodca Souchés následne stiahol svoje vojská, no sústreďovanie tureckých oddielov pri Ostrihome a Nových Zámkoch ho prinútilo vrátiť sa k Leviciam.
Schyľuje sa k bitke
Souchés tiahol od Nitry cez Zlaté Moravce a Hronský Beňadik ku Kozárovciam, kde prešiel Hron.
Podľa historičky jeho vojská zaujali pozície medzi Tlmačmi a Hronskými Kľačanmi.
Turecké vojsko, posilnené oddielmi Tatárov, Moldavcov a Valachov, bolo rozmiestnené v smere od Levíc, k Podlužanom, Hronským Kosihám až po Čajkov.
Nastal 19. júl 1664.
Obrovská hala už mala stáť na juhu Slovenska. Firma objasňuje, prečo tak nie je Čítajte „V rozhodujúcej bitke pri Leviciach sa stretla 20-tisícová turecká armáda so spojenými cisárskymi jednotkami a uhorským vojskom o sile 30-tisíc mužov,“ píše Vojech Dangl v knihe Bitky a bojiská v našich dejinách.
Cisárske oddiely podnikli viacero za sebou nasledujúcich útokov zo svojho ľavého krídla a stredu bojovej zostavy na valašské a moldavské jednotky. Považované boli za menej disciplinované. Pod stupňujúcim náporom sa dali na útek. Turkom hrozilo obkľúčenie, preto veliteľ tureckých vojsk vydal rozkaz na ústup. Ten sa zmenil na útek. Turci ustúpili do Nových Zámkov.
Dobový záznam udalostí z roku 1664. Vľavo Hronský Beňadik a tábor kresťanských vojsk. Vpravo Levice a turecká armáda. (zdroj: Tekovské múzeum Levice)Koniec nadvlády
„Na bojovom poli zanechali 6-tisíc mŕtvych, všetky delá a väčšinu batožín a zásoby,“ zhrnul autor knihy.
Straty mali aj kresťanské vojská. Medzi inými padol i veliteľ uhorských oddielov Štefan Koháry a viacero uhorských a cisárskych dôstojníkov. Souchés bol povýšený do hodnosti podmaršála a neskôr dostal aj grófsky titul.
