DEVIČANY, LEVICE. Päticu žien z malej obce na juhu Slovenska spojilo otužovanie a zimné plávanie. Ich príbeh sa začal v kuchyni, pri príprave tradičného jedla, akým sú perky.
Odvtedy sa už ľady roztopili niekoľkokrát, tento rok vstupujú do šiestej sezóny.
Zúčastnili sa na súťažiach v slovinskom Blede či estónskom Talline, kde sa zapojili do svetového rekordu v nočnom štafetovom plávaní. Zapísaný je v Guinnessovej knihe rekordov.
Najnovšie majú za sebou celkom inú skúsenosť, ktorá ich priviedla až k vysnívanému kanálu La Manche a do Paríža.
Dokumentárna komédia Akvabely z Prandorfa mala premiéru v Bratislave 16. októbra a odvtedy už zaplnila sály viacerých slovenských kín. Hrdinkami filmu sú Mariana Bátovská, Gabriela Homolová, Silvia Kňazovičová, Monika Slížiková a Monika Výbohová. Kamarátky a otužilé akvabely z Devičian.
Máte za sebou premiéru filmu, ktorý hovorí o ceste piatich žien, akvabel z malej dediny, za otužovaním a vymanením sa zo stereotypov. Aké boli vaše pocity, keď ste sa videli na plátne?
Mariana Bátovská: Vidieť sa na plátne bolo zvláštne, ale celkom sa mi to páčilo. Vrátilo ma to naspäť k zážitkom, ktoré sme pri natáčaní filmu prežili. Na filme ma teší to, že možno niekomu dodá odvahu skúsiť otužovanie.
O filme
"Pápež Ján Pavol II. raz povedal, že človek by sa v živote nemal báť, ak chce svoj život naozaj prežiť. A ony sa prestali báť, a vďaka otužovaniu zažívajú uvoľnenie a radosť zo života," povedal režisér Pavol Korec o hlavných protagonistkách filmu Akvabely z Prandorfa.
Silvia Kňazovičová: Očakávania boli všelijaké, ja konkrétne som hovorila, že film nechcem vidieť. Ale nakoniec to nebolo také zlé, dokonca podľa reakcií prvých divákov to je vtipný a láskavý film. Prežívali ho s nami a myslím si, že sa tvorcom vydaril. Natáčanie trvalo viac ako dva roky.
Neviem, či mal náš pán režisér nejaký scenár, v hlave určite. Nemal to s nami jednoduché, ale zvládli sme to. Zábery sa točili hlavne v našich Devičanoch, odkiaľ všetky pochádzame, veľa sme točili v okolí Banskej Štiavnice, ale napríklad aj v Paríži či pri kanáli La Manche. Niektoré scény sme opakovali, iné zas vyšli „na prvú“.
Je to naozaj dobrý film, film o nás, o našom priateľstve, o našich životoch. Veľmi nás teší, že vznikol, že sa páči a že možno si nejaký divák povie, že nie som ešte starý na to, aby som začal žiť naplno.
Ste akvabely z Prandorfa. Viacerí si tento historický názov mýlia so známym outletom z Rakúska. Ako vzniklo pomenovanie vašej skupinky veselých žien?
Gabriela Homolová: Akvabely z Prandorfa vznikli úplne náhodou. Prandorf je starý názov dedinky Devičany, odkiaľ všetky sme. A akvabely? To Silvinka povedala Štiavničanom pri prvom spoločnom kúpaní. Len tak, zo zábavy. A ono nám to zostalo. Takže s tým rakúskym Parndorfom nemáme nič spoločné.
Čo bolo na začiatku vašej spoločnej cesty za otužovaním, kým ste zobrali sekery do ruky a v ľade vyrúbali dieru?
Monika Výbohová: Dohromady sme sa dali dávno predtým, ako sme začali s otužovaním. Chodili sme hrať divadlo, robiť a predávať perky a na súťaže dobrého jedla. S otužovaním prišla Monča. Začalo sa to plávaním v jazerách počas leta a končilo v decembri.
Monika Slížiková: Toto bude už naša šiesta sezóna. Zo začiatku sme vo vode viac stáli, používali sme aj neoprénové topánky a rukavice. Postupne sme však začali plávať a na súťažiach sa neoprén používať nesmie. Chodíme sa tam hlavne zabaviť, otužilci sú úžasní ľudia. Nech plávate akokoľvek, ste víťaz.
Samozrejme, máme v úcte našich plavcov, čo lámu svetové rekordy, lebo zimní plavci zo Slovenska sú rekordéri. Ale reálne každý, kto vo vode pod desať stupňov odpláva hocikoľko, si zaslúži rešpekt. Lebo ide na hranicu svojich možností. Je to extrémny šport a vyžaduje si pokoru. Priveľké hrdinstvo môže skončiť fatálne.
Zúčastnili ste sa svetového rekordu v hromadnom štafetovom plávaní v estónskom Tallinne, ktorý sa dostali do Guinnessovej knihy rekordov. Čo vám to dalo?
Silvia Kňazovičová: Na majstrovstvách sveta v zimnom plávaní v Talline sa v marci zúčastnilo vyše deväťsto plavcov z viac ako štyridsiatich krajín sveta. V podstate potom, ako sme sa vlani zúčastnili podobných majstrovstiev v slovinskom Blede, bolo naše rozhodnutie jednoznačné a jednohlasné: Ide sa do Tallinnu.
Súťaží sa v niekoľkých vekových kategóriách a na rôzne dlhých tratiach. Pokus o zápis do Guinnessovej knihy rekordov bol mimosúťažný, bol to pokus o najdlhšiu štafetu. Štafeta sa plávala od 18. hodiny do približne druhej hodiny po polnoci.
Zúčastnilo sa jej 807 plavcov a medzi nimi aj my. Bol to úžasný zážitok, vládla tam skvelá atmosféra a zápis sa podaril. Celý náš pobyt v Tallinne bol jeden obrovský zážitok, plavili sme sa po zamrznutom mori, navštívili Helsinky a spoznali sme kopu skvelých ľudí. A keďže najbližšie majstrovstvá sa konajú vo fínskom Oule, tak naše rozhodnutie je jasné: Trénujeme a ideme tam!
Lekáreň K čiernemu orlovi bola známa v monarchii. Jej osud spečatil minulý režim, v Leviciach tam stojí moderná stavba Čítajte Kam všade vás už otužovanie doviedlo, kde sa chodíte otužovať najradšej a kam by ste raz chceli ísť?
Monika Slížiková: Najradšej chodíme na štiavnické tajchy, ale aj náš devičiansky rybníček máme rady. Boli sme už na spomínaných majstrovstvách v Blede v Slovinsku, v Estónsku a v roku 2026 sa chystáme do Fínska. Ešte predtým, v roku 2025, niektoré z nás pôjdu do Talianska do Molvena.
Mariana Bátovská: Mojím snom je stáť pri Monike, keď sa jej splní sen - preplávať La Manche.
Pociťujete z otužovania aj zdravotné pozitíva?
Monika Slížiková: Určite áno. Mávala som kašeľ a sopeľ, zhruba od novembra do marca. Aj teraz ochoriem, ale rýchlejšie to prejde. Ale hlavne je to výborný čistič hlavy. Plná hlava je horšia ako soplík. Otužovanie alebo zimné plávanie nás dokáže veľa naučiť.
