LEVICE. Pád režimu spustil zásah verejnej bezpečnosti proti študentom na pražskej Národnej triede 17. novembra 1989. Na druhý deň prišlo na Václavák 100-tisíc ľudí.
V Leviciach ešte aj niekoľko dní po týchto udalostiach bolo ticho. Len postupne prichádzali prví ľudia, ktorí nabrali odvahu. Ich mená a najmä dianie si do denníka značil Michal Tóth.
„Toto sú mená, za ktorými sa skrývajú osoby, ktoré sa nebáli vyjsť na levické námestie v tie osudné dni, ktorým sa hovorí 17. november,“ hovorí Levičan a pridáva aj zoznam.
Od Nežnej revolúcie uplynulo 35 rokov.
Niečo je vo vzduchu
Bola nedeľa 19. novembra 1989. „Večer sa idem pozrieť na námestie s nádejou, že sa tam stretnem s ľuďmi, ktorí zareagujú, ako ja, na vzniknutú politickú situáciu a vyjdú do ulíc. Na rohu hotela Denk (dnešný hotel Lev – pozn. red.) stretávam Juraja Dubovského, ktorý prišiel taktiež v nádeji, že sa tam bude niečo diať. Upozorňuje ma, že okolo námestia na ňom sú v autách i v civile príslušníci ŠTB. Mám si dávať pozor.“
Toto sú prvé vety v útlej brožúre, ktorú si dal Levičan pred časom vytlačiť.
V ten deň postretal viacerých Levičanov a dohodli sa, že nasledujúci deň sa zídu na námestí za pomníkom pri verejných toaletách.
Nežná revolúcia na námestí v Leviciach. (zdroj: Ladislav Lokša, ŠANR)V pondelok odcestoval do Bratislavy, kde sa zúčastnil diskusií, ktoré viedli študenti. Nabalený rôznymi materiálmi sa vrátil späť do Levíc na dohodnuté večerné stretnutie. V jednom z materiálov stálo, že Verejnosť proti násiliu chce presadiť, aby KSČS nemala vedúce postavenie v štáte.
Tí, ktorí prišli na námestie, sa dohodli, že prídu aj nasledujúci deň, prečítajú nové materiály, alebo povedia, čo v tú dobu cítia. „Záverom zaspievame našu hymnu. Urobíme to aj vtedy, keď bude celé námestie plné ŠTB-bákov! Nech sa deje, čo sa diať má,“ zaznačil si do denníka.
Ešte stále nebolo isté, aký spád naberú udalosti v krajine. Či sa nezopakujú 50. a 60. roky, v ktorých sa udiali prenasledovania a vykonštruované procesy.
Pýtali sa, čo sa deje
Nasledujúce dni už ale nabrali priebeh, aký si pamätajú mnohí starší Levičania a aj obyvatelia obcí okresu. V Čechách vzniklo Občianske fórum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu.
Podvečer 21. novembra sa postavili pred Domom kultúry Družba niekoľkí rečníci. Na zvolania: Preč s vládou KSČS! Chceme Dubčeka! Preč s mocenskou stranou! Nech žije sloboda! sa pri nich začali zastavovať okoloidúci a pýtali sa, čo sa deje. „Nemôžem nespomenúť, že poriadne sme sa ani nevideli, nakoľko začiatok bol rozpačitý, pretože zrazu zhaslo pouličné osvetlenie,“ opísal, ako sa v Leviciach rodila demokracia. Jeden z účastníkov bol pripravený a vytiahol sviečku. Prítomných bolo len zopár ľudí.
V Južnej Kórei našla mix Ázie a západu. Cestovateľom radí, ako krajinu spoznať a veľa neminúť Čítajte Aj ďalší večer sa s malou dušičkou schádzali na námestí. „Ľudia začali naberať odvahu, a posilnení, pochopiteľne i tým, čo videli na televíznej obrazovke, boli ochotní vyjadriť svoj skutočný postoj, a to verejne,“ zaznačil si do denníka Michal Tóth s tým, že vtedy myslel aj na svoju rodinu: „Doma mám ročného syna, mám strach, ako tí ostatní.“
Na štvrtok 23. novembra chcel vybaviť povolenie na míting, „no na MsNV ani okresnom výbore mi ho nemal kto vydať. Míting prebiehal bez povolenia“.
V tento večer na námestie prišlo niekoľko desiatok ľudí. Nasledujúci deň už bola situácia iná. Pred Domom kultúry Družba sa zhromaždili aj pracujúci SES Tlmače, medzi ktorých prišiel aj ich riaditeľ. Navrhol, aby zástupcovia VPN prišli po víkende k nemu na rozhovor. VPN na úrovni okresu či mesta ešte ale nebola založená.
V sobotu večer bolo na námestí zreteľne viac ľudí. Do Levíc prišli aj zástupcovia zo štrajkového koordinačného výboru študentov z Bratislavy.
Veľký deň pre demokraciu
Levičan spomína na pondelok 27. november: „Tento deň sme sa zobudili v nádeji niečoho, čo má rozhodnúť o zomknutosti všetkých ľudí nášho štátu túžiacich po pravde a demokracii. Vkladáme nádej do generálneho štrajku.“
Nežná revolúcia na námestí v Leviciach. (zdroj: Elena Košúthová)Hodinu pred dvanástou sa stretli pri pomníku. Okolo námestia krúžili trúbiace sanitky. Všetko si natáčali na kameru. V Družbe sa kreovalo vedenie VPN v meste Levice. Míting museli z veľkej sály presunúť na námestie, prišlo veľa ľudí. „V ten večer námestím znelo spontánne skandovanie, ktoré volalo po odstúpení čelných predstaviteľov mesta a okresu,“ opísal eufóriu.
Ľudia, ktorí boli za pohnutými dňami
Nastalo obdobie mítingov, konali sa po krajine aj v Leviciach. Strach z možných represií z ľudí začal opadať. Do Levíc postupne prišli herci nitrianskeho divadla a herci Marián Labuda, Marián Slovák, Andy Hryc.
Eufória postupne začala upadať. V zákulisí sa začína riešiť, čo bude s krajinou, kto a akú pozíciu obsadí.
„Dojmy z večerov strávených na námestiach pomaly, ale isto vyprchajú a zostáva po nich u niekoho sklamanie, u niekoho zase pocit prázdna, no faktom ostáva skutočnosť, že sme sa ako ľudia, tak aj krajina posunuli niekam, kde sme ešte doteraz neboli,“ napísal v závere svojho denníka Pozri pravde do očí.
S odstupom desiatok rokov pripomína, že toto všetko by sa v Leviciach neudialo, keby nebolo množstva ľudí, ktorých mená boli doteraz v úzadí.
„V týchto dňoch si pripomíname 35. výročie Nežnej revolúcie a preto mi dovoľte, aby som spomenul mená, ako sú bratia Dubovskí, Nevidzanskí, Fazekašovci, Margaréta Záhradková s kamarátkami, Bohuš Hornák, Michal Tóth, Oliver Nevidzanský, Helena Kociská, Ondrej Hudák, Vladimír Zaťka, Milan Bielik, Karol Spurný, Ivan Šimonovič, Miroslav Krasko, Ladislav Mesároš, Piťo Roháč, Peter Pachinger, Ing. Horský, Milan Marko, Bohuš Šaling, Vlado Šebo, lekárnik Machajdík, farár Sabo, Eva Saligerová, Rolo Švarba s kolegom Šipošom, Jenco Frečka, Ján Modzga, Hudek Ludovít, otec a syn Kolíkovci, ku ktorým sa pridali ďalší a ďalší. Toto sú mená, za ktorými sa skrývajú osoby, ktoré sa nebáli vyjsť na levické námestie v tie osudné dni, ktorým sa hovorí 17. november,“ pripomenul na záver.
Majú svoje Beverly Hills, futbal, folklór aj kostol. Dedinka predbehla o tisíc miest sídlo okresu Čítajte V júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby. „Komunistická strana mala ešte vždy v Leviciach silné pozície. V politickom zápase o výsledok volieb využívala svoje dlhoročné skúsenosti s manipuláciu verejnej mienky. Na podporu VPN v predvolebnej kampani navštívil Levice Alexander Dubček, pre mnohých bol symbolom obrodného procesu zo 60. rokov. Levičania ho privítali veľmi srdečne,“ doplnila Jarmila Bátovská z levického pracoviska Štátneho archívu Nitra.
Nežná revolúcia v Leviciach. (zdroj: Ladislav Lokša, ŠANR)
