LEVICE. Mirka Gyetvenová (24) od detstva snívala o Japonsku. Žije ale v Číne, odkiaľ má manžela. V krajine, ktorá je rozlohou veľká ako celá Európa, má 1,5 miliardy obyvateľov a vládne tu komunistická strana.
Čo bolo v začiatkoch pre ňu najťažšie, ako jej japonské kreslené postavy pomohli prekonať obavy z cudzieho prostredia, prečo si ju na ulici miestni fotia? Tiež aký je čínsky komunizmus a ako vyzerá prelom rokov v krajine, ktorá vstupuje do roku hada?
O tomto aj ďalšom porozprávala v nasledujúcom rozhovore. Uskutočniť sa mohol aj vďaka facebooku, ktorý v Číne síce nie je povolený, dá sa to ale obísť. „Nikto sa na mňa nenahnevá, ak sa na facebook dokážem pripojiť a používam ho,“ hovorí rodáčka z Horného Pialu.
Čo vás doviedlo do Číny?
To je trochu komplikované. Čína nikdy nebola krajinou, po ktorej som túžila. Teraz mám 24 rokov a od približne desiatich rokov som vždy snívala o živote v Japonsku.
Ešte na základnej škole som sa začala sama učiť japonský jazyk a skoro všetko, čo bolo o Japonsku dostupné. Po strednej škole sa mi podarilo dostať sa na japanistiku na Masarykovej univerzite v Brne. Na to, aby človek mohol ísť do Japonska pracovať, potrebuje pracovné víza.
Nárok na ne majú iba tí, čo majú aspoň bakalársky titul. Takže všetko, čo som vo svojom živote robila, bolo preto, aby som sa jedného dňa dostala do Japonska. Celkom ambiciózna cesta z nášho malého Horného Pialu.
Počas štúdia som sa cez internet zoznámila s Binom, ktorý v Poľsku študoval hru na klavíri. Podarilo sa nám stretnúť pred tým, než začali covidové opatrenia. Asi už od momentu, čo sme si začali písať, sme vedeli, že sa máme radi.
Keď som doštudovala, odišla som za ním do Poľska, kým on dokončil svoje magisterské štúdium a následne sme sa rozhodli, že by sme sa mali posunúť ďalej. Márne sme sa ale snažili hľadať mu prácu v Japonsku, a tak sme sa zhodli, že náš ďalší krok bude Čína.
Išla som tam s cieľom rok študovať, aby som nadobudla základy čínštiny, a on išiel pracovať. Jeho snom je byť učiteľom klavíra, a to sa mu, našťastie, plní. Čo sa týka môjho sna, do Japonska chodievam iba na výlety.
S Binom sme už manželia, aj keď sme ešte nemali svadobný obrad. Momentálne som v Číne na rodinných vízach a v priebehu tohto mesiaca plánujem začať pracovať.
Moja čínština stále nie je úplne tip-top, ale mám obrovskú výhodu - angličtinu a japončinu. To veľa Číňanov ponúknuť nedokáže.
Vaším domovom je prímorské mesto Ningbo na juhovýchode krajiny, ktoré má 9,5 milióna obyvateľov. Aký bol váš prvý dojem z mesta?
Po príchode do Číny som zažila obrovský kultúrny šok. Približne prvé tri mesiace som mala neskutočné depresie a výčitky. Myslela som si, že som pripravená, ale nejako na mňa doľahlo uvedomenie si, že som osamelá, mám tu iba manžela a jeho maminku, ktorá sa o mňa naozaj stará.
Veľmi som sa hanbila, že nikomu a ničomu nerozumiem, a strašne som sa bála komunistov. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, je to vtipné.
Pred tým, ako sme prišli do Číny, kolegovia v práci mi hovorili: Ja by som nikdy nešiel do komunizmu a podobne. Len som nad tým mávla rukou, ale potom v Číne som si hovorila, že čo ak majú pravdu, čo ak je to tu také ako voľakedy u nás?
Jediné, čo mi pomohlo, bolo splnenie si ďalšieho sna, niečoho, čo som na Slovensku nedokázala robiť. Našla som si v Číne cestu ku cosplayu a miestnej cosplay komunite. Cosplay je v skratke prezliekanie sa za postavy z japonských kreslených seriálov anime a hier.
V našom meste bývajú skoro každý víkend zrazy, kde sa môžete stretnúť s ostatnými nadšencami tejto kultúry, a tak som si konečne našla prvých kamarátov. Dokonca mi to dovolilo preraziť môj strach z ľudí, strach z komunikácie.
Akonáhle som už nemala oči zalepené strachom, uvedomila som si, že žijem na nádhernom a úžasnom mieste. Ningbo je extrémne moderné, rýchlo rastúce mesto. Je tu dokonalý mix tradičnej Číny a tej modernej, čiže tu dokážem obdivovať všetky tie nádherné historické scenérie, budovy a záhrady.
Kým ja som sa v strachu sústredila na komunistické plagáty, úplne som odignorovala, ako dobre tu funguje hromadná doprava, že je všade zeleň, krásne a čisto.
Jedlo je tu veľmi lacné, vlastne celkovo život je tu veľmi lacný a pohodlný. Keď sa niekde začnú prerábky, trvá iba pár dní, kým prácu dokončia a upracú. Cítim sa tu veľmi bezpečne – keby som sa mala prejsť po ulici sama o druhej hodine, neváham.
Na ulici nie sú alkoholici, ani iní pofidérni ľudia, práveže možno stretnete niekoho, kto o tejto hodine venčí psa alebo kuriéra s donáškou jedla. Toto sú veci, ktoré som sprvoti nedokázala oceniť. Teraz, keď ideme kamkoľvek, vrátane Japonska, veľmi mi to chýba.
Akí sú Číňania? Našli ste si tam priateľov?
Číňania sú veľmi špecifickí. Nedokážem ich opísať iným slovom, než extrém. Ľudí je tu veľmi veľa, je to poznať, ale nikto nie je priemerný. Buď je niekto extrémne vzdelaný alebo absolútne nevzdelaný a nevychovaný.
Buď je niekto naozaj, naozaj veľmi bohatý, alebo naozaj veľmi, veľmi chudobný. Priemer tu vôbec neexistuje. Číňania sú ale veľmi láskaví, snažia sa dorozumievať a trpezlivo počúvajú, kým sa vykokcem, haha.
Možno čo mi vadí, je to, že sa tu niekedy cítim ako opička v zoo. Veľa cudzincov tu nie je, a je možné, že pre mnohých Číňanov som prvý biely človek, akého kedy videli.
Keďže dovtedy bielych ľudí videli iba v televízii a Európania tu sú akýsi štandard krásy, majú pocit, že vidia celebritu.
Takže sedím v metre a pani si ma začne fotiť. Len tak. Keď sa jej manžel spýta, že prečo to robí, odpovie mu: Veď je pekná. Fotiť si cudzích ľudí bez ich zvolenia je v Číne protizákonné, ale kým to ľudia robia cudzincom, tak to je predsa OK.
Kakajúci chlapec sa objavuje v niektorých betlehemoch. Počas Vianoc mu pripisovali veľký význam Čítajte Idem po ulici, a ešte sa mi nestalo, aby niekto nezakričal: Aha, cudzinec! Najviac ma fascinujú ale tí, ktorí ku mne prídu a povedia mi: Hello! Ak na nich ale spustím angličtinu, zľaknú sa a odídu. Po anglicky tu skoro nikto nehovorí.
Veľa ľudí sa ma pýta, odkiaľ som. Rovno chcú hádať, a vždy povedia: Rusko. Keď odpoviem, že Slovensko, iba prikývnu. Nevedia.
Niekedy teda odpoviem Československo, čo už viac spoznávajú, lebo o tom sa učia na dejepise, ale na mape by to nikdy neuhádli. Väčšinou ale odpovedám, že som z Európy. Aj tak asi inú krajinu okrem Ruska alebo Francúzska si nedokážu predstaviť.
V Čínskej ľudovej republike vládne komunistická strana podobne, ako tomu bolo u nás pred Nežnou revolúciou. Aký je tento režim a ako sa v ňom žije?
Čínsky komunizmus a socializmus je zvláštny v tom, že v skutočnosti ani akosi neexistuje. S tým u nás, ktorý bol pred Nežnou revolúciou, je to úplne neporovnateľné. Všetci tu všetko môžeme, všetko je všade dostupné. Sloboda je tu naozaj obrovská. Určite by som neprirovnávala Čínu k nášmu voľakedajšiemu režimu. Ešte dodám, že Čína je tá najviac kapitalistická krajina, akú som kedy zažila.
Na ulici sú kamery hlavne na cestách. Ľudia tu veľmi porušujú zákony o rýchlosti, ignorujú semafory, za volantom pozerajú na telefóne seriály. Jediné, čo ich dokáže zastaviť, sú kamery.
Keď ideme do múzea, musím ísť do iného radu ako môj manžel. Cudzinci sa nejako automaticky považujú za „hrozbu", keďže v každom múzeu je sekcia venovaná komunistickej strane, a boja sa, že nejakí cudzinci prídu robiť nepokoje.
Keď sme išli pozrieť jazero loďou, kde sa konalo prvé tajné stretnutie komunistickej strany s Maom Ce-tungom, tak môj manžel iba priložil svoj občiansky a išiel ďalej. Mne vyfotili tvár spredu aj zboku, a následne som musela prejsť detektorom kovu. Na jednu stranu chápem, na druhej strane... to je iba otravné.
Skoro všade je komunistická symbolika a plagáty, ale ľudia si ich nevšímajú. Áno, sú tu pravidlá, ale všetci vieme, že existujú len na to, aby obmedzovali tých, ktorých je lepšie obmedziť. S manželom sme sa zhodli, že ak niekto vie, ako tieto pravidlá porušiť, tak ich porušiť môže. Napríklad, facebook ani google nie sú v Číne povolené. Nikto sa ale na mňa nenahnevá, ak sa na facebook dokážem pripojiť a používam ho. Média sú tu monitorované a facebook má príliš veľa slobodných, ale aj falošných informácií, ktoré strana nechce, aby sa dostali k nevzdelaným ľuďom, ktorí by mohli reagovať až príliš extrémne.
Predsa len nepokoje v miliardovej krajine sú trošku iné. Ale ak niekto dokáže k facebooku a googlu získať prístup, počíta sa, že daný človek má určitú mediálnu gramotnosť.
Čína má na druhej strane silnú ekonomiku. Aký je ale život na vidieku, sú rozdiely medzi mestom a vidiekom, príp. medzi provinciami?
Momentálne ekonomika v Číne trochu slabne, preto sa nám podarilo kúpiť byt. Rozdiely sú obrovské.
Mesto má moderné budovy, mosty, obchodné štvrte, zatiaľ čo na vidieku sú rozbité cesty, betónové budovy s bytmi, ktoré dostali novomanželia ešte od komunistov desiatky rokov dozadu.
Ľudia sú tam ale spokojní. Vidiek sa nepodobá nášmu. Ľudia nechovajú ani len sliepky, aspoň nie v dedinách v našom okolí. Zeleň tam nie je skoro žiadna, na rozdiel od mesta.
Toto ale hovorím len v rámci našej provincie. Čína je zaujímavá aj v tom, že jedna provincia je ako jedna krajina. Človek prejde hranice do druhej provincie a má pocit, že je v úplne inej krajine. Ľudia vyzerajú inak, rozprávajú nezrozumiteľným dialektom, majú iné zvyky a tradície, jedlá, no, proste úplne iná kultúra.
Cudzia krajina sa dá spoznávať aj cez jej kuchyňu. Aká je tá čínska?
Haha, jedlo. Ja nie som veľmi jedák a som strašne vyberavá. Číňania varia úplne všetko. Ja skoro nič nezjem. Európska kuchyňa je tu skoro nedostupná, a ak áno, tak je veľmi drahá.
Teda som odsúdená na čínsku kuchyňu. Číňania sú dobrí v tom, že nenechajú vyjsť nazmar ani jednu časť zabitého zvieraťa, ale na druhú stranu to znamená, že jedia naozaj všetko.
V Číne som sa stala vegetariánom, takže veľkú časť čínskej kuchyne nejem. Mám ale rada zeleninu. Veľa zeleniny, ktorú by som na Slovensku nezjedla ani za svet, som si v Číne zamilovala. Veľa sa tu jedávajú morské plody, keďže sme pri mori.
Najviac mi chýba slovenský chlieb. Ten ich je sladký, pripomína skôr koláč alebo tortu. Chlieb si nosím zo Slovenska, prípadne mi ho donesú kamaráti, ktorí ma prídu pozrieť.
Hodím ho do mrazničky na horšie časy. Chýbajú mi aj syry. V Číne nemajú dostatok kráv, lebo všetky chovajú iba na mäso. Mliečne výrobky tu nie sú veľmi kvalitné a ani chutné.
Aké sú vaše bežné dni, resp. aké sú bežné dni Číňanov?
Číňania sú veľmi pracovití. Do práce sa chodí okolo siedmej ráno, domov okolo piatej večer. V týchto hodinách sú všade v meste zápchy a v metre to je hlava na hlave.
Rodičia nechávajú deti so starými rodičmi, tí často bývajú spoločne v jednej domácnosti, takže človek príde z práce a je navarené, upratané a o deti tiež je postarané.
Deti majú veľmi náročnú školu. Posledná štúdia o voľnom čase detí v Číne tvrdila, že deti tu majú pre seba iba 20 minút denne. Zvyšok venujú učeniu, škole, krúžkom alebo spánku.
Platy v porovnaní so Slovenskom sú nižšie, ale život je tu lacnejší. Voľnočasové aktivity tu často nezahŕňajú peniaze, deti sa bicyklujú alebo naháňajú, dospelí a starší ľudia veľmi radi cvičia vonku na vzduchu, aj v zime.
Pre starších ľudí tu sú populárne tance na námestí, kde pri hlasnej hudbe tancuje skupina niekoľkých desiatok dôchodcov synchronizovaný tanec. Je to forma cvičenia a socializácie. Populárne sú aj rôzne hracie miestnosti, kde si ľudia môžu zahrať mahjong alebo biliard.
Mali ste možnosť cestovať po krajine, mimo mesta Ningbo?
Trochu som cestovala. Bola som v oblasti Kanton, lebo odtiaľ mal rodičov Bruce Lee. Išli sme sa teda pozrieť na múzeá a tak. Potom som bola v Nankingu, keďže ma zaujíma japonská história a nanešťastie Nanking je známe ako miesto, kde sa udial Nankingský masaker.
Počas vojnového obdobia sa tu diali strašné veci, a myslím si, že je dôležité sa v týchto veciach vzdelávať a myslieť na obete.
Nanking je taktiež nádherné historické mesto, voľakedy veľmi dávno to bolo hlavné mesto Číny. Samozrejme som bola niekoľkokrát v Šanghaji, mám to vlakom asi dve hodiny.
Peking som ešte nenavštívila. Je to veľmi ďaleko a chcem sa vyhýbať miestam, kde je hlava na hlave.
Ale pôjdem tam, keď príde rodina zo Slovenska. Ak si dobre pamätám, môj brat by chcel vidieť Veľký čínsky múr a kvôli mamine by som bola ochotná ísť do mesta Si-an. Túži vidieť terakotovú armádu.
Blíži sa koniec roka a s tým spojené sviatky a vítanie nového roka. V Číne ich ale majú inak. Ako vyzerajú?
Nie je tu veľmi zaužívané oslavovanie Vianoc, ale ľudia si radi dávajú darčeky. Veľa ľudí, ktorí sú v strane, nemôžu Vianoce sláviť, keďže je to západný a kresťanský sviatok.
Nie sú tu ani dni voľna, Vianoce sú obyčajný pracovný deň. Môj manžel a aj svokra pracujú každý deň veľmi dlho, a tak sme sa rozhodli, že tento rok nebudeme sláviť Vianoce tradične, ale pôjdeme cez víkend do kúpeľov.
Nový rok je v Číne asi najdôležitejším sviatkom. Oslavuje sa podľa lunárneho kalendára, čiže o čosi neskôr než u nás. Do práce sa nechodí niekoľko dní, ľudia navštevujú rodinu. Sviatky tu zahŕňajú, samozrejme, veľa jedla. Kým na Slovensku na sviatky želáme veľa šťastia alebo veľa zdravia, v Číne radi želajú: Aby si zbohatol!
Silné krvácanie po menopauze môže značiť vážne ochorenie. S diagnostikou a liečbou pomáha nová metóda Čítajte Ľudia na nový rok veľmi veľa cestujú, lebo je to jeden z mála momentov v roku, kedy majú niekoľko dní voľna za sebou. Na turistických miestach je to hlava na hlave, hotely a letenky sú vypredané.
Ja sa teším, že konečne bude rok hada. Rok 2024 bol rok draka, čo bol môj rok. Ak je akurát váš rok, znamená to rok veľkých nešťastí. Konečne štafetu nešťastia posuniem ďalej, haha. Hadi, pozor! Ak chcete, aby váš rok bol dobrý, treba nosiť červenú spodnú bielizeň. To vás ochráni pred nešťastím. V to veria Číňania.
Čo vás čaká v najbližšom období, aké máte plány do budúcnosti?
Snáď sa mi podarí začať pracovať - to je najdôležitejšie.
V lete sa znovu chystáme na Slovensko, lebo plánujeme svadbu. Manžel sa veľmi teší, ani nie na svadbu, ale skôr na to vidieť mojich rodičov.
Úprimne si ich zamiloval a cíti sa u nich doma veľmi dobre. Ja som skôr nervózna, on ale už mentálne odpočítava dni, že kedy už zas pôjdeme.
Výstavbu najväčšej priehrady na Hrone narušila povodeň. Vybudovali ju pre budúcu atómku Čítajte
