LEVICE. Je zdobený, prepracovaný a hneď zaujme pozornosť. Taký je tradičný odev, ktorý ešte donedávna nosili ženy v čilejkárskych dedinách na severe od Levíc.
Málokto vie, že od jednoduchého čierneho tmavého kroja prešli k pestrofarebnému, ušitému z kvalitných látok, vďaka vysťahovalectvu.
Príbuzní čilejkárov, ktorí odišli za prácou za veľkú mláku, posielali domov okrem peňazí aj parádne látky, o ktorých pred sto rokmi u nás nechyrovali. Šikovné čilejkárky k tomu pridali výšivky, neskôr vyšívané „na mašine“, blingáče, stužky.
Takýto kroj mohol vážiť aj dvanásť kilogramov. Vychytávkou bolo ručné plisovanie sukne pod pecňami chleba a neskôr jej podšitie papierom. Sadalo sa v nej ale ťažko.
Výzdoba ženského čilejkárskeho kroja je od mája zapísaná v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Už dva roky je v zozname aj pukanské hrnčiarstvo.
Amerikáni
„Odev nebol vždy taký zdobený. V devätnástom storočí bol jednoduchý. Dokonca aj svadobný kroj bol čierny, len parta bola biela. Vyvíjal sa postupom času, v medzivojnovom období, v tridsiatych rokoch,“ hovorí David Hudec, ktorý je jedným z pätice predkladateľov žiadosti o zápis výzdoby čilejkárskeho kroja do prestížneho zoznamu. Týka sa odevu pre dievku, nevestu a starú ženu.
K ľudovým odevom má blízko, vlastní rozsiahlu zbierku súčastí krojov, z ktorej by obliekol aj päťdesiat ľudí. Dokonca sa naučil aj vzory vyšívať na stroji. Hoci býva v Kozárovciach, čilejkárske dediny a ich tradičné odevy má zmapované.
Ide o deväť rímsko-katolíckych obcí: Tlmače, Rybník, Čajkov, Nová Dedina, Hronské Kosihy, Podlužany, Hronské Kľačany, Starý Tekov, Veľké Kozmálovce, ktoré ležia v severnej časti okresu Levice, v bývalej Tekovskej župe. Pomenovanie je odvodené od slovíčka „čilej“, čo znamená teraz.
Najsilnejšie vlny odchodov za prácou do Ameriky nastali na začiatku 20. storočia, po prvej svetovej vojne.
„Čilejkári, najmä z Čajkova a Novej Dediny, boli najbohatší,“ hovorí. Hoci do Ameriky odišli ich príbuzní, tých, čo ostali doma, volali Amerikáni. Spoza oceánu posielali domov peniaze, ale aj celé baly látok. V tých dvoch dedinách nastúpil nový štýl v odevoch rýchlejšie ako inde.
Dobrá krajčírka mala stále prácu
Čilejkárky, ktoré chceli mať parádne oblečenie, si vedeli poradiť.
„V deviatich dedinách bolo aj päťdesiat krajčírok,“ približuje, aký bol dopyt a ponuka. Niektoré sa zameriavali na vyšívanie a zdobenie, ďalšie na šitie samotných odevov.
Anglický park vylepšovali grófi exotickými rastlinami z ciest po Európe. Stal sa ozdobou kaštieľa v Levickom okrese Čítajte Sukne sa rámili. Plisovali ich ručne tak, že mokrú látku naskladali a položili na ňu horúci chlieb z pece. V dvadsiatych rokoch sa začali podšívať 30-centimetrovým pásom papiera, aby plisovanie lepšie držalo. Nedalo sa v nich ale poriadne sadnúť, aj údržba bola problematická.
„Hustá, plná výšivka je typická pre tridsiate až štyridsiate roky. Dovtedy sa používala lineárna, tenká, kontúry boli väčšinou vyšité bielou niťou,“ približuje.
Prvé šijacie stroje, mašiny, nahradili ručnú prácu.
„Strojová výšivka sa vyšívala z rubu, z opačnej strany cez papier s predkresleným vzorom. Ten sa potom strhol,“ opisuje postup, ktorý sa používa aj takmer po storočí. V čilejkárskych dedinách je ešte zopár „švajľen“, ktoré na šliapacích mašinách robia „vyšťepovanô“.
David Hudec hovorí, že je ich stále menej, lebo ide o časovo náročnú prácu. Aj on má doma 50-ročnú šliapaciu Ladu po praprastarej mame. Šesť rokov na nej vyšíva ornamenty na pruclíky (vestičky) pre súbory. Jeden mu zaberie najmenej pätnásť hodín. Potom nastupuje ďalšia šička, ktorá odev ušije.
Krásny, ale ťažký
Najviac zdobené bývali party na hlavu a pruclíky. Používali sa aj trblietavé „blingáče“ – našívali sa sklenené a kovové ozdoby a koráliky. Ich nevýhodou bolo, že odev bol ťažký. „Kroj vážil aj dvanásť kilogramov. Blingáče sa prestali používať, nahradili ich stužky, čipky, šnúrky.“
Mestečko v Uhorsku bolo malým unikátom. V starých Leviciach prekvitali remeselníci aj bohatí grécki kupci Čítajte Ďalšou technikou bolo vylepovanie. Ide o vysekávanie raznicou alebo vystrihovanie tvarov, ako sú kruh, lístok, srdiečko, z naškrobeného plyšu alebo zamat. Glejom sa potom nalepili do určitých tvarov. Takto vylepený vzor sa prizdobil vyšívaním alebo obšívaním korálikmi a flitrami, „blingáčmi“.
Ľudový odev, typický pre čilejkárske dediny, je podľa jeho slov identifikovateľný už na prvý pohľad: „Charakterizuje ho rozvinutý dekoratívny prejav, precízne ornamenty, špecifické dekoratívne techniky a farebnosť.“
Vo vzoroch sa objavuje hroznový strapec či hroznový list, ktorý je spätý s tradíciou pestovania vínnej révy a s dorábaním kvalitného vína. Tiež ďatelinový lístok, „pikavá ruža“, nezábudka, tulipán a iné rastlinné, zriedka i geometrické vzory.
Po vojne
Látky, ktoré im posielali príbuzní z Ameriky, aj predávali. „Bol to nylon, umelé brokáty, silónové látky. Ale aj farebné, vzorované kašmírové šatky. Čilejkárky sa išli potrhať,“ opisuje s úsmevom minulú dobu, keď po druhej svetovej vojne u nás nebol tento sortiment dostupný.
Vďaka novým, kvalitnejším materiálom nadobudli odevy iný charakter. „Napríklad zástera sa pôvodne šila z farbiarčiny, modrotlače. Vyrábali ju levické cechy, bola tvrdá ako plech. Po druhej svetovej vojne zanikli a na zástery sa začali používať hodváb, kašmír.“
Pruclíky zase neskôr nahradili svetríky, ktoré už bolo dostať v obchodoch, alebo si ich štrikovali – zelené a modré.
Ľudové odevy nosili ženy ešte aj v 60. – 70. rokoch. Potom sa z nich začali „vyzliekať“.
„Vznikol Kirov, družstvá, fabriky, ženy išli robiť. Do roboty išli v kroji, tam sa prezliekli. Dnes už kroj nosí denne len zopár žien. Za päť rokov kroj v tradičnom prostredí zanikne, ostane len na scéne,“ myslí si.
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodli uchovať čilejkársky kroj zapísaním do zoznamu. Podľa slov Davida Hudeca sa musia teraz postarať o to, aby výzdoba ženského čilejkárskeho kroja nezanikla a aby ju prezentovali svetu.
