Pietnou spomienkou a slávnostnou svätou omšou si dnes v Želiezovciach účastníci spomienkového stretnutia uctili ženy, ktoré boli v rokoch 1952 až 1966 nespravodlivo väznené komunistickým režimom v želiezovskej väznici.
Na stretnutí zorganizovanom Konfederáciou politických väzňov Slovenska (KPVS) sa zúčastnilo niekoľko desiatok bývalých väzenkýň a ich rodinných príslušníkov zo Slovenska i z Českej republiky. Uctiť si pamiatku nespravodlivo prenasledovaných obetí si prišli aj bývalí väzni, ktorí si svoje tresty odpykávali v Jáchymove, na Pankráci či v Pardubiciach.
Väznica v Želiezovciach bola v 50. rokoch minulého storočia obávaným miestom. Kvôli ťažkej drine na nekonečných lánoch polí bola často nazývaná aj "zeleným peklom". "Oproti Pardubiciam, kde uväznené ženy navliekali koráliky, bol tunajší život naozaj ťažký. Strava bola zlá. Bývali sme v barakoch s hlinenou podlahou, v ktorých kedysi chovali ovce. V jednej miestnosti nás bolo 30. Pracovali sme od rána do večera na poliach, ktoré siahali od horizontu po horizont," spomína Marta Lihotská z Bojníc, ktorá doplatila na to, že bola sestrou farára pôsobiaceho v tom čase vo Viedni. "Z môjho brata spravil komunistický režim agenta a členov nášho spoločenstva Nevoľníci, ktoré sa venovalo modlitbám a úcte k Panne Márii, obvinili z velezrady. Neskôr obvinenie zmiernili na 'rozvracanie republiky'," hovorí Lihotská, ktorá prešla ženským väzením v Pardubiciach a v Želiezovciach.
Aj napriek ťažkým časom, ktoré odsúdené ženy prežili, nespomínajú na svoje väzenie vždy s trpkosťou. "Práca bola ťažká, už po prvom dni som mala ruky zodraté do krvi. Dostala som sa ale do elitnej spoločnosti vzácnych ľudí väznených z rovnakých dôvodov ako ja, väčšinou kvôli náboženskému presvedčeniu. Naše priateľstvo bolo také pevné, že vydržalo až do dnešných dní," spomína Františka Muziková z Nitry, ktorá prešla väzeniami na pražskom Pankráci a neskôr v Želiezovciach.
Svoje si v komunistických väzeniach prežila aj rehoľná sestra rádu Sv. Vincenta Stella Danková. Najťažšie boli pre ňu chvíle strávené na Pankráci. "Po povstaní v Maďarsku sa z pohraničných väzníc na Slovensku presunuli mnohí nebezpeční väzni práve na Pankrác. Ten bol preplnený a dozorcovia na to nestačili. Bola som medzi ťažkými zločincami a naozaj som niekedy mala pocit, že som v pekle. Do cely mi zámerne dávali vrahyne a prostitútky, ktoré sa často pohybovali v diplomatických kruhoch. Tak som sa dozvedela aj o veciach, o ktorých som nechcela vedieť vôbec nič," spomína.
Podľa bývalých väzenkýň boli časy vo väzbe veľmi ťažké, ale po prepustení sa cítili často ešte horšie. "Boli sme občanmi druhej kategórie. Nemohli sme si nájsť prácu a vždy sme so sebou niesli bremeno nespoľahlivosti," hovorí Františka Muziková.
Svoj hold a úctu ženám vzdal aj Rudolf Dobiáš z KPVS. "Vážim si ženy, ktoré boli nespravodlivo väznené a násilím odlúčené od svojich manželov a malých detí. Vážim si aj ženy, ktoré zostali doma, na druhej strane mreží a ktoré nám pomáhali znášať náš vzdor a osamelú bezmocnosť v jáchymovských baniach," uviedol vo svojom príhovore.
Podľa Leoša Žideka z Konfederácie politických väzňov Českej republiky však utrpenie nespravodlivo prenasledovaných ľudí malo svoj zmysel. "Aj vďaka nemu sme sa dočkali slobody, ktorú tu už máme 20 rokov. Aj keď je často zneužívaná a sú tu pokusy znova ju obmedzovať, netreba nariekať. Treba mať nádej, že aj napriek zlyhaniam dokážeme dospieť ku katarzii. To, že žijeme, nás k tomu zaväzuje. Svoju úlohu sme ešte nesplnili," zdôraznil.
