„Hádajte, koľko mám rokov?" usmieva sa na nás pani Helena. Sedemdesiatdva, tipujem úprimne po chvíli uvažovania. „Osemdesiatšesť!" víťazoslávne oznamuje čiperná žena. „A potom že bývanie v skalných obydliach je nezdravé. Dobrý vzduch tu je. Dobre sa tu žije!"
BRHLOVCE. Brhlovce, obec pri Leviciach je známa skalnými príbytkami, takže pohľad na ňu evokuje seriál o Flinstonovcoch, kde bolo všetko z kameňa. Helena Korineková je najstaršia obyvateľka skalného sídliska a jedna z posledných - okrem nej tu býva ešte jedna rodina.
Aby sme boli presnejší, jej dom je v skale vytesaný len spolovice, zvyšok tvorí prístavba postavená z vytesaného materiálu. „Pozrite sa," ukazuje v obývačke. „Od lustra ďalej je pod zemou." Pozeráme, ale nič nevidíme. Izba je jednoliata.
Osada kamenárov
Nemyslite si, že svoje príbytky ľudia sekali do tvrdej žuly ako Omar trenčiansku studňu. Bralo v Brhlovciach je totiž z tufu a tufitu - to je stvrdnutý sopečný popol, dôkaz činnosti dávnych vulkánov v treťohorách. Kameň je porézny a mäkký. V pivnici vidno pomerne dlhé ryhy dlát, dôkaz, že sa do kameňa šmýkali dobre. „Pivnicu vysekali otec a dvaja kamaráti asi za dva týždne." hovorí pani Helena. Veľmi dlho v nej vydržia zemiaky, do jari. Aj víno sme tu mávali, ale vinohrady vzal čert."
Pani Helena sa do Brhloviec prisťahovala zo Žiaru nad Hronom, až keď bola v penzii, ale vyrastala tu. Dom postavil jej otec, kamenár, ktorý ho zdedil po svojich rodičoch. Skoro v každom dome v Brhlovciach bol kedysi kamenár, pretože tuf bol obľúbený nielen ako stavebný materiál, ale používal sa aj na zárubne dverí, okien, schody, vo všetkých okolitých cintorínoch sú náhrobné kamene z Brhloviec. Techniku sa miestni kamenári naučili od talianskych majstrov, ktorí tu krátky čas pomáhali budovať kaštieľ a katolícky kostol.
„Tu je letná kuchyňa," ukazuje pani Helena a človek by rozhodne z letmého pohľadu nezistil, že sa nachádzame v skale. Steny sú rovné ako v hocijakom murovanom dome. V lete tu je chladno, v zime teplo, teplota nejde pod sedemnásť - osemnásť stupňov ani počas najchladnejších zím, len vlhkosť je tu vyššia, ako sme zvyknutí - osemdesiat až deväťdesiat percent.
V letnej kuchyni je vyhĺbená studňa a v dlážke vytesaná vaňa. Dnes je však zakrytá a stojí na nej skriňa. „Ešte si pamätám, ako som sa v nej kúpala. Vody sme mali dosť, bol tu kotôl, zliala sa voda a chodili sa sem kúpať aj ľudia z okolia. Tá studňa mi doteraz slúži, ale už mám elektrické čerpadlo. Pozerám, že omietka už opadáva, tak ju budem musieť natrieť vápnon." To „n" na konci nie je preklep. V miestnom nárečí sa písmeno m na konci slov spodobuje na n, napríklad „s mäson", „s braton" a podobne.
Pamiatky
Na začiatku ulice skalných príbytkov je múzeum. Tu sa dozvedáme, že príbytky si hĺbili najchudobnejší obyvatelia a rozširovali ich podľa toho, ako pribúdali deti. Ďalšia legenda hovorí, že slúžili aj ako úkryt pred Turkami. V priestoroch, kde je múzeum, žili obyvatelia do roku 1992. A vraví sa aj to, že kým sa muž najedol, žena a deti museli stáť pri stole a až potom sa mohli najesť aj ony.
V roku 1993 dostalo múzeum významné ocenenie Europa Nostra od dánskeho princa. A chodia sem aj turisti, hovorí mladá sprievodkyňa. Niekedy prídu aj celé autobusy. Ale s návštevníkmi je vraj niekedy ťažko. Niektorým sa nechce platiť ani tých 66 centov či 33 pre dôchodcov.
Prechádzka
Oproti domu pani Heleny je pristavený fúrik s blatom a pri ňom pracuje Ivan Záborský. Berie hlinu holými rukami a natiera ju na stenu domu. „Pomáham synovi, býva v Bratislave," hovorí. „Kúpil tieto domčeky a pivnicu oproti, na víno. Ale to si dal. Táto stavba je chránená pamiatka a treba ju omietať ako za starých čias blaton, pamiatkari prikázali."
Kráčame dolu ulicou, kde sú skalné obydlia. Tých, kde kedysi žili ľudia, nie je až tak veľa, viac je hospodárskych priestorov, ale niektoré sú obrovské. Veľa dvorov je spustnutých.
Človek si nevdojak povie, ako by to vyzeralo napríklad v Čechách, keby tam takéto niečo mali. Možno by sme sa smiali, že v každom dvore a každom skalnom priestore je obchod so suvenírmi (české sklo a Švejkovia, kto bol na Karlštejne, vie, o čom je reč), ale rozhodne by tam nebolo tak pusto.
Alebo slovenský Vlkolínec, ktorý je ako zo škatuľky. Bol tu pán z Bratislavy, ktorý chcel v jednej pivnici zriadiť reštauráciu a vináreň, ale mal údajne problémy s hygienikmi, tak z toho zišlo. Krčma bola v čase našej návštevy zavretá a nepôsobila dojmom, že by sa v nej dalo najesť.
Kráčame po zvyškoch asfaltu prerasteného trávou. „Chceli sme to zaasfaltovať," hovorí pán Záborský, ktorý je poslancom obecného zastupiteľstva. „Ale pamiatkari nedovolili, vraj to má byť ako kedysi, s dupanou hlinou. No neviem, ako sa robia ulice s dupanou hlinou. Peniaze sú problém," dodáva.
Ulica nie je dlhá, ale pri každom dome sú priestory vytesané v skale. Niektoré obytné, iné hospodárske. Nájde sa aj taký, kde by sa zmestil aj traktor a tridsať kusov dobytka. Aj by sme si zaplatili. Ale brány sú zamknuté.
Dozvedáme sa aj, že odkedy je na kopci vinohrad, krehká rovnováha sa zmenila a skala začala zatekať. Tuf je porézny, z toho vyplývajú jeho jedinečné vlastnosti.
Skala je zvrchu zarastená trávou a stromami, ale zboku vidno, ako sa ukladali geologické vrstvy. Do domu úplne hore sa nasťahovali Bratislavčania, opravili si ho a bývajú v pokoji. Aj pivnicu v skale majú.
Človek si vie predstaviť, že by sa našlo dosť alternatívcov, ktorí by radi bývali v jaskyniach ďaleko od civilizácie a mazali si svoje domy hlinou.
