PUKANEC. V Levickom okrese je priekopníkom jazdenia na tomto netradične upravenom bicykli. K vlastnoručne vyrobenému stroju mu pribudli ďalšie dva. Vyrobené boli v Čechách a Maďarsku.
Na lehocipede aj do práce
Na svojom vlastnom modeli, ktorý si zhotovil „na kolene“ s pomocou kamarátov, sa denne prepravuje do práce v Leviciach. Či na jar alebo na jeseň, v slnečnom alebo sychravom daždivom počasí. Výnimkou nebývajú ani zimné mesiace. Svoj prototyp lehocipedu vyberá už ale dnes z pivnice skôr výnimočne. Tisícky kilometrov si poctivo odjazdil a pred pár rokmi ho nahradil tromi modelmi modernejších tipov lehocipedov dovezených z Čiech a Maďarska.
Svoje dielo sem-tam opráši. „Jazdiť na lehocipede v súčasnosti a pred takmer dvomi desaťročiami, je určite rozdiel. V posledných rokoch sa v Leviciach ku mne pridali aj ďalší milovníci jazdy na lehocipedoch. Na cestách sa tak už postupne pekne rozrastáme,“ hovorí pre MY Týždeň na Pohroní s úsmevom Marek Kašiar. „Pred takmer dvomi desaťročiami bol lehociped niečo neznáme. Keďže som rád bicykloval, dostala sa mi do ruky veľká kniha o bicykloch. Naštudoval som si v nej zaujímavosti o lehocipedoch a keďže ich predajné ceny boli vtedy privysoké, pustil som sa do zostrojovania svojho vlastného.“
Pukančan postupoval podľa knihy a fotografií. Kostru bicykla mu pomohol pozvárať kamarát Vlado Pradid zo Starého Tekova a jeho kamarát. „V podstate sú to dve kúrenárske rúry, trocha železa, volant a sedadlo so všetkými doplnkami, ktoré dopravný prostriedok na ceste musí obsahovať. Kolesá na ňom sú použité z pôvodného bicykla, to zadné je špeciálne vypletené, urobené zo starého pánskeho bicykla na prehadzovačku,“ opísal Marek.
Prototyp zostrojený na mieru
Kto raz vyskúša lehociped, podľa Marek Kašiara už na klasický bicykel nesadne. Je oveľa pohodlnejší a navyše môže počas jazdy s prehľadom sledovať okolitú krajinu a miesta, ktorými prechádza a telefonovať. Model, ktorý si sám zostrojil, vylepšoval dovtedy, kým s jeho konečnou verziou nebol absolútne spokojný. Je vyrobený, skonštruovaný na neho napevno, prestavovať ho na jazdca inej stavby tela nie je možné.
„Najťažšie bolo vyriešiť prevody, tento lehociped ich má šesť. Je s krátkym rázvorom, praktickejší. Sedadlo tvorí dubová doska a molitan. V porovnaní s kúpenými modelmi je ťažší, váži 29 kilogramov a zadné koleso má priemer až 28,5 centimetra, predné koleso 26 z horského bicykla,“ vysvetľuje.
V pivnici sú už štyri
Po zajazdení svojho vlastnoručne vyrobeného lehocipedu chcel neskôr vyrobiť aj ďalší model. K jeho realizácii sa ale nedostal. Pred pár rokmi sa skontaktoval s ďalším zanietencom pre tento koníček Csabom Latikom žijúcim v Leviciach, ktorý mu sprostredkoval ďalšie tri, už originály zhotovené v Čechách a v Maďarsku. Takže dnes ich už garážuje doma celkovo štyri kusy. „Mám už aj trojkolku, jeden lehociped podobný tomu môjmu a jeden s predným riadením spod sedadla, ktorý je spomedzi všetkých asi najpohodlnejší i najrýchlejší. Tiež som si ho prispôsobil priamo na svoju postavu,“ hovorí Marek.
Deti mu mávajú z autobusu
Na cestách okresu i mimo neho ho vidíme bicyklovať doslova s vyloženými nohami. Pohodlne usadeného v kresle, rukami opretými o bočné opierky, s nohami vyloženými pred seba vyráža na cesty. Denne do práce v Leviciach a späť domov do Pukanca, cestu dlhú asi 45 kilometrov, absolvuje za slnka i dažďa.
„Na jazdu lehocipedom sa dá veľmi ľahko zvyknúť. Autobusom už takmer ani necestujem. Aj počas tejto chladnej zimy som najazdil asi šesťsto kilometrov. Lehociped vie nabrať aj svoju rýchlosť. Keď napríklad vyrážam súčasne s autobusom z Pukanca, prídem do Levíc naraz s ním, ale chvíľu pred ním. Veľakrát sa stáva, že keď autobus na zastávke predbieham, mávajú mi deti z autobusu,“ prezrádza úsmevne Marek.
Dodnes púta pozornosť
Počet najazdených kilometrov na lehocipede za všetky roky spočíta už iba veľmi ťažko. Jeho vlastnoručne zhotovené dielo má ale vymenený už tretí tachometer. Priemerná rýchlosť, ktorú na ňom dosiahol, je 32 kilometrov za hodinu.
Zo svojho modelu doteraz spadol iba dvakrát, na zľadovatenej zimnej ceste v zákrute. Tvrdí, že najbezpečnejšia na stabilitu a ideálna na výlety do Štiavnických kopcov je trojkolka. „Najvyššou rýchlosťou som na mojom lehocipede šiel 95 kilometrov za hodinu dole z kopca na Berianke. Dnes už jazdiť na tomto veteráne je aj pre mňa sviatkom a nostalgiou zároveň. Pretože tieto nové modely sú oveľa pohodlnejšie,“ konštatoval Marek a zároveň doplnil zdravotné pozitíva takejto jazdy. „V zahraničí sú to bežné dopravné prostriedky pre všetky generácie. Počas takejto jazdy netrpí chrbtica, svaly pracujú trochu inak a namáham viac zadnú časť stehien. Ruky mám uvoľnené, jazdím pohodlne a môžem sa kochať prírodou,“ dodal Marek, ktorý je dodnes vďaka svojmu originálnemu dopravnému prostriedku, na cestách neprehliadnuteľný.
