LEVICE. Trať bola dlhá takmer dvadsať kilometrov. Levičania organizujú túto púť každoročne na jar a na jeseň. Niekoľkoročnú tradíciu si píše aj ich pešia púť z Levíc do Levoče.
Pešia púť otcov a synov
V sychravú nedeľu 20. novembra dopoludnia mohli okoloidúci stretnúť na ceste medzi Levicami a Hronským Beňadikom početnú skupinu chlapov v oranžových reflexných vestách. V čele sprievodu niesli dvojmetrový drevený kríž. Túto tradičnú pešiu púť otcov organizovali levickí farníci. Nechýbala medzi nimi ani mládež.
Začalo to púťou do Levoče
Začiatok svojho pešieho putovania datujú do roku 1999. Na prvú púť, ktorá smerovala až do Levoče, sa vtedy vydali z Levíc iba traja nadšenci. Odvtedy tam smerujú ich kroky pravidelne každé dva roky. Postupne sa k nim pridávali ďalší a vlani ich z Donovalov po hrebeni Nízkych Tatier putovalo už sedem.
„Na pešiu púť do Levoče nadviazali minulé roky ďalšie spoločné putovania na mariánske pútnické miesta. Mnohí brali so sebou aj deti. Niekoľkokrát sme smerovali aj na bicykloch do Topoľčianok či na Studničku pri Pozbe,“ povedal pre MY Týždeň na Pohroní jeden z účastníkov Jozef Kottra.
Nie je to len turistika
Najmilším pútnickým miestom sa im ale stal neďaleký Hronský Beňadik. Od marca 2005 sem putujú pravidelne v marci na Jozefa. Je to začiatok ich pútnického roka, ktorý ukončujú práve v novembri na Sviatok Krista Kráľa.
„Naše putovanie nie je len obyčajná turistika. Je to aj chvíľa stíšenia, vzbudenia si úmyslu putovania a modlenia sa ruženca. Na trase sa striedavo predmodlievajú otcovia i synovia. Pridáme pesničku a pritom zopakujeme slohu, aby sa každý zapojil. Keď takto spievajú chlapi niekde hlboko v horách na lesných cestách, skutočne ich piesne znejú krásne,“ tvrdí.
Púť ukončili omšou
Ich nedeľné putovanie na Sviatok Krista Kráľa absolvovalo celkovo jedenásť otcov a päť synov. Odmenou na konci cesty im v bazilike v Hronskom Beňadiku bola slávnostná svätá omša celebrovaná rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku profesorom Tadeuszom Zasepom. Po liturgickej oslave a poklone relikvii Kristovej Krvi si všetci pútnici pobesedovali s rektorom, ktorý do nich vlial optimizmus.
V modlitbách a piesňach, spoločných vyznaniach, chválach či prosbách im na spoločných putovaniach Slovenskom kilometre rýchlo utekajú. A tak keď putovanie vrcholí účasťou na omši, ďakujú otcovia spolu so synmi za všetko, čo sa im dostáva. Duševné pookriatie, nabranie nových síl do ďalších dní pozemského putovania je len samozrejmosťou, ktorú veriaci človek dokáže v takýchto chvíľach prijať.
