KEFLAVÍK, LEVICE. Na rozdiely v podnebí, mentalite a kultúre si Dušana Poláková stále zvyká. Ako hovorí, mala šťastie na ľudí, ktorých stretla a ktorí jej pomáhajú udomácniť sa.
Záver roka sa na Islande nesie v znamení tradícií a legiend. Obyvatelia ľadového ostrova ich dodnes udržiavajú najmä kvôli deťom.
Rozdielne krajiny
„Myslím si, že nie je problém si tu zvyknúť, pokiaľ je človek obklopený správnymi ľuďmi. Ja som mala šťastie, dostala som sa do výbornej rodiny, s ktorou sa aj po desiatich rokoch navštevujeme každý mesiac. Mam skvelého manžela, ktorý ma podporuje a je mi veľkou oporou,“ začína rozprávanie sympatická Levičanka, dnes už Islanďanka. Na ostrov prišla pred desiatimi rokmi v čase, keď študovala v Banskej Bystrici. Vyskúšať si chcela prácu au-pair, opatrovateľky detí.
„Rozdiel medzi našimi krajinami je dosť veľký – čo sa týka podnebia, mentality a aj kultúry. Na podnebie si neviem zvyknúť. Mnoho ľudí si myslí, že je tu strašná zima. Ale nie je to úplné tak – vplyvom prúdenia teplého oceánskeho vzduchu z juhu sú síce leta studenšie, ale zato zimy sú mierne. No a tým, že si Islanďania pri osídľovaní ostrova vyrúbali všetky stromy, tak tu strašne fúka vietor,“ porovnáva dve krajiny, ktoré od seba delia tisícky kilometrov.
Priznáva, že stromy jej chýbajú: „Dá sa zvyknúť si aj na takúto pustatinu, ale vždy sa teším na Slovensko, keď si môžem vychutnať výlet napríklad do Tatier.“
Island leží tesne pod polárnym kruhom, a tak sú tu v lete dni dlhé, v zime je zase stále tma. „Mnohým to vadí a tvrdia, že je to depresívne. Ja si skôr neviem zvyknúť na dlhé letné dni, keď je svetlo 22 hodín. Neviem zaspať, nech sa snažím akokoľvek zatemniť izbu. Zima a tma má aj isté čaro – polárnu žiaru. Nádherné divadlo,“ opisuje nevšedné diela prírody.
Levičanka so svojou rodinou v Modrej lagúne, ktorú navštevujú aj turisti.
Poznajú sa navzájom
Na ploche dvakrát takej veľkej, ako je Slovensko, žije asi len polovica obyvateľov Bratislavy. Ľudia sú si nejako príbuzní, alebo poznajú niekoho z príbuzných. Spoločnosť je podľa mladej ženy veľmi neformálna a aj vzťahy sú viac-menej uvoľnené. „Neboja sa ozvať, ak sa im niečo nepáči, prejaviť svoj názor či nespokojnosť,“ odkrýva mentalitu ostrovanov. Od malička sú vychovávaní, aby boli hrdí na to, že sú Islanďania, hrdí na svoju krajinu a chránili ju.
„Ťažko sa mi zvyká na akúsi predpojatosť Islanďanov voči cudzincom. Všetko na východ od Nemecka je Poľsko, tí vzdelanejší rozlíšia ešte Rusko,“ hovorí s úsmevom.
Islandčina patrí ku germánskym jazykom. Je to jazyk, ktorým hovorili Vikingovia. „Zatiaľ čo v Dánsku, Nórsku a Švédsku sa tento jazyk ďalej vyvíjal, na Islande sa akoby zakonzervoval a tisíc rokov zostal takmer nemenný. Ja som islandčinu začala študovať hneď ako bolo jasné, že tu zostanem. Prihlásila som sa na Islandskú univerzitu na islandčinu pre cudzincov so zameraním na prekladateľstvo. Skončila som dva roky z možných troch až piatich, čo mi stačilo na to, aby som získala pevné základy,“ opisuje. Podľa Slovensky je islandčina zvláštny jazyk, na ktorom je najťažšia výslovnosť.
„Prekladateľkou som nechcela byť, skôr som sa zamerala na cestovný ruch, ktorý som študovala aj na Slovensku, hlavne na letecké rezervačné systémy. Chcela som pracovať na letisku, čo sa mi aj podarilo. Dokonca sme sa kvôli tomu presťahovali do Keflavíku, čo je asi 50 kilometrov od Reykjaviku, aby som mala blízko do roboty,“ približuje miesto, ktoré je už päť rokov jej novým domovom.
Keflavík je počtom obyvateľov menší ako Levice, čo mame dvoch detí vyhovuje. Chodia tu do školy a do škôlky. „Mám synov – Haukura, čo znamená jastrab. Ten má deväť rokov a je štvrtákom. Sindri má tri roky. Okrem nich máme ešte 5-ročného kocúra Músina a nedávno sme si adoptovali ročného čierneho labradora Chipa. No a mám manžela, ktorý sa volá Sveinn Thórir, a pracuje pre najväčšiu poisťovňu,“ predstavila členov svojej rodiny.
Slovenka sa momentálne vrátila do školských lavíc: „Odišla som z letiska a začala som študovať riadenie leteckej prevádzky. Zatiaľ končím teoretickú časť a po novom roku ma čaká praktická na simulátoroch. Je to veľmi náročné a mám pred sebou ešte dlhu cestu. Ale teším sa, že som sa na to odhodlala.“
Veselé Vianoce – Gledileg Jól
Od začiatku novembra začína mať všetko na Islande predponu jóla, čo znamená vianočné. Podľa Dušany Polákovej nápis Gledileg Jól na ľudí vyskakuje zovšadiaľ, dokonca aj zo škatúľ mlieka, jogurtov, syrov. Ozajstné vianočné šialenstvo zvyčajne vypukne spolu s adventom. Pred prvou adventnou nedeľou si ľudia vyzdobia domy, stromy a okolie rôznymi svetlami, svietiacimi Dedami Mrázmi, snehuliakmi, sobmi, ale väčšinou stačia svetielka v oknách.
Islanďania si dajú záležať na vianočnej výzdobe svojich príbytkov.
Je zvykom zamestnávateľov usporiadať pre svojich zamestnancov vianočný bufet, každý zamestnanec dostane nejaký darček. „Ja som dostavala darčekový kôš s bonboniérou, syrmi a aspoň polkilovým údeným karé,“ približuje.
Rodiny sa stretávajú, aby spolu piekli vianočné dobroty alebo tradičné laufabraud, čo je rezancové cesto vyvaľkané na tenkú placku, ozdobne vyrezávané a vypražené na horúcom tuku.
Levičanka si na ostrov priniesla niečo z domova. „Zvyknem piecť vanilkové rožky, linecké koláčiky, medvedie labky a aj medovníčky, ktoré chlapci potom ozdobujú. Slovenské koláčiky sú veľmi populárne, a tak musím časom dopiecť extra várky,“ smeje sa.
Dušanin syn Haukur so svojím bratrancom a sesternicou vykrajujú tradičné laufabraud.
Vianočná legenda pretrváva
Ako hovorí, deti sa najviac tešia, keď začnú vianoční mužíčkovia schádzať z hor do miest a dedín. Podľa legendy v pohorí Esja, neďaleko Reykjaviku, žije v jaskyni zla obryňa Grýla a jej manžel trol Leppalúdi. Sú zlí, zákerní a ich najväčšou pochúťkou sú neposlušné, drzé a zlé deti.
Grýla a Leppaludi majú spolu 13 synov plus čierneho kocúra. Nazývajú sa vianočnými mužíkmi - jólasveinar, pretože každú noc pred Vianocami prídu vždy po jednom do miest a dedín, aby ľuďom škodili a olúpili ich. Podľa týchto prehreškov majú aj svoje mená. Ako prvý prichádza v noci 12. decembra Stekkjastaur, ktorý kradne mlieko tak, že ho vyciciava z oviec. Nasleduje Giljagaur, ktorý kradne smotanu a penu z čerstvo nadojeného mlieka, Stúfur má malé nohy, a preto mu trvá trochu dlhšie, než sa prebrodí snehom a snaží sa ukradnúť jedlo z panvíc. Thvörusleikir príde 15. decembra, aby si uchmatol zopár variech a naberačiek. Pottasleikir sa zase snaží vylízať z hrncov dobroty. Askjasleikir sa schová pod lavice, a keď náhodou niekto položí misku na zem, tak z nej zje všetko jedlo. Hurdaskellir hnevá ľudí tým, že búcha dverami tak silno, aby nemohli spať. Po ňom prichádza Skyrgámur, ktorý zbožňuje skyr (populárny a chutný druh mliečneho výrobku, podobný nášmu tvarohu). Bjúgnakraeir, ktorý chodí 20. decembra, kradne klobásky. Ďalšiu noc sa objaví Gluggagaegir, ktorý síce nie je pažravý, ale zato mu robí radosť, keď môže vystrašiť ľudí. Nazerá im do okien a ak nájde nejaké otvorené, rýchlo si niečo uchmatne. Ďalší je na rade Gáttathefur, ktorý je asi najneškodnejší, lebo mu stačí, keď nájde nejakú štrbinku na dome a môže vyňuchať všetku vôňu vianočného pečiva. No a po ňom zostali už iba dvaja – Ketkrókur, ktorý príde 23. decembra. V tento deň sa varievalo vyúdené jahňacie stehno a zavesilo sa na hák odstať. Ketkrókur prichádza, aby si tuto pochúťku ukradol. Posledným je Kertasníkir, ktorý sa ulakomí na to, čo bolo v dávnych časoch asi najvzácnejšie – sviečky. Včelí vosk, z ktorého sa sviečky vyrábali, sa dovážal loďou zo zahraničia a bol veľmi drahý. Ľudia, ktorí žili skoro pol roka v tme, si sviečky veľmi cenili – boli ich jediným svetlom.
„Dedovia Mrázovia boli v dávnych dobách ozajstní lotri. Dnes, ako môj manžel Sveinn hovorí, zmäkli. Už sa obliekajú moderne, majú červeno-biele santaclausovské obleky. Už neškodia, naopak deťom, ktoré poslúchajú, prihodia nejakú drobnosť do topánky, čo si dajú do okna. U nás doma sú to väčšinou nejaké sladkosti, prípadne drobná hračka. Ale má to malý háčik. Ak dieťa nedostane nejakú drobnosť na oblečenie, môže sa stať, že ho na svojich potulkách zožerie Grýlin zlý kocúr Jólakötturinn,“ dopovedá islandské legendy.
Po nechutnom jedle dobroty
Takto sa pomaly blíži Štedrý deň. Ľudia sa 23. decembra schádzajú v reštauráciách alebo u príbuzných, známych, priateľov, aby si pochutnali na skate - marinovanej raji. „Neviem, ako by som túto zvláštnosť opísala. Je to raja naložená do nejakých chemikálií, ktorých súčasťou je amoniak. V nich doslova hnije nejaký ten mesiac. Potom sa uvarí a podáva sa s varenými zemiakmi. Človek na druhý deň smrdí, ako keby sa, slušne povedané, riadne pocikal a zostal tak aspoň 24 hodín. Dávnejšie sa raje zakopávali do zeme niekde v maštali a priebežne na ne chlapi chodili močiť. Striasa vás pri pomyslení, že by ste to mali ochutnať? To je totiž dôvod, prečo tato tradícia vraj vznikla – zjesť čo najhnusnejší pokrm, aby sa človek tešil na dobroty, čo ho čakajú na druhý deň.“
Islandský Štedrý deň
V rodine Dušany Polákovej sa skata neje. Ale stále sa nájde mnoho mladých ľudí, ktorí si túto „pochúťku“ nenechajú ujsť. „My si v tento deň ozdobujeme umelý stromček. Veľmi populárne je ale ísť do „lesa“ a odpíliť si vlastný vianočný stromček. Sú na to určené lesné škôlky a peniaze za predané stromčeky sa investujú na nové sadenice,“ približuje.
Štedrý deň je u nich len trochu iný ako v ostatných islandských rodinách: „Uvarím kapustnicu, spravím zemiakový šalát, ktorý si obľúbil aj manžel. Keďže kapry tu nie sú, vyprážam obyčajnú čerstvú tresku. Nedržíme pôst a ani neviem o nikom z Islanďanov, ktorý by tak robil. Ani jedlo, ktoré Islanďania na Štedrý deň jedávajú, nie je pôstne. Vždy je to nejaké jedlo, ktoré majú najradšej. Sveinn varieva ľahko údené karé s kosťou, ktoré obleje sladkokyslou glazúrou.“
Toto jedlo je populárne vo väčšine rodín. Ak sa zíde veľká rodina, zvykne sa uvariť aj údené jahňacie stehno, ktoré sa podáva s karamelovými zemiakmi.
V iných častiach Islandu je bežná aj pečená rjúpa - vták z čeľade bažantovitých, podobný jarabici. Rodiny si väčšinou zasadajú k stolu okolo šiestej hodiny, vychutnajú si večeru a potom nastáva dlhoočakávaná chvíľa – rozbaľovanie darčekov. V niektorých rodinách, napríklad u Dušaninej švagrinej, ale aj u jej svokrovcoch sú darčeky pod stromčekom už od rana. Po zjedení všetkého jedla a vybalení darčekov sú deti také unavené, že idú rovno do postele.
Na polnočné omše chodia Islanďania málo. Vianoce už pre nich nie sú náboženským sviatkom. Už to nie je o narodení Ježiša, ale skôr o obdarovaní toho druhého.
V závere roka delobuchy
Po Vianociach je už len týždeň do skončenia roka. Ostrovania zbožňujú ohňostroje a sú schopní dať za ne obrovské peniaze.
Rôzne delobuchy sa dajú kúpiť len od 27. do 30. decembra a predávajú sa na špeciálnych miestach. Najväčším organizátorom a predajcom je Islandský záchranný tím a takmer všetky peniaze z predaja idú na jeho prevádzku - kúpu a údržbu strojov, výstroje. Večer pred polnocou na prelome rokov ľudia zapaľujú vatry a potom sa rozídu oslavovať a odpaľovať petardy. Časť z nich si ale nechajú na 6. januára. Vtedy sa vianočné obdobie oficiálne končí, ako aj povolenie odpaľovať delobuchy.
„My sa na Silvestra stretneme tradične u svokrovcov,“ dodáva Levičanka žijúca na Islande.