LEVICE. Seminár financovaný Európskou úniou sa konal od 26. apríla do 3. mája v poľskom Cieszyne. Ako reprezentant Slovenska som bol spolu s ďalšími piatimi študentmi vybraný aj ja, žiak levického Gymnázia Andreja Vrábla.
Na privítanie
Do Cieszyna sme odchádzali s veľkými očakávaniami. Organizátori pre nás pripravili sériu prednášok, worshopov, exkurzií, tvorivých dielní a v meste na nás čakal i päťdňový filmovo-hudobný festival. Film na granici znamenal desiatky kvalitných českých, poľských a slovenských filmov, dobré koncerty a niekoľko tisíc návštevníkov. Mesto na hranici Poľska a českého Sliezska nás privítalo výnimočnou atmosférou.
Prvé tri dni sme absolvovali niekoľko zaujímavých prednášok a diskusií s osobnosťami z poľského mediálneho a akademického života. Pracovným jazykom bola angličtina. Vo workshopoch sme sa učili, ako viesť rozhovor, písať reportáž, nakrúcať video či fotiť. Nikdy predtým by som si nevedel predstaviť, koľko hodín sa dokážu obyčajní laici rozprávať o obyčajnej fotografii. Svetlo, pozadie, perspektívy, uhly, línie, fotoaparáty... Dokážete si to predstaviť?
Okrem toho sme navštívili tlačiarne v Českom Tešíne, najväčšie tlačiarne v strednej Európe. Ďalšie exkurzie sme absolvovali v Ostrave, asi hodinu a pol od Českého Těšína. V sídle Českej televízie a Českého rozhlasu sme videli, ako v praxi funguje to, o čom sme deň predtým diskutovali.
Film na granici
Ďalšie dva dni sme pracovali v štyroch medzinárodných tímoch. V skupine s dvomi Čechmi, dvomi Maďarkami a Poľkou sme mali za úlohu vytvoriť mediálny projekt o Cieszyne a Českom Těšíne, o jednom meste v dvoch štátoch, o dvoch štátoch v jednom meste.
O živote v meste sme nakrútili krátky dokumentárny film, z fotografií vytvorili dva samostatné fotopríbehy a napísali aj niekoľko kratších článkov a rozhovorov so zaujímavými ľuďmi. Profesionálnu úroveň sme, samozrejme, nedosiahli, ale výsledky nás všetkých príjemne prekvapili.
Práca nám išla o to ľahšie, že celý projekt prebiehal na pozadí Filmu na granici. Byť v Cieszyne počas festivalu, to znamená každý deň vidieť aspoň jeden kvalitný film a každý deň ísť na jeden dobrý koncert. A keďže sme dostali akreditáciu na všetky predstavenia, bolo ťažké vybrať si.
Filmy premietali vo viacerých kinách na poľskej i českej strane šesťdesiattisícového mesta. Jedinečným zážitkom bolo kino pod holým nebom, amfiteáter, kde diváci sedia na sedadlách na brehu rieky Olše v Česku a plátno visí na druhej strane rieky v Poľsku. Cezhraničná spolupráca ako má byť.
V ponuke boli nielen známe filmové novinky, ale aj diela filmovej klasiky, filmy z päťdesiatych, šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov. Päťdesiatročné Slnko v sieti, kultové dielo našej kinematografie, zožalo v plnej sále od poľsko-českého publika obrovský potlesk.
Krówky? Krúfky!
Posledný deň pred odchodom a záver festivalu sa niesli v odlišnom duchu. Dokončovali sme svoje mediálne projekty a bilancovali našu prácu.
Spolu so Šárkou, s mladou „kolegyňou“ z Plzne, sme využívali poslednú šancu prechádzať sa chvíľu medzi Čechmi, potom medzi Poliakmi a neodísť pritom z jedného mesta. Pýtali sme sa ich na každodenný život, na to, či nakupujú lacnejší benzín v Poľsku, lepšie pivo na českej strane, alebo či majú na „druhom brehu“ priateľov a známych.
Všetky poznatky sme potom spojili do jedného článku a priniesli do neho aj jednu senzáciu. „Poliaci nepoznajú krówky!“ znel titulok. A len čo sme ho pridali na blog nášho vyšehradského semináru, medzi Čechmi a Slovákmi vzbudil okamžitý záujem, veď karamelové poľské sladkosti pozná vari každý. Žeby Poliaci naozaj nepoznali cukrovinky, ktoré sa Slovákom i Čechom vybavia hneď, keď sa spomenie Poľsko?
„Poznáte poľské krówky?“ pýtali sme sa v českej časti mesta. Ľudia prikyvovali a pozerali na nás, akoby sme sa pýtali, či poznajú mlieko. No len čo sme s rovnakou otázkou vyšli na Poliakov, mračili sa na nás a krútili hlavami. „Krów... čo? Krówky? To čo je?“
Tvrdý oriešok nám pomohol rozlúsknuť až starší Poliak so psíkom na vôdzke. Keď sme mu vysvetlili, čo to tie naše „krówky“ vlastne sú, zaplo mu. „Vy asi myslíte „krúfky“!“ Presne tak totiž v Poľsku čítajú názov svojej známej karamelovej sladkosti.
Autor: Radovan Potočár