TLMAČE. Bez zveličenia by sa dalo povedať, že cestovateľská krv mu prúdi v žilách už odmalička. Ako chlapec čítal cestopisné romány jeden za druhým a založil si dokonca vlastný cestovateľský denník, ktorý začal rýchlo zapĺňať vlastnými výpravami.
Po ôsmej triede s učiteľom z Novej Bane prešli na bicykloch do Tatier a naspäť. Neskôr počas strednej školy obišli na bicykloch takmer celé Slovensko - Oravskú priehradu, Tatry, Košice, kaštieľ Betliar a Krásnu Hôrku.
Svetobežník z Tlmáč
Najväčšie cesty však absolvoval až neskôr. Spolu s manželkou na motorke precestovali Východné Nemecko a na rôznych inžinierskych projektoch strávil dokonca niekoľko rokov. Pracoval v Egypte, Rusku či Uzbekistane, no úplne najviac mu k srdcu prirástla India. V druhej najľudnatejšej krajine sveta pracoval hneď dvakrát.
„Prvý raz som bol v Indii od deväťdesiateho štvrtého do deväťdesiateho šiesteho. Tender na stavbu produktovodu Kandla - Bhatinda vyhrala istá pražská firma a medzi Slovákmi, ktorí pre ňu pracovali, som bol aj ja," začína J. Burjaniv svoje rozprávanie pre MY Týždeň na Pohroní.
Do Indie sa J. Burjaniv dostal cez strojársku firmu.
V juhoázijskom štáte pracoval v skupine, ktorá mala za úlohu výstavbu staníc produktovodu. Ten mal slúžiť na prepravu piatich rôznych ropných produktov a okrem samotného potrubia boli nevyhnutnosťou i prečerpávacie stanice.
Slovenská kuchyňa v Indii
Prežiť v cudzej krajine hneď niekoľko rokov nebolo ľahké. „V Indii existuje až 16 parlamentných jazykov a obrovské množstvo rozličných etník. Bez angličtiny sa medzi sebou nedohovoria ani domáci, o cudzincovi ani nehovoriac," vysvetľuje cestovateľ. Niečo sa z cudzieho jazyka naučil už pred odchodom, no zdokonaliť sa v jazyku dokázal až priamo „na pľaci". Listy s indickými priateľmi si aj preto môže vymieňať až dodnes.
Cudzí jazyk, to však zďaleka nebolo všetko, v Indii si museli na odlišnosti zvykať na každom kroku. Jedna z najťažších vecí bola na prvý pohľad banalita: zvyknúť si na indickú kuchyňu. Zabudnúť na slovenskú gazdinku pri šporáku a prísť na chuť Indii.
„V Dillí som si najprv varil sám na hotelovej izbe a v penzióne, neskôr sme mali s kolegom spoločnú kuchynku. Na druhom mieste, v Džajpúre, sme už mali dvoch kuchárov - dvoch Nepálcov. Tí nám varili, podľa surovín, ktoré sme zohnali a inštrukcii, ktoré sme im dali," pokračuje cestovateľ.
Dvaja nepálski bratia však nikdy predtým pri hrncoch nestáli, ich angličtina bola slabá a ani zháňanie surovín nebolo bez problémov. Pred hladnými Slovákmi stála náročná úloha. „Niekedy sme sa pochopili a navarili dobre. Inokedy sme sa až tak dobre nedohodli, no aspoň dnes máme na čo spomínať," pokračuje. Suria, starší z bratov si dokonca začal viesť kuchársku knihu a kým Slováci Indiu opustili, poriadne stučnela.
Fotografom na svadbách
S nátierkami, gulášom či pečením chleba problém v Indii nebol. Najväčším nedostatkom bolo v hinduistickej krajine mäso. V bravčovine našli svalovce, a preto sa jej rýchlo vzdali. Indická kuracina sa im nepozdávala a hovädzina bola neprijateľná z náboženských dôvodov. Mäso z čiernych byvolov im šofér musel kupovať v moslimskej štvrti.
Problém s hladom však slovenský Marco Polo určite nezažil na indických svadbách. Tých navštívil hneď niekoľko, pretože domáci si ho na ne pozývali ako fotografa. Keďže fotoaparát mal v ruke rád, na svadobné hostinách bol váženým hosťom. A keď za Indami prišiel s hotovými fotkami v ruke, našiel si medzi nimi veľa dobrých priateľov.
Autor: Radovan Potočár
