Slovenský Marco Polo. Aj tak by sa dal nazvať Tlmačan Jaroslav Burjaniv, ktorý niekoľko rokov strávil v Indii. V minulom čísle sme priniesli prvú časť jeho cestovateľských zážitkov, dnes v rozprávaní pokračujeme.
TLMAČE. Striedaniami povolaní, sťahovaniami a rôznymi zmenami sa to v živote rodáka z nášho regiónu len tak hemží. Indiu, ktorá sa rýchlo stala jeho srdcovou záležitosťou, navštívil J. Burjaniv dvakrát. Po tom, ako strávil v Indii na inžinierskom projekte dva roky, v roku 1996 niekoľko mesiacov pracoval ako riaditeľ Roľníckych novín. Žurnalistike sa pritom nevenoval prvý raz. Ako redaktor Slovenského rozhlasu pôsobil šesť rokov ešte pred prvou cestou do Indie.
V krajine maharadžov
Možno aj vďaka tomu svoje cesty nielen intenzívne prežíval, ale z rôznych kútov sveta si priniesol obrovské množstvo fotografií, krátkych filmov a cestovateľských zápiskov. Cestami po Indii dokonca naplnil celú knihu. Svoje poznatky z ciest po druhej najľudnatejšej krajine sveta vydal pod názvom Dva roky v krajine Maharadžov.
V knihe autor popisuje i to, ako sa k práci v Indii dostal a aké projekty česko-slovenské firmy v Indii rozvíjali. „Dodnes po Indii jazdí veľa motocyklov so značkou „Jezdi". Známa je história vzniku tohto mena. Keď výrobnú linku opustil prvý motocykel, naliali doň benzín a on na prvýkrát naštartoval, natešený český technik zvolal: „Jezdí!" Indom sa meno nesmierne zapáčilo a model dostal meno podľa historického výkriku," píše cestovateľ.
Látka s dierami
Druhá cesta do Indie priviedla Tlmačana do mesta Chenaj na juhu krajiny. Oproti svojej prvej ceste žil v úplne odlišnom regióne, v štáte Tamilnádu, kde ako oficiálny jazyk existuje tamilčina. Aj tu si Slováci úplne vystačili s angličtinou.
Z Indie sa však cestovateľ vrátil aj s hmatateľnými suvenírmi. Keďže hrá na gitare, nemohol sa vrátiť bez indického sitaru, známeho strunového nástroja. Vo svojej knihe však upozorňuje, že pri nákupoch v Indii treba byť viac než obozretný: „Stalo sa mi, že som kúpil látku s dierami, kabát, na ktorom sa mi po pár dňoch roztrhali vrecká. V Indii sa účtenky dávajú len výnimočne, a tak aj reklamácie sú takmer nemožné. Napokon, čo by vám to aj pomohlo, ak na nedostatok prídete doma?"
Odpad zjedli červy
Do Ázie sa dostal ešte raz. V rámci rozvojového programu OSN sa podieľal na slovenskom projekte pre Uzbekistan, kde pracoval ako expert na čistejšiu produkciu. „V Uzbekistane sme napríklad našli fabriku, kde vyrábali ovocné šťavy, no odpad z ovocia ďalej nijako nevyužívali. Vyvážali ho na smetisko a mali s ním len zbytočné starosti. My sme pre nich našli firmu s chovom kanadských červov, ktorým ovocný odpad zachutil. Namiesto straty sme priniesli zisk," vysvetľuje inžinier.
Ďalšia z ciest svetobežníka viedla do Ruska. Ako expert na čistejšiu produkciu strávil v Petrohrade tri roky, kde vďaka plynulej ruštine prednášal o racionalizácii výroby, venoval sa učeniu metodiky a vedeniu auditov vo fabrikách. A pri svojich projektoch dokázal zakaždým „jednou ranou zabiť až dve muchy": efektivizáciou znižovať náklady a zaťaženie životného prostredia zároveň.
Korene má na východe
S Ruskom scestovaného inžiniera však nespájajú len roky v Petrohrade. Neslovenský pôvod má totižto už samotné priezvisko Jaroslava Burjaniva. „Otec pochádzal z Kubáne. Dostal sa sem počas prvej svetovej vojny ako zajatec a neskôr sa tu aj usadil. Oženil sa so slovenskou ženou a v ukrajinčine vyštudoval zememeračstvo," vysvetľuje. Zememeračstvo zlá voľba nebola a otcovi pána Burjaniva prinieslo dokonca malý zázrak. Vďaka sovietskym kolegom opäť nadviazal kontakt s rodinou na Kaukaze.
A môže mať človek, ktorý dokázal dobre spoznať taký veľký kus ďalekého sveta, ešte nejaké cestovateľské sny? Kto Tlmačana lepšie pozná, podobnú otázku by mu nikdy nepoložil. S cestovnou kanceláriou prešiel Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Grécko a so švagrom cestuje po Slovensku. Najradšej by sa však vybral na miesta, ktoré už navštívil a do „svojej" Indie.
Autor: Radovan Potočár
