LEVICE. Život pod holým nebom už mnohí z nich berú ako samozrejmosť. Iní si na to, že prišli o svoje bývanie a teraz nemajú adresu, zvykajú po svojom.
Jedno majú spoločné – horúce letné dni trávia v tieni stromov na brehu kanála Perec. Tam k prvotnej osade pribudla ďalšia. Od Mochovskej ulice s činžiakmi ich delí len niekoľko desiatok metrov.
V lesíku
Päťdesiatnička Edita a jej manžel majú „u seba“ na prázdninách vnučku. Zo stanu ale 14-ročné dievča vyjsť nechce. Takáto publicita sa jej nepáči. Babke to je jedno. „Káble nepálime, nekradneme, nič zlé nerobíme,“ uvažuje nahlas a popritom si šúľa z tabaku cigaretu. Jej muž je najskôr zdržanlivý, ale nakoniec sa pridá: „Som bezdomovec, ale nikdy som nebol.“ Obaja zo svojej situácie vinia dobu. „Robili sme na štátnych majetkoch. Pred štyrmi rokmi nám exekútor zobral dom,“ spomínajú na poslednú adresu, ktorú mali v Tekovských Lužanoch. Majú aj syna, ten má ale rodinu. Dcéra druhého je u nich na prázdninách. Manželia nemajú žiadny príjem. „Nič nedostávame, ukradli mi občiansky preukaz, nemám na kolky a nikto mi na ne nepožičia,“ pridáva Edita kamienok do životnej mozaiky. Život si zariadila podľa okolností. „Máme aj vaňu, tam sa kúpeme,“ ukazuje na zakrytú vaňu, do ktorej nosia vodu z Pereca. Na strome vedľa stanu visia hodiny aj obrázok. „Tam zase varíme. Teraz nemáme čo,“ dodáva a pustí sa do čítania novín, ktoré našla.
Päťdesiatnička Edita má v osade spolu s manželom vlastný stan.
Bývanie pod nebom
Do ďalšej osady, ktorá je väčšia a na obyvateľov početnejšia, vedie vyšliapaná cestička popri Pereci. Okolo hrncov sa v nej točí 34-ročná Iveta. „Varím halušky s lečom,“ ukazuje „v poľnej kuchyni“. Pozostáva zo stolíka, na ktorom sú uložené hrnce, na odkvapkávači sú naukladané umyté taniere, vedľa ležia poháre, príbory. Pod stolíkom je provizórna špajza. „Vždy kúpime, čo práve potrebujeme. Niekedy varím pre všetkých, niekedy nie,“ hovorí žena. Myslí tým priateľa a aj ich dcéru, ktorá v septembri nastúpi do deviatej triedy. Iveta priznáva, že má trvalé bydlisko „na obci v Ondrejovciach“, ale chcela by to zmeniť. „Prijali by sme hocijaké ubytovanie, kde by som vypomáhala okolo dvora, pri zvieratách,“ vyslovuje svoje predstavy.
Provizórna kuchyňa pod stromami.
Zatiaľ býva v lesíku spolu s ďalšími šiestimi obyvateľmi a tromi psami. Rozložené majú tri stany. Kúpeľňu tvorí lavór a veľké zrkadlo opreté o strom. K „poľnej kuchyni“ patrí ohnisko, kde sa v hrnci položenom na mriežke niečo varí a kuchynský stôl so stoličkami. Všetko je pod holým nebom. Strechou sú stromy, ktoré zároveň slúžia na sušenie opratej bielizne.
Že sa v osade okrem dospelých nachádza aj dieťa, dokazujú hračky na kôpke. „Teraz ide do školy, zapísaný je na 1. ZŠ,“ mykne hlavou smerom k synovi 44-ročná Irena. Kontakt s médiami už absolvovala, keď jej pred štyrmi rokmi za tragických okolností zomrel priateľ v Mýtnych Ludanoch. „Malý bol vtedy ešte v kočíku,“ pripomína. Jej tam ostalo trvalé bydlisko, dva roky už ale býva na striedačku v osade a nocľahárni pri pekárni. „Vždy o ôsmej ráno musíme odísť, ešte predtým tam urobíme rajóny. Cez deň sme tu v lesíku a o piatej sa vraciame do nocľahárne,“ opisuje režim. Podľa jej slov má sľúbené, že keď sa v nocľahárni uvoľní miesto, zoberú ju so synom aj priateľom na celodenné ubytovanie. Teraz za noc platia za dospelého pol eura, za dieťa do 14 rokov 20 centrov. Peniaze má: „Som v hmotnej núdzi, dostávam mesačne 145 eur. Vystačí to aj na stravu.“ Ako hovorí, potraviny nakupuje v okolí, vodu im dajú dobrí ľudia z Mochovskej ulice. Napriek všetkému dúfa, že strechu nad hlavou na jeseň získa.
Kontrolujú ich
Novodobé osady, ktoré vznikli na brehu kanála Perec, občas skontroluje polícia. „Chodia aj zelení policajti, keď niekoho hľadajú. Naposledy tu boli asi pred mesiacom,“ zhodujú sa ženy.
Sťažnosti na osadníkov zaznamenáva aj mestská polícia. Ľuďom sa nepáči, že im znepríjemňujú život. Policajti sem chodia na kontroly, zakročiť ale nemôžu. Osady sú na súkromnom pozemku.
